Chvíľku po 9:30 prichádzam spolu s kamarátkou Markétou, ktorej touto cestou ešte raz ďakujem za support – na štart, kde už posedávajú bežci v „uniforme“ (bielo-modré tričko Salomon ako povinná výbava). Celkovo je tu nuda. Pristupujem k stolíku s registráciou a teta si pýta občiansky. Vravím, že noo, ja mám tak trochu iný, je to ok? Jasné, jasné, priprav si 5000 forintov a choď si zobrať čip.

Po chvíli už riešime logistiku, ako a kde sa s Markét stretneme, či ju počkám hore (plán bol, že ona si to dá turisticky), alebo že či si zavoláme a uvidíme. Chyba! Akosi ani jednej z nás nefunguje mobil tak nám zostáva iba improvizovať. Medzitým mi samozrejme spadne krásna biela uniforma a už nie je krásna biela, ale taká, čo sa hodí akurát tak do reklamy na Vanish. Ok, veď mňa nahrávať aj tak nebudú, iba tých prvých. O 9:45 ešte cvakajú spoločnú fotku, niekto po nej vysloví básnickú otázku, či už môžeme ísť domov. Mala som štartovné číslo 27 a hore nás púšťali každých 30 sekúnd, išla som teda cca 10:13. 10:00, prví makači práve vybehli. Markét sa ma pýta, či je tam niekde aj rovina, na čo jeden bežec vedľa odpovie, že áno, ale tak málo, že kým si uvedomíš, že bola, už zase ideš do kopca. A má pravdu. Tej roviny tam bolo možno 20 metrov. 10:12, teta už prečítala moje meno, dostavím sa teda na štart. Ale, že mi tie ich „Hajrá, hajrá!“ lezú na nervy už teraz ( to je cca ekvivalent slovenského Poď, poď!). V momente štartu prestáva existovať všetko, okrem nasledujúcich 2,5 km a mňa.

Super, dnes to bude dobré. Totižto mne keď sa hneď na začiatku nepodarí „vypnúť“, tak počas preteku už dosť pravdepodobne nepôjde a bude to oničom. Ale tu.. tu sa asi inak ani nedalo. Pred štartom som síce ešte viedla so sebou vnútorný boj č.1, 2 aj 3, či nie som hladná, smädná, či som si nemala aspoň na zahriatie dať nejaké to kolečko tu v okolí, ale... akonáhle som sa ocitla v lese, všetky „dilemy“ pominuli. Vnímala som iba prítomný okamih, len to, že to proste dám, nech už to je akokoľvek ťažké.

Vedela som, že to bude boj. A vedela som tiež, že čím väčší boj to bude, tým lepší pocit budem mať v cieli. Tepy mi vyleteli na cca 168 na prvých 50 metroch, čo bolo ešte iba také mierne stúpanie po lesnej ceste. Sledovala som hodinky a kalkulovala, aké mám šance stihnúť to do limitu. 500 metrov za 6 minút, okej, to je kilometer za 12 minút, to je fajn, ešte potom trochu pridám, len teraz nechcem prepaľovať začiatok, bude to v pohode! Lenže pár sekúnd na to som si uvedomila, že veľmi už nebudem mať ako pridávať, a že teraz asi nejdem tak „lajtovo“ len preto, aby som neprepálila, ale proste lebo nevládzem. Prestala som to riešiť, aby som sa prílišne nezdeptala tým, ako mi to nejde. Idem si svojím tempom, no a čo?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po necelom kilometri nasledovala dlhšia rovinka (t.j. asi 10 metrov), kde som si trochu poklusala a potom... potom sme išli po štvornožky. Strmo. Dlho. A fotili nás. Furt. Zovšadiaľ. Znova chvíľka roviny (opäť asi 10 metrov), potom zase šplhanie po skalách.. a zase fotia a zase povzbudzujú. Ani nepozerám, kade, len si tak leziem.. a týpek z hora, že hmm, to si si nezvolila najlepšiu cestu... a ja len že, nech mi tu nezačne mudrovať!! Ukecal to s tým, že keď to minulý rok bežal on, tiež išiel tade, preto sa už poučil. Potom mi ešte hovorí, že „podľa mňa kašli na to, kade, len proste makaj“.. a že to bol celkom slušný hec, hlavne keďže som mala už takmer celé dva kilometre za sebou. Tu niekde ma predbehla jedna z favoritiek. Teda, vzhľadom na to, že ona štartovala minimálne o 15 minút neskôr ako ja, by bolo aj tak zbytočné sa pretekať... no prišlo mi zvláštne, že už aj ona iba kráčala. Záverečných 500 metrov bol celkom príjemný úsek, dokonca nie až tak strmé stúpanie, behateľné. Ale nie po tých dvoch km predtým. Hodinky ukazovali niečo okolo 37 minút...hmm... trošku sa ešte hecnúť a bude to pod 40.. ale načo? Nechce sa mi. Predomnou okrem favoritky ešte jedna bežkyňa. Netuším, kedy štartovala ona, či po mne alebo ešte pred. No zrazu mi prišlo úplne jedno, či má lepší čas, ako ja. Je to moja súperka a bolo evidentné, že vládzem viac, ako ona.

Predbehnem ju.

Už len pár metrov do cieľa.

Záverečný šprint: kedy, ak nie teraz?

Trvalo to možno ani nie 10 sekúnd, ale reálne som cieľovú čiaru prešla tempom, ktoré asi nedávam ani po rovine. A tú babu som predbehla asi 3 metre pred cieľom. Nakoniec mi to vydalo na 39 minút a 13 sekúnd. Bol to neskutočný pocit!

Dostávam medailu, zúfalo hľadám kúsok tieňa a keď ho konečne nájdem, pozerám záznam na hodinkách, že max. tep 199.. to už nemohlo ísť na 200? Takto je to nuda. Chvíľku sa tam tackám a zisťujem, že mi vlastne nič nie je, iba som veľmi smädná. A voda nikde. Fakt, akože toto sa mi nepáčilo, aspoň jeden malý stolík tam mohli pripraviť s vodou, keď už iné nič.. potom trochu kecám s ostatnými, fotíme sa, pomaly sa všetci poberajú dole. Čo? Žiadna afterka? A dole iba vyhodnotenie, odovzdať čip a hybaj domov? Toto čo má byť? A kde je záverečný socializing?

Salomon Vertical 500 bol mojím malým snom. Sen sa mi začal plniť od chvíle, kedy som bola organizátormi vybraná medzi 10 šťastných štartujúcich (ostatných 40 sa losovalo, oni si asi povedali, že hele, nejaké mláďa zo Slovenska, veď oni tam majú aj nejaké hory, isto je dobrá). Každopádne, mala som pocit, že je málo pravdepodobné, aby som to stihla v limite. No podarilo sa – a dokonca aj s bonusom, pod 40 minút! Čo je samozrejme pre mnohých slabota, pre mňa to bol nový zážitok a skúsenosť. Počas tých 40 minút som zažila niečo podobné, ako na dlhších vzdialenostiach, dokonalý reset. To je to, čo na tom mám najradšej. Na týchto 2,5 km to bolo síce v "komprimovanej" podobe, ale bolo to perfektné. Jo, a bola som 7. z celkovo 10 žien! Najviac si budem pamätať asi ten záverečný mini šprint, pri ktorom som fakt skoro dušu vypľula, ale ... chcem ísť zase!