Kapitola 1: Idea

Nízkotatranská stíhačka 2012 alebo klub mladých turistov (v strednom veku)

Pred rokom, ako som sa tak dostal na služobnú cestu do Frankfurtu, som už o podujatí s názvom Nizkotatranská stíhačka niečo vedel - že sa koná niekedy v lete a že je to pochod dvojíc (ešte vtedy som sa mylne domnieval, že pochod) z Telgártu na Donovaly po hrebeni Nízkych Tatier (cca 100 km dĺžky a 5500 výškových metrov). Plánoval som sa ho niekedy v budúcnosti zúčastniť, nebolo však s kým, keďže obaja mne známi kandidáti odmietli mnou odhadované potrebné dávky tréningu absolvovať. Vtom sa z ničoho nič zjavil Gabo s otázkou, či si nepôjdem aj ja po robote zabehať „len dákych 10 km“.

Kapitola 2: Tréning

Reku, dám sa na to, veď chodím behať (opäť omyl, nie je behať ako behať) aspoň nebudem po tme v Nemecku klusať sám a lepšie to ujde. Veru aj ušlo, po prvých krokoch mi bolo jasné, že toto nebude len tak nejaký večerný výklus a ani nebol, aspoň pre mňa nie. Oných 10 km bolo podľa GoogleMaps 14,5 km a čas? Dosť hlboko pod 1 hodinu. Môj doterajší najdlhší beh cez 15km/h trval 12 minút, nie 55 či koľko to bolo, už ani na hodinky som od kyslíkového dlhu dobre nevidel. "Je to jasné, to je ON", hovorím si.

O niečo neskôr, asi už vo Zvolene, predstieram túto ideu… Gabo neodmieta. YEAH! S vedomím, že budem slabší článok našej dvojdielnej reťaze začínam(e) serióznu prípravu. Po analýze minuloročných časov si postupne uvedomujem, že chôdzou ani len rýchlejšou to nepôjde. Celkový limit 25 hodín plus vyraďovačka druhej polovice pretekárov na Čertovici jasne ukazujú, že bude treba jednoducho celú trať bežať (pomóc, peklo, au). Behám do roboty, z roboty aj po robote. Plán je nasledovný: prvý mesiac nabehať denne 10 km, druhý 15 km, tretí 20 km, ďalej postupne pridávať 5 km, až mesiac pred súťažou by som mal byť schopný odbehnúť maratón každý deň. Samozrejme s regeneračnými prestávkami, minimálne však 100 km týždenne od tretieho mesiaca. Vždy vo štvrtok sme chodili behať spoločne (14 - 30 km) väčšinou po okolitých kopcoch, aby sme si porovnali, ako sme na tom a utužili teamového ducha.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Udrel Apríl 18, 2012. 11:05 sme úspešne zaregistrovaní, niet úniku, sme v tom až po uši. Zatiaľ som bežal najdlhšie 73 km, trvalo mi to 6 hodín 58 minút (3 dni som nemusel chodiť po schodoch a týždeň behať) plus nejaké celodenné a celonočné pochody. Gabo má už za sebou Trnavskú stovku, niekoľko rokov kvalitnej vytrvalostnej prípravy a niekoľko maratónov. Sme celkom dobrý team. Trochu poznám hory, on zas dobre veci okolo vytrvalostnej prípravy, vízie sú veľmi optimistické. Až do chvíle prvého kontrolného behu naostro. V rámci tréningu sme si povedali, že pôjdeme prebehnúť trasu Telgárt – Čertovica (sám som sa o to už raz neúspešne pokúsil). 45 km to by nám malo trvať tak do 7 hodín, hovoríme si. Je veľmi teplo (v sedlách bolo určite 30 °C). Prvých 20 km ako tak ušlo, stratil som hektolitre tekutín, ale priebežne dopĺňam, Gabo vyzerá, akoby sa nič nedialo (na pol ceste sme za 3:30 celkom v poriadku). Stretávame chlapíka, čo má cez 60 rokov a tiež sa chystá "stíhať" na NTS 2012. Má 2 deci vody, odmieta si nabrať z prameňa, že on to dáko doklepe. Nedoklepal, ako sme sa neskôr dozvedeli, musel to skrečovať a volať kamaráta, nech po neho príde.

Prichádzajú na mňa prvé kŕče z dehydratácie a po nich druhé a tretie…, super…. Odchádzajú medzirebrové svaly, stehná, lýtka… kdesi v kosodrevine na rozpálených skalách… isto tu zahyniem, občas mi prešlo hlavou. Gabove napumpované lýtka sa sťahujú ako titánové piesty poháňané kompresorom napojeným na fúzny reaktor znova a znova. Nestíham miešam jonťáky, soľ a vodu, len aby som sa udržal v pohybe opäť nie vždy úspešne. Došla nám voda. Sme cca 2 km pred Ramžou, kde má byť prameň a s veľkými problémami prekračujem strom na dva razy. Ani s pamäťou to už nie je to, čo bývalo. K tomu rozjazdený terén od LKT-čiek a netrafil som odbočku k vode. Gabo hromží (síce potichu, ale hromží „podrežem ťa a napijem sa tvojej krvi“, hovorí si) k tomu sa pridala vretenica a naše vyhliadky sa zhoršujú. Vraciame sa k odbočke (nesprávnej) a ideme ďalej, o 50 m ceduľa voda. Dočerpáme a mastíme ďalej po početných rúbaniskách, dorážame na Čertovicu v čase cca 8.30 - 8.40 h od štartu. Nedostatočne prebehla hlboká analýza stravy, spánku, zásob. Jednoducho celého postupu, skutočne sme sa nechceli ísť zúčastniť, ale preteky absolvovať. Tiky v lýtkach som mal až do ďalšieho dňa. Gabo opäť nič, v autobuse si spokojne čítal knihu, ako keby prišiel z prechádzky so psom. Na testovací beh západným hrebeňom som šiel sám, to už bolo asi týždeň pred súťažou. Zdarne 55 km za 9 hodín. Nálada mi prudko stúpla, ba čo viac, po dorazení na Donovaly som sám neveril tomu, v akej pohode sa mi to podarilo. Tiež bolo masívne teplo. Celkovo som prešiel 3-krát východ a 2-krát západ v príprave aj kvôli tomu, nech nelaborujeme s traťou (bolo sa kde stratiť veru). Okrem toho nejaké prebehy zo Starých Hôr na Krížnu a Donovaly a podobne. Celkovo cez 2000 km a miestami cez 150 km/týždeň, bude to dosť? O Gaba som sa nebál, až na dva prípady ani brvou nemihol.

Kapitola 3: Preteky

Piatok o 17.00 h dorážame do Telgártu. Na obed sme mali po vzore Deana Karnazesa pizzu a hneď ideme na poriadne sladkú večeru s vedomím, že každá kalória bude dobrá. Počasie je mizerné, prší všade, blato „brečka“. O 18.00 h ideme chytiť miesto v prvej triede základnej školy, dobrý spánok je v takýchto situáciách esenciálny. Stále sa napchávame, pričom prebiehajú posledné prípravy a rozhodnutia, čo si zobrať a čo nie. Bude kosa, vravím Gabovi, zober si to najteplejšie, čo máš. Z nejakých príčin som si strčil do batohu aj „vlčiu kožu“, tak volám moju starú syntetickú flisovú bundu, normálne by som ju nebral, lebo je dosť ťažká a veľká, ale jednoducho som ju zobral. Borci okolo (až na pár prípadov) vyzerajú extrémne nabito, šušká sa o pokorení rekordu a hranice 12 hodín. Čo tu robíme? Pôjdeme na Čertovici domov? To bude „Faux Pas“, pol roka beháme, čo to dá, toľkí ľudia o tom vedia, to bude vysvetľovania, čaká nás mega trapas? Prší. Ideme spať.

Štart o 6.00 h sa nezadržateľne blíži. Na tvrdej zemi sa neleží dobre, okolo ešte pobehujú „súperi“, prehadzujeme okrem seba ešte pár slov. Zaspávame… Budík (a je to tu), odbieham spraviť posledné prípravy, namazať indulonou všetko, čo sa môže šúchať (zabudol som na chrbát), obliekame sa, ideme na štart. Stíhači sú už niektorí tam, niektorí ešte nie. 6.00 h je skoro. Atmosféra hustne so štartovým poľom. BANG! je odštartované, tlupa bláznov či masochistov si to ženie zrána hore dedinou, neostávame pozadu, volím(e) trasu striktne po značke, vďaka čomu obiehame väčšiu skupinu pretekárov, ktorí si povedali, že po ceste to bude kratšie (nebolo, haha :-). Prvá tretina výstupu na Kráľovu hoľu je za nami. Vďaka výdatnému dažďu v noci je z chodníku k prameňu Hrona celkom slušná riava. Nikto sa už nebojí, či sa mu zamočia tenisky. Kráľova hoľa (1.07 h) od štartu 4. miesto (k tomu ranná inverzia, no fantázia) nezdržujeme sa, bežíme ďalej. Dole kopcom nás úplne šialeným spôsobom „hlava-hlava“ obieha Adidas Terrex team (Majstri ČR v horských maratónoch) inak sa celkom držíme. Jeme každých 30 - 45 minút, pijem každých 15 minút, energetický deficit je neprípustný.

Tesne pred sedlom Priehyba nás dávajú ďalší borci opäť dolu kopcom. Čas 3.13 h - 6. miesto (stále nie až tak zle). Využívame možnosť občerstviť sa a trielime ďalej. Doťahujeme sa o 5. miesto. Sme lepši hore, oni zas dolu, zbehy sme v príprave opomenuli, čo sa nám aj riadne vypomstilo. Postup cez rúbaniská pripomína skôr opičiu dráhu ako nejaký seriózny beh, ale ideme, čo to dá. Malá prestávka na Ramži (lokalizácia studničky nám tentokrát už akosi problém nerobila) a nasleduje Čertovica. 45 km - 6.42 h - 5. miesto. (Super!) Postúpili sme a sme na tom celkom dobre, ale niečo mi hovorí, že pravá Nízkotatranská stíhačka začína až teraz. Je to stále ešte 55 km… Začíname výšľap na Chopok. Ide sa celkom dobre, keď tu zrazu prvý kŕč. Zle je, hovorím si. Ešte nikdy som totiž kŕče nerozchodil, vždy len pretrpel dokonca. Idem trpieť 50 km? 10 - 11 hodín? Skvelé vyhliadky… Gabo je v pohode. Doberáme vodu na Štefánikovej chate pod Ďumbierom, dávame si famózny čaj a mydlíme ďalej.

Kamenná chata na Chopku je o 15.54 h - 6. miesto, dorážame spolu s jedným z najlepších slovenských „stovkárov“. Spoznávam ďalšie taje maratónov a ultra maratónov – konzumujem osolené citrusové plody, jeden by nepovedal, aké sú lahodné. Kŕče povoľujú a pokračujeme. Gabo chce bežať naplno, odmietam (68 km). Kŕče znova tu, do kopca sa ide ťažko, z kopca ešte ťažšie, nohy mám tuhé ako železobetónové stĺpy a celý si dáko pripadám ako sunúce sa vrece olovených pilín. Teším sa, ako mi budú všade prítomné kamzíky vynárajúce sa z hmly ožúvať uši, keď ma to zlomí. Zhoršuje sa počasie, ak som zabudol spomenúť. Chlad necítim, ale je tu, nejako to balancujem pohybom, stojí to veľa energie. Predbiehajú nás Poliaci a dáki dvaja ľahkoodenci. Nemáme chuť ani silu vzdorovať, chceme do dôjsť a v tomto momente aspoň pre mňa vôbec nie je isté, či sa nám to podarí. Zdravím kameramana na Chabenci, povzbudil nás i trošku sme si zavtipkovali o celej tejto veci.

Kontrolný bod Ďurková je o 18.16 h - 8. miesto. Gabo dobehol trochu skôr, „Potreboval som si zavolať." Ešte nekonečných 30 km a cítim sa ako na tréningu v kosodrevine pred Čertovicou. Dôjdem???? Magnézium + B6 + riadne presolený chlieb s tučnou vrstvou masti = vykúpenie. Spazmy opäť povolili. Gabo už je celý nedočkavý, stepuje, div kliky nerobí, dávam si ešte regeneračné 3 minúty. Dobehla nás prvá zmiešaná dvojica. Čiernovlasá slečna si to hopká, ako keby sa nechumelilo a za ňou jej zbedačený parťák. Ledva ťahá nohy za trekkingovými palicami. Jakživ som nikoho tak ušportovaného nevidel. Tak zle na tom nie som, hovorím si.

Stúpame na hrebeň, ide to dobre, pokračujeme v polokluse. Prejdeme dáky ten kopec, striedajúc si pozície s najrýchlejšou zmiešanou dvojicou. Slnko zapadá. Je to úplne sci-fi, ohnivý pomaranč sa ponára do tekutého dusíka, zalievajúceho Veľkú Fatru a ostatné horstvo okolo, keď tu zrazu pozriem lepšie, fronta (zaplo mi) a zazdal sa mi aj blesk v mrakoch. Zmohol som sa len na povel „Poďme!“. Začali sme zas naplno bežať, ak nás to chytí na hrebeni, bude zle… A bolo. Teplota tesne nad 0, vietor cez 70 km/h v nárazoch a dážď, k tomu vysilenie sa rovná adrenalínová vložka, ktorú by sme si veľmi radi odpustili, žiaľ, nepodarilo sa.

Na Veľkej Chochuli obliekam skrehnutému Gabovi „vlčiu kožu“ (včera ma asi osvietilo, či čo, hovorím si). Ja som na tom dobre, moja telesná masa nad cent produkuje dostatok tepla aj v normálnej športovej súprave, všetko je mokré a šmýka sa. Začíname klesať do Hiadeľského sedla, otepľuje sa a zotmelo sa. Hiadeľské sedlo je o 21.59 h (16.59 h od štartu) - 8 km do cieľa a 8. miesto. Vyfúkaný Gabo začína zelenieť a urguje po krátkej pauze, aby sme išli ďalej. Dáva si kolu na ukľudnenie žalúdka. Súcitne pozrieme na ľahkoodencov zabalených v termofóliách pri ohnisku, ktorých nečas dostal natoľko, že jeden z nich skolaboval a musela zasahovať Horská záchranná služba. Skončiť 8 km pred cieľom je čistá mizéria. Púšťame so do Kozieho chrbátu. Ideme skoro po štyroch, lebo blatistý terén je veľmi klzký, tak volíme kratšie istejšie kroky. Prebehneme lúčku a vchádzame do lesa. Všetko sa strašne šmýka. Spraviť si teraz výron, ani pomyslieť. Pomaly sa zas rozbieham a chytám už asi 158. dych v poradí, keď tu počujem: „Matúš, spomaľ." Hovorím: „Dobre“. Gabovi sa cesta zdala nekonečná, niet divu po 95 km, v totálnej tme išiel tade prvýkrát, keďže tréningovo ísť „západ“ so mnou nemohol. Od svetla čeloviek sa odrážali len malé reflexné pásiky na stromoch v strede toho hustého lesa – naša spása. Toto by bol veľmi nevhodný čas a miesto na poblúdenie, čo sa za tých okolností dá veľmi ľahko.

Bolo to ako pristávacia plocha pred záverečným asfaltovým kilometrom. Prechádzame okolo Chaty UMB, už ani veľmi nebežíme, chceme v zdraví doraziť do cieľa, keď tu zrazu okolo nás prebehne opäť fešanda s borcom, čo už na 70-tom kilometri nevedel ani o palici rovno stáť. Asi má trošku inde morálku, neprekáža. Cieľ DAMI koliba Donovaly, čas je 00.24 h (18.24 h od štartu) - 7. miesto. Pivo a guláš nikdy nechutili tak dobre. Napchávam sa ako diviak. Gabo si dal len vodu a mäsa sa vzdal v môj prospech, je to kamarát. „Si kráľ,“ „si boss,“ gratulujeme si. Za nami sa krkve v kŕčoch majster ČR v horských maratónoch (inak došiel na skvelom 3. mieste) so slovami: „Takhle těžkej závod jsem ješte nejel.“ Večerná hygiena je pri tomto stupni únavy značne problematická. Pripomenul sa onen nenatretý chrbát veľmi podobným spôsobom, ako keď medzi 11.00 a 13.00 hodinou zaspíte nenatretý pri mori na slnku… Veselo. Rozmýšľam, že v práci na najbližší týždeň požiadam o bezbariérový prístup. Líhame si spať.

Kapitola 4: Dohra

Nedeľa, o 5.48 h dorážajú poslední úspešní absolventi NTS 2012, ktorí vyzerajú extra biedne. Po tom, čo si museli vytrpieť na hrebeni, niet divu, zima, dážď, vietor, noc, peklo… rešpekt. My sme už hore a sme napodiv celkom fit, bezbariérový prístup nebude treba. Aj český kolega vyklusáva okolo koliby.
O 7.00 h na vyhlásenie výsledkov prišiel pozrieť aj jeden zvedavý a značne prítulný jeleň. Asi na to, kto to tentokrát vyhral („nečakane“ minuloroční víťazi v novom rekorde 14.41 h). U zmiešaných dvojíc to bola už spomínaná čiernovlasá slečna s borcom, ktorého museli na debničku vyložiť a následne z nej zložiť, lebo mal značné problémy vôbec ohnúť kolená (čas 18.18 h). Po vyhlásení sme poďakovali organizátorom za skvelú organizáciu (nechýbalo tomu skutočne nič) a pobrali sa domov. S Gabom sme takto prežili v Nízkych Tatrách jeden skvelý deň, jeden kvalitný pochod a jedno plnohodnotné dobrodružstvo.