Nápad zúčastniť sa Nízkotatranskej stíhačky 2012 vznikol niekedy v novembri 2011, nasledovaný správou Marekovi cez FB: „Marecek, mam tu dalsiu perlicku, ktoru by som chcel absolvovat: http://stihacka.hiking.sk“. Marek bol rovnako nadšený. Teraz už len dostať sa medzi 49 dvojíc, ktoré povolila Správa NAPANT-u.

Prihlásenie na preteky

Sledovanie stránky NTS s informáciou, kedy začne registrácia, vrcholí 18. 4. pred jedenástou hodinou pravidelným refreshovaním v 2-sekundových intervaloch. Práca ide bokom. Darmo, vlani bolo za 14 minút vypredané. Konečne! Rýchlo nahadzujem svoje a Marekove údaje a dostávame štartové číslo 3. Prvé dve dvojice stáli vlani na bedni a majú účasť istú, takže prsty máme najrýchlejšie. V júli sa uvidí, aké rýchle a hlavne vytrvalé máme nohy.

Príprava na preteky

Tréning na NTS nebol ukážkový. Po Trnavskej stovke, na ktorej sme síce zistili, že behať sa dá aj na 70-tom kilometri, dávame iba jeden polmaratónik cez Kamzík a 5 dní pred stíhačkou 15 km na Devínsku Kobylu a späť. Cieľ je jasný: Byť na Čertovici v prvej polovici a vziať si 3 kvalifikačné body na Ultra trail okolo Mont Blancu.

V piatok 13-teho si berieme dovolenku. Ráno sa ešte zastavujem v práci vytlačiť trasu a poistenie na zásah HZS. Kolegovia vsádzajú po 1 € na náš výsledný čas. 18.30 h je najlepší, no nájde sa aj pesimista, či skôr realista? Jednoducho, že skončíme na Čertovici. Teda, tomu hovorím podpora od spolubývajúceho.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Šup ho na vlak, smer Poprad. Dokupujeme píšťalku do povinnej výbavy, keďže k Marekovej fujarke neprechovávam veľa dôvery. Pred autobusom do Telgártu už jasne rozoznať stovkárkov. Prichádzajú zimomriavky a nadšenie z celej akcie. Už zajtra to vypukne. Vodič netuší, aké prípady dnes vezie. Len my všetci o sebe vieme, čo sme za bláznov. Autobus obsadzujeme celý, pripomína mi to basketbalové či futbalové zájazdy na turnaje, ktoré som za mladi absolvoval. Aj v základnej škole v Telgárte, kde je registrácia, pokračuje pocit z úžasnej, takmer rodinnej atmosféry. Prezentujeme sa, dostávame výklad trate. Tabuľa s informáciou o počasí na zajtra je stručná: „Mostly shitty“. Nachádzame sa s Marekom v 3.A, ktorá bude naším nocľahom. Pripravujeme si veci na zajtra a nastavujeme budík na 5.00 h.

Preteky

Noc na karimatke nebolo to pravé orechové, ale vieme, že dnes bude horšie. Zobudili sme sa však do jasného dňa. Žeby to nebolo s tým počasím až také zlé? Rýchle raňajky – cereálne kaiserky s brusnicovým džemom a ideme na štart. O 6.00 h zaznie výstrel.

Začíname tempom ako na Devín-Bratislava, aby sme sa dostali dopredu, kým je cesta široká. Rýchlo však prichádzame do lesa a prechádzame na chôdzu. Snažím sa držať jedného Čecha, no Marek zaostáva. Čakám na neho a posielam ho predomňa. Inak, ten Čech prišiel do cieľa tretí... Postupujeme jednoprúdovou cestou hore potokom bez možnosti predbiehania. Marek si necháva pred sebou medzeru, za nami sa tvorí vláčik. Na Kráľovu hoľu prichádzame o 7.17 h na 18. mieste. Len 19 mužských dvojíc ide z Čertovice ďalej. Musíme zabrať. Len sa napijeme a začíname bežať. Nasleduje úsek po hôľnom hrebeni, ako stvorený pre beh. O 8.30 sme pri útulni Andrejcová, tu obvykle končí prvý deň 5-dňovej hrebeňovky Nízkych Tatier. Stále ideme v skupinke viacerých dvojíc. Je to riadne našlapané. Na Sedlo Priehyba prichádzame o 9.21 na 13. mieste, no kým doplníme zásoby, už je tu ďalších 5 tímov.

Pred nami je veľmi strmé stúpanie na Kolesárovú. Opäť sa za nami tvorí vláčik. Súperi, áno, presne tak ich nazývam, si nás strážia. Keď pobehneme, pobehnú aj oni. V hlave sa mi začínajú tvoriť taktické plány, ako sa ich zbaviť. Na to isté myslia aj oni. Veľmi pekný manéver predvedie jeden chlapík. Posiela svojho slabšieho parťáka behom dopredu, pričom on ostáva za nami a preberáme všetko možné. Potom nám zrazu dá ahoj a uteká za kolegom. No žiaľ pre neho, blížime sa k Ramži, kde som dva týždne dozadu zablúdil. A on nám stihol povedať, že cestu dobre pozná. Tak tlačím Mareka dopredu, čo to dá, až ich po polhodine znova vidíme pred sebou. Určite sú veľmi šťastní. Stojíme pri prameni a Marekovi nahlas hovorím, že päty tých dvoch musí mať stále pred očami. Mám pocit, že sme na hrane postupu, chlapík nás odhaduje na 14. alebo 15. miesto. Zo sedla tesne pred Ramžou nejdeme zvážnicou, ale hore po hrebeni, kde je stále vidieť polom. Práve mi došlo. Tento kopec ma zabil. Pokračujeme už len chôdzou. Snažím sa mať na dohľad tých dvoch, keďže prichádzajú kritické úseky cesty. Ešte vo vlaku sme si urobili poznámky, ako prejsť neznačeným rúbaniskom za Ramžou. Napodiv to tu vyzerá lepšie ako to bolo v 2006, keď tu bol autor článku, ktorý sme čítali.

Za Bacúšskym sedlom nás behom dávajú asi 3 dvojice, ďalšie 3 potom už na ceste dole na Čertovicu. Marek ma dobieha a bilancujeme. Chuť ísť ďalej už aj u mňa vyprchala, ale nič mu nehovorím. Nechávam to na osud. Stále sa mohli nejaké dvojice pred nami stratiť, prípadne nebudú chcieť ísť ďalej. Blížiac sa k motorestu na 45. kilometri utekám pred zrakmi divákov a kamier a o 13.34 s úžasom zisťujem, že sme 17. v poradí. „Marek, ideme ďalej,“ hovorím. Zjavne vystrašeným pohľadom kladie otázku „A to prečo...?!“ Je pravda, už takmer pozeral spoje do Bratislavy. Uisťujem ho, že už nepobehneme a pôjdeme tak, aby sme to stihli do limitu 25 hodín a vzali si 3 bodíky. Robíme si hodinovú prestávku, pijem litre ionťáku a omastené chleby s cibuľou. Tímy prichádzajúce na Čertovicu to jeden po druhom vzdávajú, aj keď prišli na postupových priečkach. Boli to šialené preteky, ktoré odrovnali aj nás. Nakoniec sa nenájde ani 25. tím, ktorý by bol ochotný pokračovať ďalej.

Vyrážame smer Donovaly turistickým tempom, v uvoľnenej diskusii. Dvojice, ktoré nás predbiehajú, už nepovažujeme za súperov. Slnko nám svieti, krásna idylka. Aká to vítaná zmena po práve zabehnutom horskom maratóne. Objavuje sa mi otlak na pravej päte. Nové, ale už zachodené Salomony prvýkrát robia problém. Prelepujem leukoplastom bolestivé miesto. No je to veľmi zvláštny otlak, ani ho nevidím. Ako si tak vykračujeme, sadá hmla. Štefánička sa nám vynára, až keď sme pár metrov od nej. Nezastavujeme, pamätáme na sľúbený front. Tesne pred Chopkom stretávame skupinu kamzíkov priamo na chodníku. Fotíme sa s nimi a tešíme sa už na buchtu na Kamienke. Tú zapijeme tmavým Šarišom, našim spoločným životabudičom.

Je 19.00 h, keď vychádzame na cestu na Ďurkovú. Citeľne sa ochladilo, zo severu fúka silný studený vietor. Tešíme sa každej časti trasy, ktorá vedie záveterným južným svahom. Otlak ma nepríjemne pichne každé dve minúty. Rozmýšlam, či je to vôbec otlak. Aspoň že náladička zostáva. Znenazdajky začína mierne mrholiť. Ignorujeme to a pokračujeme ďalej. A už prší. Kým vytiahneme pršiplášte, už leje zo severu na juh. Tento horizontálny dážď veľmi príhodne najprv primŕza, neskôr sa to viac podobá na krúpy. Naše negoretexové tenisky sú plné vody. Keď prichádzame k Chabencu, už nás ani nenapadne ísť ďalej po hrebeni, ale traverzujeme ho z ľavej strany. Pozeráme dole a túžobne očakávame Ďurkovú. Netušíme, že odbočka je až za Malým Chabencom. Premoknutí, premrznutí a prefúkaní prichádzame preto na zlé myšlienky, či sme to neprešli. Veď ohlásené blikajúce značenie organizátorov nemuselo ten lejak prežiť, mohli dôjsť baterky. Hocaký dôvod sa nám zdá byť v tej chvíli reálny. Pršať už síce prestalo, ale zato sa zotmelo. Nemám ani chuť ani psychických síl sa zastavovať a vyberať čelovku, kráčam ďalej za Marekom, ktorý tú silu našiel. Jedna dobrá správa je, že ten mystický otlak pod návalom vody prestal bolieť. Konečne vidíme prenikavé blikajúce svetlo. Úľava, ktorú cítim, je neopísateľná.

Keď prídeme k odbočke, vidíme aj papierik so šípkou na útulňu Ďurková, škoda len, že ho vietor otočil na opačnú stranu. Tým sme sa však nedali zmiasť. Na ľavej strane zbadáme túlavú čelovku, ktorá zrejme hľadá práve nás. Identifikujeme to miesto ako chatu, a to už vyťahujem aj čelovku, lebo medzitým je tma ako v rohu. Odkedy začalo pršať, Marek spomínal ukončenie pretekov. Hoci som bol rovnakého názoru, dával som si sakra pozor, aby som nič nepovedal. Už kráčajúc dole k chate totiž moja myšlienka pokračovať ďalej znovu ožila. O 21.51 h sme došli na Ďurkovú. Cítim sa ako hrdina, keď vojdem dovnútra a plná chata na mňa pozerá ako na zjavenie. Ale oni asi skôr pozerajú na blázna. Omastený chlebík s cibuľou a horúci čaj opäť raz dodávajú stratenú energiu. Marek už zisťuje možnosti nocľahu, vybavuje logistiku ohľadom našich vecí na Donovaloch a ja mu googlim spoje z 3 hodiny vzdialeného Jasenia. Tri tímy to tu už zabalili. Prvýkrát vyslovujem nahlas moje chcenie pokračovať. Vzhľadom na náš stav a prejdených 70 km stojíme pred dvomi lákavými ponukami. Buďto o druhej v noci vyraziť dole do Jasenia chytiť spoj a s prestupom v Banskej Bystrici sa dostať na Donovaly o deviatej ráno. Alebo vydať sa na zvyšných 30 km. Tu sa dávame do reči s už nesúťažne idúcou dvojicou, takisto zvažujúcou, či pokračovať alebo nie. Aladin hlási na zvyšok noci priaznivé počasie bez vetra a dažďa. Dvojica trasu pozná dobre. To presvedčí aj Mareka. Ide sa! Igelitovými taškami si tunujeme Salomony a o 23.10 h vyrážame smer Donovaly. Ľudia v chate neveriacky krútia hlavami, ale zároveň nás povzbudzujú. Organizátorom deklarujeme ochotu pokračovať. Tí hneď volajú do Hiadeľského sedla. Tamojší kontrolóri sú iste radi, že nás budú musieť počkať.

Naši súputníci zvolili rezké tempo. Od Čertovice som nepobehol, teraz musím znova. Po Skalku sme ako tak držali ich tempo. Výstup na Veľkú Chochuľu sme už absolvovali sami. Síce nefúka a neprší, ale vidíme blesky. Úžasný to pocit pohybovať sa v tej chvíli na hrebeni a navyše stúpať hore na vrchol. Aspoň, že nehrmí. Hore sa hodnú chvíľu rozhodujeme, ktorá cesta je tá správna. Ako pokračujeme, zbadáme svetlo čeloviek. Chalani na nás čakajú. Po Prašivú ideme opäť spolu. Začína horor. Klesanie do Hiadeľského sedla. Marek má problém s kolenami. My pôjdeme veľmi pomaly. Posielame chalanov napred. Tí nás ešte ubezpečia, že nie je kde zablúdiť.

Cesta je pre Mareka veľmi zlá. Nadáva ako divý, varuje ma, že ak bude v Hiadeľskom sedle auto, tak sa ním odvezie na Donovaly. Ja som znovu radšej ticho, lebo povzbudivé slová o tom, koľko už len chýba do cieľa, nie sú v tejto chvíli vhodné. Čo zaberá na krátkom hodinovom behu, vie po dni a noci strávených na hrebeni akurát tak viac naštvať. Neskôr je ticho už aj Marek. Keď som spätne zistil, že práve v tomto úseku sa ľúbia pohybovať medvede, hmmm... no tichšie sme byť už ani nemohli.

O 3.04 h zbadáme opäť božskú blikačku a vzápätí kontrolné stanovisko. A v ňom nás znovu čakajú naši kolegovia. Museli tu byť minimálne o trištvrte hodinu skôr. Do cieľa to je 8 kilometrov, Kozí chrbát môžeme obísť. Je to rovina a potom klesanie, žiadne auto tu nie je, takže Marek musí pokračovať. Vyťahujem gumených medvedíkov, po tmavom Šariši náš druhý životabudič. Ideme pomerne rýchlo, po rovine to ide. Znova sa napájame na červenú značku, už svitá. Za Kečkou vchádzame do lesa, začíname klesať na Polianku. Chalani nás znovu čakajú. Tu už by sme nemali zablúdiť, ale je to veľká podpora. Pri Chate Univerzity Mateja Bela, kde sme vo februári boli na lyžiarskom výcviku, sa s nimi lúčime a ďakujeme im. Bez nich by sme sa jednak nevydali z Ďurkovej a bohvie, ako by sa nám šlo iba samým dvom. Pamätám si iba Rada, meno jeho kolegu už, žiaľ, nie. Díky, chlapci!

Záver

Po pár metroch sa nám vynára dobre známy pohľad na Donovaly. Klesanie do cieľa, odhliadnuc od bolestivých Marekových kolien, je nádherné. Vracia sa nám chuť rozprávať, ktorú sme stratili kdesi za Chopkom a bilancujeme. O 5.48 h prichádzame ako posledná mužská dvojica na 12. mieste. Navzájom si gratulujeme. Dostávame guláš, na studené pivo rozhodne chuť nemáme. Kým sa osprchujeme, sú už všetci hore. Čakanie na vyhlásenie výsledkov nám spríjemní prítomnosť zblúdilého jeleňa v pieskovisku, ktorý sa chce asi obesiť na lane od hojdačky. Cesta domov je strašná. V plnom kupé sa s mojou výškou 195 cm ťažko viem dať do polohy vhodnej na spánok. Až v nedeľu o 15.30 h si konečne líham do postele a s malou prestávkou na večeru a doplnenie tekutín spím až do rána, a šup ho naspäť do stereotypu zvaného práca v kancelárii.

Kým na NTS bol na tom neporovnateľne horšie Marek, o 2 týždne neskôr v honbe za ďalšími bodmi pre UTMB na pochode Týništské šlápoty od duba k dubu sme to v polovici pretekov na 60-tom kilometri vzdali kvôli mojim kolenám. Tu však ani Marek nebol plný života a nebol teda schopný veľkej snahy presvedčiť ma, aby sme pokračovali. Na B7 v septembri by sme znovu ako jednotlivci určite nedošli cieľa. Týmto podporujem preteky dvojíc. Pri týchto pochodoch sme si otestovali našu psychickú odolnosť. Človek je najprv ochotný vzdať to pár kilometrov pred cieľom, ale na druhý deň už plánuje ďalší pochod, ktorého sa zúčastní. To je aspoň zatiaľ náš prípad. 22. decembra má byť pochod v Maďarsku, kde sa dá získať posledný siedmy bodík na to, aby sme sa mohli prihlásiť na UTMB. Hádam sa nám tam podarí isť a dokončiť...