Keď som pred rokom v júni celkom úspešne absolvoval Donovalský polmaratón, hneď v cieli mi to napadlo. Dobiehali sme totiž spoločne aj tí s polovičnou traťou ako ja, aj tí s celým hrebeňom, čo štartovali ráno na Trangoške. Cítil som sa pred "tými druhými" polovičný ako polmaratón. Niečo mi chýbalo a týmto nechýba k šťastiu vôbec nič. Skoro každý deň v priebehu celého roka som si odvtedy na Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier aspoň na chvíľku pomyslel.

Takže 22. 6. 2013 na Trangoške som v predštartovnej horúčke nervózne poskakoval a robil všelijaké smiešne rozcvičovacie pohyby. Na chrbte malý ruksačik s povinnou výbavou, ktorú tvorila tenká fukerka a fľaša nápoja. Organizátori nešpecifikovali akého a veru som sa posledný týždeň pred štartom dosť natrápil nad jeho voľbou. Aj vlastná manželka, aj môj najlepší kolega mi s rozmýšľaním pomáhali a nakoniec som sa vylučovacou metódou sám rozhodol. Hádam som dobre vybral.

Nervozita pred štartom bola naozajstná, hádam 15 minút pred výstrelom som si musel ešte raz do lesa odskočiť. Štartové číslo som si prišpendlíkoval na ruksačik, lebo v horúčave som mal v pláne sa počas behu do pol pása vyzliecť. Ale musel som si ho aj tak prešpendlíkovať dopredu, taká bola podmienka. Malé špendlíky ma skoro do hrobu priviedli. Mohol by sa raz nejaký iný systém pre čísla vymyslieť. Veľmi sa mi páčilo, keď som na fotkách na pretekoch v zahraničí (konkrétne vo Walese) videl na štartovom čísle vytlačené krstné meno pretekára. Ale aj tam sa to špendlíkuje. Diváci-turisti by hneď vedeli, koho povzbudzujú. Tesne pred štartom, zoradení, sme si vypočuli veľmi múdru radu, ako sa zachovať počas behu v prípade búrky. Bolo to niečo v zmysle, že sme dospelí ľudia, aby sme neriskovali a aby sme si navzájom pomáhali. Nič konkrétne, ale podľa mňa nám lepšie poradiť nemohli.

O 9.30 h sme vyštartovali. Na nervozitu som v momente zabudol a snažil som sa nezabudnúť na to, že si to musím hlavne užiť. Keby sa ma niekto spýtal na taktiku, mal by som jasnú odpoveď – neprepáliť začiatok, nič viac. Hneď som ocenil, že som si pred štartom namočil šatku na hlavu do studeného potôčika. Tempo aj poradie bežcov sa dosť rýchlo utriasli, už pri Jaskyni mŕtvych netopierov sme boli dosť roztrhaní. Odtiaľ po Štefánikovu chatu to bola skôr rýchla chôdza ako beh. Veľmi som nerozmýšľal o živote a veciach ako grécky filozof, jediné, čo som vnímal, boli kamene na chodníku, kosodrevina okolo, dýchanie a lýtka a topánky turistov a bežcov predo mnou. Na Štefáničke prvá občerstvovačka, zastal som, v kľude sa napil a zbadal som pribiehať Beňa Procházku, otca našej najlepšej bežkyne na lyžiach Aleny Procházkovej. Hneď som si povedal, že pôjdem ďalej podľa neho. Tak som aj spravil, ale za Krúpovou hoľou dolu kopcom vydláždeným chodníkom som sa so zmiešanými pocitmi zaradil pred neho, pridal som a vzdialil sa mu. Netušil som ale, či robím dobre. Pod Chopkom pri Kamennej chate na 2. občerstvovačke som zastal a v kľude vypil tri poháre iontového nápoja. To som sa poučil zo svojho prvého maratónu, kde som za behu vytrhol plný pohár z rúk organizátora, samozrejme som ho oblial, počas behu som to akože pil, polovicu som vylial na seba, dal som si možno jeden malý glg a pohár zahodil na zem. Z občerstvenia som nemal nič a musel som vyzerať ako tĺk. Taký štýl ako teraz je určite lepší a pár stratených sekúnd mi môže byť ukradnutých.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ktosi poznamenal, že najhoršie máme za sebou. Samozrejme myslel nadmorskú výšku. Znelo to pekne, ale pohľad na infotabuľku, že do cieľa je ešte 40 km, bol skôr na zaplakanie. Pole pretekárov bolo poriadne roztrhané. Chvíľami som bežal celkom sám, niekedy predbehol niekto mňa, niekedy ja niekoho a vcelku po ďalšiu občerstvovačku nad útulňou Ďurková úsek hodnotím ako najlepší, čo sa týka pľúc, nôh, rúk, chrbta, hlavy, celého tela. Dokonca voľakde za Poľanou som si dovolil zdvihnúť zrak, že si obzriem výhľady, ale to som si radšej mohol odpustiť. Hneď som letel, aký som bol dlhý, nasledovala rybka ako do vody, len s tvrdým dopadom. Skrvavené kolená aj lakte, ale bolesť naozaj žiadna, bez problémov som hneď vstal, oprášil sa a bežal ďalej. Adrenalín asi fungoval, presne ako mal. Dva krkavce si na mňa brúsili zuby zbytočne. Nad Ďurkovou sa ma pýtali, či ma netreba ošetriť, asi to vyzeralo horšie, ako v skutočnosti bolo. V kľude som vypil ďalšie tri poháre iontového nápoja.

Super, Chabenec mám za sebou. Celú trať som mal nejako automaticky rozdelenú na tri časti – breznianska skončila za Štefáničkou, liptovská skončí niekde medzi Latiborskou hoľou a Košariskami a už len posledná banskobystrická. Lenže okolo Latiborskej hole prišla poriadna kríza. Objavili sa prvé kŕče vo vnútorných stehnách, slnko začalo pripekať ako divé, hlava mi išla prasknúť. V sedle pod Skalkou som vážne rozmýšľal, že kašlem na to, skotúľam sa dole do Liptovskej Lúžnej a v krčme budem piť pivo. Ale nebol som na tom zle sám, ako sa ukázalo. Jeden z mojich kolegov-pretekárov predo mnou musel náhle zabočiť do kosodreviny, chtiac-nechtiac bol nútený zbaviť sa obsahu žalúdka, a to zhora. Rozmýšľal som, či mu netreba pomôcť, ale keď zbadal môj pohľad, rukou mávol, že všetko je O. K. Komunikácia bez slov sa mi vždy páčila. Striedavo som bežal a kráčal. Keď mám porovnať, prechod od behu do chôdze bol oveľa ľahší ako naopak.

Nechcem rýpať do Čechov, ale medzi Košariskami a Veľkou Chochuľou, kde mala byť ďalšia občerstvovačka, som zažil ukážkovú scénku. Český pretekár tam zažíval zjavne ešte väčšiu krízu ako ja, skrčený si pýtal od okoloidúcich turistov vodu na pitie a tí mu veru nič nedali, akurát mu po česky s úškrnom ukázali hore na Chochuľu, že potiaľ nech vydrží a išli ďalej. Prebehol som okolo neho, ale po pár metroch som sa zastavil a vstúpil na scénu môj nápoj v ruksačiku. Grepový radler to bol, celý spenený, ale českému pretekárovi zachránil život, ako mi potom po sprche na Donovaloch povedal. Je jasné, že preháňal, ale potešil ma. S dobrým pocitom som sa z predposledných síl vydriapal na Veľkú Chochuľu, odkiaľ som uvidel v diaľke na vlastné oči cieľ. Vypil som ďalšie tri iontové poháre a keď som sa chlapov a dievok spýtal, koľkože je km do cieľa a oni, že ešte 17 km, povolili mi asi všetky svaly. Zosypal som sa na zem, kde som v momente upadol do mikrospánku a to myslím doslova a vážne. Keď som sa prebral, uvidel som pribiehať Beňa Procházku. A tak som si povedal – to je môj koniec. Ten si na rozdiel od mňa vie rozložiť sily. Lenže život je asi naozaj nevyspytateľný, lebo úsek dole z Prašivej na Hiadeľské sedlo ma nemohol dať viac dokopy. Veľa bežcov som tam popredbiehal, mňa predbehol jeden. Presne si ho pamätám, bežal ako vlk. Moje stehná trpeli, kolená tiež, ale odniekiaľ som nabral energiu. Možno z dvoch hromov, čo na hrebeni v diaľke zahrmeli. Mal som aj všelijaké halucinácie alebo aj mojim snom sa to podobalo, že letím ako skokan na lyžiach, bez pohybu, s rukami pri tele (švéd Jan Boklov to vymyslel), tesne ponad chodník kopírujúc všetky zákruty v kosodrevine aj v lese. Chvalabohu, horská služba nemusela kvôli mne zasahovať. Na Hiadeľskom sedle mali vďaka studničke veľa vody, tak som si opláchol zaschnutú a zaprášenú krv, vypil ďalšie tri iontové poháre, namočil si šatku do vody a vydal sa hore Kozím chrbtom. A to som išiel ako slimák záhradný, rukami som si pomáhal, zastavovať som musel, lebo som si myslel, že mi srdiečko vyletí z hrude, stehná som si každú chvíľu musel masírovať kvôli kŕčom. Ale hore som pozrel na hodinky a s údivom som zistil, že čas by som mohol mať lepší ako vo svojich najlepších očakávaniach. Neboli bohvieako náročné – splniť časové limity, a ak sa stane zázrak, tak pod 7 hodín.

Na Kozom chrbte som si povedal, že sa nevzdám a že dôjdem do cieľa za každú cenu. Pod jeho vrcholom som zaregistroval, že mám do cieľa ešte 7 km. V otupenej hlave som si dokázal vyrátať, že akurát teraz mám v nohách oficiálnu maratónsku trať. Hanbím sa priznať, ale 7 km mi trvalo 45 minút. Čo už? Ale to som nerozoznával, či bežím hore, či dole, či po rovine. Všetko sa mi zlialo do jedného. V cieli som mal čas 6.51 h. Cítil som sa ako najšťastnejší človek na Zemi. Závisí to od veľa vecí, ale o rok pôjdem dúfam zas.

Moja manželka Jana, aj moja mama Nina v ten deň bežali Beh na Borišov a brat Boris bežal vo Walese lesný polmaratón. Veľmi silný a nezabudnuteľný deň to bol. S Beňom Procházkom sme sa na druhý deň náhodou stretli na bicykloch za Šalkovou pri Hrone a celý Nonstop beh Nízkych Tatier sme si s úsmevom prešli ešte raz.