Túra

Nimnická sedemdesiatka

22.02.16
Vždy ma priťahovali výzvy. Vždy ma bavila horská turistika. Tak sme začali chodiť s partiou na čundre. Vybrali sme sa hlavným hrebeňom Nízkych Tatier. Štyri dni chodenia, únavy a bolesti. Ale aj obrovskej pohody a hlavne slobody. Chytilo ma to.

Neskôr som počul o Nízkotatranskej stíhačke. Pretekajúci "blázni" prešli za deň celý nízkotatranský hrebeň! Neuveriteľné. Tam, kde sme s ťažkosťami došli za jeden deň, im trvalo len niekoľko hodín. Nemohol som tomu uveriť. Obdivoval som ich. Začali sme nad tým premýšľať. Tiež sme chceli skúsiť niečo také. Vymysleli sme si trasu. Trasu okolo Nimnice. Poznáte tie hrdinské krčmové reči. Pri pive sa zdá všetko jednoduchšie. Tak aby nám nebolo málo, dali sme si rovno 70 kilometrov. Je to už tretí rok, čo to šliapeme.

Trasa

Nimnica – Holíš – Diel – sedlo Kýčera – sedlo Zigov – Horná Mariková – Stolečné – hotel Portáš – Malý Javorník – Javoričie – Orgoňova Kýčera – sedlo Chrcholinec – sedlo Klapy – Klapy (Cigánka) – Udiča

Štartujeme

Na 13. júna som objednal krásne teplé počasie. Štartovalo sa o polnoci na námestí pod Lipkou v Nimnici. Dve statočné dievčence a siedmi chalani. Pán farár nám požehnal nohy a mohli sme vyraziť. Prešli sme okolo obecného úradu na Slatinu. Tu sa nachádza studnička s chutnou železitou minerálkou. Pokračujeme po cestičke, až sa napojíme na modrú značku, ktorá ide na vrch Holíš. Tu je veľký drevený dvojkríž a stožiar so zástavou. Býva odtiaľto nádherný výhľad. Oplatí sa sem ísť pozrieť. Žiadna eufória nenastala nad prvým vrcholom. Ani výhľad nepomohol. Oči sme pučili do tmy, ale nič sme nevideli. Zbehli sme dolu na Zábavy a pokračujeme po modrej smer Horná Mariková.

Brácha akosi začalo motať po chodníku. Pýtam sa, čo sa deje. Včera bol darovať krv a nemal by sa veľmi namáhať. Ale čože bude počúvať nejakých doktorov... Dal si hlt plechovkovej kávy a pokračuje ďalej. Vychádzame z lesa na lúky medzi dedinkami Hoštiná a Klieština. Je tu lavička s pekným výhľadom. Dávame si pauzu. Sú asi 2 hodiny nad ránom. Počujeme, ako psy štekajú v jednej aj druhej dedine. Potúžili sme sa slivovičkou. Funguje rovnako dobre ako špenát Pepka námorníka.

Pokračujeme ďalej do lesov, smer Horná Mariková. Chodník prechádza pomedzi močiare. Komáre štípu, blato je lepkavé a vyzúva topánky. Treba obchádzať cez horu. Značka sa občas stráca. Ešte sme čerství, zvládame to dobre. Dievčence sa držia.

Marikovské hory

Blato končí nad osadou Strážisko. Pokračujeme po hrebeni škaredým lesom. Širokú koľajovú cestu tu križujú rôzne ďalšie koľaje. Občas počujeme nejaký šuchot v hore, ktorá je rozrytá od diviakov. Nie je tu čo obdivovať. Prejdeme cez Diel, vystúpame na Široké a sme v sedle Kýčerka. Tu si dávame pauzu. Konečne sa začína rozvidnievať. Dávame si hlt slivovice a pokračujeme ďalej.

V osade Bačovisko Bielych je už skoro svetlo. So svetlom ožívame aj my. Zrazu sa každý začína baviť. Nálada sa zlepšuje. Začíname aj spievať. Hlavne Milan, my mlaďasi nepoznáme žiadne poriadne pesničky. Vydriapali sme sa do sedla Zigov a začíname klesať do Hornej Marikovej. V dave vzniká menšia rebélia. Chcú si to skrátiť po hrebeni a obísť dedinu. „Ja vám dám skratiek!“ nenechám sa učičíkať ľúbivými rečami. Trasa je trasa. Potlačujem vzburu a ideme do civilizácie. Najskôr ideme pomedzi rúbaniská, potom príde poriadny padák a sme v Hornej Marikovej. Je pol siedmej a máme za sebou 23 km. S Milanom sme sa tu museli rozlúčiť.

Naberieme si vodu zo studne a pokračujeme ďalej po modrej. Nasleduje starý známy chodníček na Portáš. Nekonečne nekonečný. Nekonečné množstvo zákrut. Darmo si ich spočítate na mape. Vždy ich bude o desať viac. Vinie sa ako had ponad Marikovskú dolinu. Avšak dolina je priama a chodníček obchádza všetky možné jarčeky. Minulý rok sme išli sedemdesiatku z opačnej strany a tu sa nám akurát stmievalo. Spolu s únavou nám nekonečnosť poriadne naštrbila psychiku. Museli sme sa ísť vyliečiť do marikovskej krčmy. Toľko sme sa liečili, až sme to tam ukončili.

Teraz je ale situácia iná. Ide sa nám celkom dobre, ešte sme čerství. Pochod nám spestrujú výhľady z početných rúbanísk. Vidíme Hornú Marikovú a jej samoty, ktoré sú všemožne roztrúsené po bočných dolinkách a úbočiach, utisnuté pod kopčiskami. Teraz sú väčšinou opustené alebo sa tam chodia rekreovať ľudia z mesta. Neviem si ani predstaviť, ako ľudia v horách dokázali kedysi žiť.

Ranné slnko presvitá pomedzi stromy pod rúbaniskom. Smreky stoja ako vojaci v rade. Je tu naozaj pekne. Predierame sa úzkym chodníkom a ani sa nenazdáme a sme v Stolečnom. Ešte sa poriadne zapotíme pri výstupe a sme na Portáši, kde počítame s obedom.

Hotel Portáš

Je 10.15 h, meškáme asi hodinu od pôvodného plánu a na chate ešte nevaria. Asi sme vyzerali tak biedne, že sa nad nami zľutovali a spravili nám halušky. Zaliali sme ich pivom a ideme regenerovať nohy na trávičku. Každý by iba ležal, ale treba dupať. Vyháňam stádo ako pastier na pašu a pokračujeme po červenej až na Malý Javorník. Tvrdý kameňový chodník ubieha hladko, ani sa nenazdáme a sme hore. Je to najvyšší bod a zároveň aj polovica trasy. Čučoriedky ešte nie sú, tak sa nemôžeme pásť. Spravíme si vrcholovú fotku, dáme hlt slivovice a dupeme ďalej. Vodu si naberieme v blízkej studničke. Zbiehame z hlavného hrebeňa Javorníkov a pokračujeme po modrej, hrebeňom medzi Hornou Marikovou a Papradnom. Prechádzame cez Adamkov a Javorčie. Za Javorčím sú dva veľmi zaujímavé úkazy. Jedným je Koniakova skala a druhým je čas na turistickom smerovníku. 55 minút po sedlo pod Orgoňovou Kýčerou, čo sme išli skoro 2 hodiny.

Koniakova skala

Koniakova skala ma zaujala už dávno, keď som tade blúdil len prstom po mape. Kde sa tam vzala nejaká skala, keď sú všade na okolo iba oblé flyšové kopčeky? Dokonca so svojimi 1022 metrami je o 3 metre vyššia ako Malý Javorník. A na živo to vyzerá tiež zaujímavo. Kde nič, tu nič, zrazu hŕba balvanov, ktoré tvoria kopec. Skoro ako Chopok. A na vrchu je, že vraj, naozaj skala. Išiel by som to hneď preskúmať, ale 500 metrov a 50 výškových je pre mňa teraz naozaj veľký luxus. Pokračujeme ďalej. Chalani frflú, očakávajú Orgoňovú Kýčeru za 55 minút. Ja nefrflem, ja som frflal minule. Dievčatá sú zmierené s osudom. Po dvesto kopčekoch na hrebeni sme konečne v sedle pod Orgoňovou Kýčerou.

Kýčera

Po originál 150, pocitovo 500 výškových metroch sme na Orgoňovej Kýčere. Veľmi zaujímavé miesto. Je tu nový prístrešok s lavičkami. V núdzi by sa v podkroví prístrešku dalo prespať. Na blízkom strome je provizórna vyhliadka. Je odtiaľ pekný výhľad na Považie. Ku kopcu sa viaže veľmi zaujímavá legenda. Legenda o Orgoňovi, o jednom z posledných uctievačov pohanských modiel v týchto končinách. Dokonca sa na blízkych kameňoch dajú nájsť tajomné runy, ktoré tu Orgoň po sebe zanechal. Nikto ich doteraz nerozlúštil.

Dávame si menšiu pauzu, lebo máme za sebou 48 km a 16 hodín pochodu. Je to trochu vidno. Ani runy nehľadáme. Na zostupe Maťku začína pichať v kolene. Fero si dáva pások z kľúčov okolo opasku a Maťku takto aspoň brzdí. Ja jej beriem batoh. Ale po rovinke ide dobre. Kilometre monotónne ubiehajú, nikto už nič nehovorí. Nevnímam krajinu, idem iba preto, aby som kráčal. Onedlho sme v sedle Chrcholínec. Po ľavej strane vidíme legendárnu dedinu Papradno, po pravej strane legendárnu Hornú Marikovú. „Odtiaľto je to už iba taká rovinka,“ snažím sa povzbudiť, ale nikto mi to už nežerie.

Bukovina

Pod Bukovinou je studnička aj s posedením. Že odtiaľ vodu nechcú, že sú pri nej slimáky. Aká bola nakoniec dobrá. Pomaly sa zvečerieva, tak ich vyháňam. Stúpame na Bukovinu. Na Bukovine je ďalší zaujímavý úkaz. Popri chodníku v lese sa tiahne val, snáď aj 500 metrov. Je ho dobre vidno, má zhruba rovnakú výšku a ide celkom priamo. Neviem čo to je, môže to byť aj takzvaná hrobľa – miesto, kde sa vynášali kamene z poľa. Nikde som o tom nenašiel žiadnu zmienku. Aj by som im ho ukázal, ale už na to nemám energiu a ani chuť. Iba apaticky mlčím, šliapem a pozerám na val. Ideme ďalej, val mizne v tajomne. Tono s Natálkou sa predbiehajú vpredu, neviem odkiaľ berú energiu. Nejde to už ako na začiatku, ale stále to ešte ide. Prejdeme po veľkej lúke nad Brvnišťom a vybiehame na Žeravicu. Patrik zastavil, že si prezrie obsah svojich nestrávených raňajok. Nepríjemné, nemôže už jesť ani piť. Prišlo mu zle z vyčerpania. Ideme pomaly, už to nie je ďaleko nad Udiču. Tam to balí, je mu zle a volá domov, nech ho prídu zobrať.

Klapy

Sme nad Udičou. Práve sa stmieva. Pozerám na našu skupinku. Vyzeráme ako invalidi na prechádzke. Už to nie je ďaleko. Miro, ako skúsený turista senior, radí čo najkratšou cestou ísť domov. Ale trasa je trasa. Musíme ešte vyliezť na Klapy. Aj keď som mlaďas, využívam to, že som vedúci, a velím útok na horu. Zazerajú na mňa, ale idú. Klapy neprezývajú nadarmo Cigánka. Cigáni nás celý čas. Chodník sa zrazu pred nami postavil a vrchol nikde a nikde. Ale všetko má svoj koniec, aj Cigánka. Na vrchu je už tma. Druhý vyhliadkový kopec na trase a opäť tma. Ideme dolu, to už bude pohodička. Ale Cigánka sa nevzdáva. Po svetle mi to nikdy neprišlo také náročné. Zostupujeme po skalnatom hrebeni, kolená bolia. V jednej ruke čugaňa, v druhej čelovka. Skaly sa nemám ako držať a rozum mi nedožičí dať si čelovku na hlavu. Čugaňa letí do krovia. Odtiaľ vybieha stádo diviakov. Ešte chvíľu počujeme ako lomozia po hore.

Ale nakoniec sme dolu. Vyjdeme na lúku nad Udičou a pozeráme na oblohu. Ježiško vozí koláčiky po oblohe nad Nimnicou. Z koliesok na vozíku mu pri tom lietajú iskričky. Volám domov na vysunuté meteorologické pracovisko SHMÚ, že kam sa búrka hýbe. Že ťažko povedať, že sa len tvorí a zrejme nás to lízne. Vidím v tom ešte nádej a so šialeným výrazom v tvári naháňam ostatných do Udiče. Nebo nad Nimnicou križujú blesky. V Udiči letím cez dedinu až ku kostolu, kde ma Maťka zastavuje. Má viac rozumu ako ja. Je to nebezpečné, neoplatí sa riskovať. Isť v noci do hory za búrky. Otočím sa za seba a ostatných nikde. Našiel som ich na začiatku Udiče v krčme. Pivo som mal už načapované. Pivo zlákalo aj mňa, ukončili sme to tam.

Záver

Nakoniec sme prešli 66 km za 22,5 hodiny. Výškových by to bolo v cieli 3574 metrov. Do cieľa nám chýbalo už len 6 kilometrov. Už len kvôli zvyšným 6 kilometrom sa budúci rok na trasu vrátim. A dúfam, že aj ostatní. Dievčence statočne dupali, chalani ani moc nefrflali, mne sa išlo veľmi dobre. Nikto neutrpel žiadne vážne zranenia. Ďakujem všetkým účastníkom Nimnickej sedemdesiatky za krásne strávený čas.

Poznámka autora: niektoré fotografie sú použité z predchádzajúceho roku.

Diskusné fórum
Nimnická sedemdesiatka 27/06/18 08:52 5 príspevkov
Najnovšie články v sekcii
 
Reportáž Na Kráááľovej holi nehatí chodník šľahúň zelenýýý Ostrieľaní horomilovia bez dlhého premýšľania iste potvrdia, že naplánovať si turistiku po úbočiach majestátnej hory na bezzrážkové počasie je jedna vec a skutočne ju takú mať, je niekedy malý zázrak. So zatajeným dychom sme sledovali … » viac 07/11/18 Stanislava Vrbická Reportáže
Rozhovor Chatári: cítime potenciál Kráľovej hole i regiónu Peter Kalman pochádza z Pohorelej, Vlado Jambrich z Telgártu. Mnohí ich registrujú ako športovcov, napríklad v roku 2017 sa na pretekoch v horskom behu Nízkotatranská stíhačka umiestnili na ... » viac 27/10/18 Soňa Mäkká Rozhovory
Predstavenie Original Buff z nového materiálu Univerzálna šatka španielskej značky Buff sa natoľko rozšírila, že názov zľudovel a takmer každý tomuto typu produktu povie jednoducho bufka. Hoci dnes už Buff ponúka kadečo, pred 25 ... » viac 26/09/18 Ľubomír Mäkký Ostatné
Najnovšie články autora
 
Túra Nimnická sedemdesiatka Vždy ma priťahovali výzvy. Vždy ma bavila horská turistika. Tak sme začali chodiť s partiou na čundre. Vybrali sme sa hlavným hrebeňom Nízkych Tatier. Štyri dni chodenia, únavy a bolesti. Ale aj obrovskej pohody a hlavne slobody. Chytilo ma to. … » viac 22/02/16 Miloš Vrábel Javorníky
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Nimnická sedemdesiatka 27/06/18 08:52 5 príspevkov
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Fakty
  • Pohoria
    • Javorníky (CHKO Kysuce)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1022 m n. m.
    • min: 280 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 3200 m
    • klesanie: 3200 m
  • Vzdialenosť
    • 66 km
  • Náročnosť
    • 5
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 13.05.2015
  • Štart trasy
    • šírka: 49.1391 ° SŠ
      dĺžka: 18.3567 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.16545 ° SŠ
      dĺžka: 18.40176 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Nimnica-Slatina (studnička na Hôrke), Modlatín (studňa), hotel Portáš, studnička pod Malym Javorníkom, studnička pod Bukovinou
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Púchov (vlak, bus) - Nimnica/Nosice (vlak, bus)
      Udiča (bus) - Považská Bystrica (vlak, bus)

0.56