Keď som sa nad tým začala pár dní pred pretekom zamýšľať, napadali ma scenáre, v ktorých pribehli vyčerpaní a zadýchaní bežci, ktorí ešte pred chvíľkou bežali v tempe 4:30 min/km a neskutočne sa náhlia ďalej a chcú si občerstvovačku vybaviť, čo možno najrýchlejšie, bez zbytočného zdržovania. Samozrejme, teraz už viem, že to v reáli vyzerá inak. Ale dovtedy som mala predstavu, že si proste budem musieť „švihnúť“ a robiť všetko presne podľa inštrukcií vyčerpaných a nervóznych ľudí, ktorí sa veľmi ponáhľajú do cieľa a ja im náhodou zhorším čas o dve minúty, lebo nebudem vedieť „odšrobovať“ vrchnáčik z ich fľašky.

To, ako to naozaj prebiehalo, ma veľmi prekvapilo. Bežci boli úplne pokojní a trpezliví, používali slová „prosím“ aj „ďakujem“. Nemali žiadne špeciálne požiadavky, väčšinou im stačilo doliať vodu, prípadne kolu. Podišli k stolíku s občerstvením a obslúžili sa sami. Po chvíli som pochopila, že tu mi nikto nebude vyčítať, ak ho náhodou nebudem vedieť obslúžiť do dvanástich sekúnd a tým mu pokazím priemerku. Časom som – už tak trochu aj z vlastnej skúsenosti z trate – prišla na to, že občerstvovačka predstavuje chvíľku oddychu, ktorú treba využiť čo najefektívnejšie. Samozrejme, tí, ktorým ide o čas sa väčšinou dlho nezdržiavajú, ale ani náhodou to nie je o tom, že by nám, dobrovoľníkom hovorili, aby sme sa poponáhľali a oni mohli ísť čím skôr ďalej. Prídu, podajú kontrolný hárok, spýtajú sa, ako sú na tom, čo sa poradia týka. Chvíľku pokecáme, podaktorí sa posťažujú na niektorý z predchádzajúcich náročných úsekov, spýtajú sa, koľko to ešte majú na ďalší kontrolný bod, zoberú si niečo pod zub, poďakujú sa a idú ďalej. Toto sa mení v závislosti od toho, koľko bežcov je v danej chvíli na občerstvovačke. Keď je to v čase, kedy ich je tam viac a treba obslúžiť šesť alebo viac ľudí naraz, je jasné, že toľko nevykecávame. Napríklad na nočnej kontrole na Duchonke (na Leteckej stovke) som chvíľkami nevedela, či bežcom podávam správny itinerár – toľko ich tam bolo naraz. Z tohto hľadiska je veľmi dôležité, aby na občerstvovačke bol dostatok dobrovoľníkov. Ideálne je, ak si podelíme úlohy: niekto pripravuje jedlo, niekto zapisuje čas/kontroluje heslá, väčšinou je prítomný zdravotník.

Tak či onak je skvelý pocit, vidieť na bežcoch, že sú radi, že sa môžu občerstviť. Potom utekajú späť do lesa a možno ich čaká ešte veľmi dlhá vzdialenosť, kým príde vytúžený cieľ.

Ako som už písala, väčšina bežcov sa dlho nezdrží. Má to svoj dôvod: možnosť využiť pohodlie občerstvovačky je lákavá, ale čím dlhšie si človek posedí, tým ťažší je návrat na trasu. Ja si ale myslím, že všetci bežci už viacmenej vedia odhadnúť, koľko času na občerstvovačke chcú/potrebujú stráviť a mení sa to aj v závislosti od ročného obdobia resp. počasia, prejdenej vzdialenosti, stavu, a tiež ambícii bežca. Navyše, tí čo už majú čo-to odbehnuté, si už dosť pravdepodobne vytvorili systém, ktorým sa riadia, aby nestratili priveľa času, ale zároveň sa adekvátne občerstvili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Popri technickej stránke treba tiež rátať s tým, že bude treba byť pre bežcov podporou – v mnohokrát veľmi ťažkých chvíľach, kedy zvažujú možnosť predčasného ukončenia pretekov. V takomto prípade síce dobrovoľník len ťažko môže posúdiť aktuálny stav bežca, ale malá konverzácia, kedy sa spýtame, aký má dôvod, že chce pretek ukončiť, resp. či má nejaké zranenie, je namieste. Väčšinou si bežec len potrebuje trochu dlhšie oddýchnuť, možno trochu viac doplniť energiu, chvíľku len tak posedieť a nenáhliť sa podľa pôvodného plánu, kým chytí druhý dych a odhodlanie, aby pokračoval. Podľa mňa je veľmi dôležité v takýchto chvíľkach odhadnúť, čo bežcovi povedať. Treba voliť správne slová, jednak aby sme ho ešte väčšmi nestresovali tým, že je hlúposť a zbabelosť to vzdať a nech „maká“ ďalej, a zároveň aby sme mu dali pocítiť, že má zmysel skúsiť to ďalej a neukončiť. Keď je bežec naozaj pevne rozhodnutý pretek ukončiť, určite si to dôkladne premyslel a má na to dôvody. Ak to však bola len nejaká menšia kríza, ktorá sa vystupňovala práve pred občerstvovačkou, pravdepodobne bežec prijme výzvu v podobe pokračovania.

Pre mňa je zážitkom na občerstvovačke aj stretnutie s kamarátmi, ktorým fandím, a na ktorých od štartu myslím a premýšľam, kedy asi dobehnú. Väčšinou sa síce dlho nezdržia, no aj tak je skvelý pocit, že sa aspoň na chvíľku stretneme a prehodíme pár slov, ako sa im beží a podobne.

Veľmi dôležitým aspektom v rámci občerstvovačiek tiež je, že sa vždy zíde partia skvelých ľudí a spoločne sa snažíme vytvoriť pre bežcov čo najväčšie pohodlie – aby im chvíľka oddychu pomohla v pokračovaní.

Raz sa ma niekto spýtal, či za pomoc na občerstvovačke dostávame finančnú odmenu. Ondpoveď je aj v slove dobrovoľník. A je pre mňa úplne nepredstaviteľné, že by som išla pomôcť s vidinou odmeny. Nevedela by som dobrovoľníctvo brať ako činnosť, za ktorú mám od niekoho niečo očakávať. Veď stačí vidieť tú úprimnú vďaku v očiach bežca, keď mu podávam misku s cestovinami alebo dolejem vodu.

Dobrovoľníctvo je skvelý spôsob, ako niečo vrátiť komunite. Spoznáte atmosféru ultratrailu a tiež nových skvelých ľudí. Zároveň tým priložíte ruku k dielu a pomôžete bežcom na ceste za ich cieľom. Nakoniec, ak sa vám ultratrailový svet zapáči spoza občerstvovacieho stolíka, je dosť možné, že po istom čase sa zrazu ocitnete na štarte niektorého ultra.

Foto: Radovan Harach (Ponitrianska stovka 2014)