Ešte v polovici mája som si však po páde na Vltava Run-e privodil nepríjemné pohmoždenie rebier a 2 týždne som sa nemohol ani poriadne zasmiať alebo zakašľať bez bolesti. Tréningu som teda príliš neublížil a tak som si zaobstaral pre seba a kamarátku registrácie na „detskú“ 55-kilometrovú trasu, veď na 55 km netreba trénovať, to sa dá prejsť aj len tak, z gauča. Pár dní pred Krakonoškou sa ale plány zmenili a ja som napokon predal svoju registráciu na 55 km a rozhodol som sa predsa len ísť „kilo“. Cieľ bol absolvovať to pod 22 hodín a získať tak miesto do lotérie na Western States Endurance Run.

Vo štvrtok večer som teda sadol na vláčik, ktorý ma doviezol do Prahy, odkiaľ ma Peťo Cisár vzal spolu s Olafom do Vrchlabí. Počas cesty sa k nám ešte pridal aj Martin Urbaník a v tejto zostave sme absolvovali aj krátke „chmeľové sústredenie“ v jednej z miestnych hospůdek. Po doplnení B vitamínov sme sa pobrali prezliecť sa z civilu do závodného mundúru. Na námestíčku sme sa zvítali s ďalšími kamarátmi a známimi tvárami a pomaličky a nenápadne sme sa všetci dostávali do predzávodnej atmosféry. V Krkonošiach som bol prvý krát v živote a všetci mi tvrdili, že Krakonoška je jedna z tých ľahších stoviek a že sa mi to určite bude páčiť.

Štart bol posunutý mimo námestie, asi 500 metrov ďalej a kvôli obmedzeniu KRNAP-u sme štartovali postupne (ja o 20:17). Začínali sme tak, ako sa na slušnú stovku patrí, do kopčeka. Ten prvý sa volal Žalý, príjemne nás rozohrial. Počas stúpania som sa snažil rozprúdiť menšiu lingvistickú debatu, či je to TEN Žalý alebo TO Žalý, ale až na pár jednoslovných odpovedí („To“, „Nevim“) a pár divných pohľadov som lingvistické okienko ukončil a stúpal ďalej. Necelých 50 minút a boli sme hore. Rýchlo sa odčipnúť a behom ďalej dole kopčekom. Začínalo sa už celkom stmievať, ale čelovku sa mi vyťahovať nechcelo. No keď som vbehol do hustej hmly už som musel. Na kontrole v Horních Mísečkách (17,3 km) som si kúpil pivo a plechovku Red Bullu a bežal som ďalej. Ďalšia živá kontrola mala byť až na 30. kilometri v Harrachove a tam som chcel byť tak do piatich hodín. Nejak na mňa ale doľahla únava a celých ďalších asi 6 km sa mi chcelo spať. Navyše bola hustá hmla a občas som mal problém rozoznať, či idem hore kopcom alebo dole kopcom. Interne som sa rozhodol, že je to hore kopec a hore kopce sa predsa nebehajú, takže som sa snažil aspoň o rýchlejšiu chôdzu.

Z podriemkavania počas chôdze ma prebral až zbeh do Harrachova a AC DC v mp3 playeri, ktorý som si počas toho zbehu vybral z batôžka. V Harrachove som na občerstvovačke stretol Martina Urbaníka, tak som si dal pivo, praclík a prisadol si. Martin sa po chvíli poberal ďalej, ja som si dochrumkal praclík, dopil pivo, odfotil sa s kamošmi a po asi 20-tich minútach šiel ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Podľa plániku nasledovalo asi 10 km nudné stúpanie na hrebeň, preto som si v mp3 zmenil hudbu na audioknihu a po asi štyroch kapitolách detektívky od Dominika Dána som bol na Krakonošovej snídani, kde mi zrazu do cesty vošlo zľava asi 20 pochodníkov (aha, to sú tie povolené skratky, o ktorých som už toľko počul). Po chvíli stúpania sme sa dostali na hrebeň, kde to začalo pekne fúkať a citeľne sa ochladilo. Vybral som si z batoha bundu a rezkým indiánskym behom som poobiehal skratkárov. Sychravé počasie mi urobilo dobre a z indiánskeho behu som prešiel do poklusu a po Snežných jamách (44. kilometer) som sa dostal na pre mňa asi najkrajší úsek celej Krakonošky. Nádherný zbeh po šutroch, ktorý mi vzdialene pripomínal naše Tatry. Ach ako sa mi tam páčilo. Švihal som si to dole, skákal z kameňa na kameň, obiehal spolupochodníkov a vychutnával som si skoré svitanie, ktoré sa práve prebíjalo cez hmlu. Bola to taká moja ultratrailová nirvána a ja som dúfal, že len tak skoro neskončí.

Vydržal by som takto bežať večne. Krásne šutríky vystriedala asfaltka do Špindlerovej boudy. Tu niekde by mala byť odbočka na ďalšiu živú kontrolu – Lužickú boudu (52,2 km). No ja som bol vo švungu a pokračoval v rezkom tempe, vybehol som po zelenej prudké stúpanie, zabočil doľava a pokračoval ďalej po zelenej bažinatým úsekom, skákalo som si z kameňa na korene, z koreňov na kamene, občas čľupol do bažiny, ranné slniečko krásne svietilo a ja som si ďalej užíval svoj bežecký high, keď mi to zrazu došlo. Sakra, Lužická bouda! Veď už som na nej dávno mal byť. Práve som dobiehal jedného závodníka a opýtal som sa ho, ako ďaleko je to na Lužickú boudu. Odpoveď ma nepotešila: „Jooo hochu, to musíš asi tak kilometr a půl spátky“. No a už bolo po bežeckej nirváne.

Vracať sa mi veľmi nechcelo, ale čo už taký čas. Pripomenul som si moju bežeckú mantru, keď blúdim (viac kilometrov = viac srandy), otočil som sa o 180 stupňov a vybral som sa hľadať Lužickú búdku (ako som si ju pomenoval). Bavilo ma aj sledovať prekvapené a mierne vydesené tváre bežcov oproti. Začal som sa zabávať a vymýšľal som si dôvody, prečo bežím opačným smerom: „Viete, mne povedali, že to nie je celých 100 km a tak si tu nadbehujem kilometre, aby som mal rovnú stovku“, „To ja už bežím už naspäť z cieľa“ alebo moja najobľúbenejšia: „Ja už nevládzem, tak som sa rozhodol vrátiť naspäť na štart.“

Moja najobľúbenejšia výhovorka: „Ja už nevládzem, tak som sa rozhodol vrátiť naspäť na štart.“

Nakoniec som teda tú Lužickú búdku našiel a v nej aj rozospatého Martina Urbaníka, ktorý statočne bojoval s krízou a kamarátku Janku, ktorá sa veľmi čudovala, prečo som tu a nie už niekde 10 km pred ňou. Mal som však dobrú náladu, tak som len rýchlo do seba nahádzal zeleninovú polievku, zapil kofeínovú tabletku pivom a keďže som vedel, aká cesta ma čaká, tak som sa pobral rýchlo ďalej do poľských bažín.

Hore kopčekom som vyšliapal ešte celkom rezko, ale potom sa moja bežecká rozprávka skončila. V polovici bažiniek na mňa doľahla únava a už ma tak nebavilo skákať z kameňa na korene, z koreňov na kamene a čoraz častejšie som bol po kotníky v blate. Tu ma obehol Martin, ktorý asi definitívne porazil krízu. Z Polany na ďalšiu kontrolu v Domku Mysliwskom som dorazil mierne otrávený a s mokrými nohami. Prezul som si ponožky, zjedol dva keksy, vypil pohár čaju a po asi 20 minútach som sa vybral zdolať najvyšší kopček miestneho kráľovstva.

Cesta na Snežku bola pekná ale stále som bol nejaký bez nálady, či čo. Keď som sa však vydriapal hore, bolo mi trochu lepšie. Na Sněžke som si dal pivko a tešil som sa na zbeh dole. No to vám ale bolo niečo – HNUS VELEBNOSTI. Ostré kamenné schodíky ma bodali do rozmočených chodidiel a vôbec sa mi to nepáčilo. Tešil som sa až sklesám nižšie na kosodrevinu, kde to bolo lepšie. Slnko už naplno ukazovalo svoju silu, tak mikina šla do batohu a ďalej som pokračoval iba v krátkom merino tričku.

Na kontrole v Pomezních boudách (72,1 km) som sa zdržal iba dve minútzy aj to z prozaických dôvodov (WC) a bežal ďalej dole nekonečným asfaltovým hnusom. Odsýpalo to celkom rýchlo. Malá Úpa (75,2 km), Spálený Mlýn (77,5km), Janovy Boudy (79,6 km) a Veľká Úpa (81,8km). So spolupochodníkmi sme hrali takú hru, ja som ich obehol v klesaniach, oni mňa v stúpaniach. Hold absencia tréningu sa nejak musela prejaviť. Veľkej Úpy to malo byť na ďalšiu kontrolu do Pece pod Sněžkou iba 600 metrov, no organizátori si s nami zahrali psychologickú hru a kontrolu dali až do poslednej krčmy, ktorá bola od Veľkej Úpy určite aspoň ... no veľa km. Prišiel som tam unavený a bez nálady. Na chodidlách som cítil pľuzgiere a ani som sa radšej nevyzúval. Dal som si načapovať pivko, zjedol chlieb s nejakou pomazánkou a psychicky sa pripravoval na stúpanie, ktoré ma čakalo. Keď som sa zberal na odchod, tak na občerstvovačku prišla kamarátka Janka s Kubom a opäť sa veľmi čudovali, prečo som ešte tu. Tak som teda šiel.

Cesta hore na zjazdovku, či čo za marhu bol ten kopec, bola dlhá a bolestná. Chodidlá pálili, slnko nad hlavou tiež a v duchu som sa rozlúčil s časom pod 20 hodín. Na 22 hodinový limit na WSER som mal pohodlný náskok, tak si to reku prejdem kochacím tempom. Vykračujem si lesným chodníčkom, široko-ďaleko nikoho, tak si užívam prírodu a zrazu sa prirúti akýsi chlapík, pozdraví a prehodíme zopár slov, že ho teda síce bolí kotník, ale skúsi to dať pod 20 hodín, tak preto beží a veruže bežal. Poviem vám, zahanbil som sa riadne. Ja tu mám zopár pľuzgierikov a už sa opúšťam. No hanba Ti Belo, fuj, ale okamžite pohni riťou. Rozhýbal som sa a pri pohľade na hodinky a veľmi zbežnom prepočte som zistil, že pod 20 hodín by to veľmi natesno mohlo vyjsť. Ozvalo sa moje závodnícke srdce, adrenalín v krvi zrazu prebil bolesť chodidiel a bežal som, rýchlejšie a rýchlejšie. Obehol som kotníkového bojovníka, zaželal mu veľa šťastia a bežal ďalej.

Zazvonil mi telefón a kamarát Pepa, ktorý šiel s bájenkami Hankou a Martinou 25-kilometrovú trať mi oznámil, že mi príde naproti. Potešilo ma to a bežal som ešte rýchlejšie, pretože to vyzeralo fakt natesno. Niekde pred Horním Lánovom (94,2 km) som sa stretol s Pepom, ktorý so mnou šiel asi kilometer, ale keď videl, že si so mnou veľmi nepokecá, tak mi oznámil, že ešte počká Janku s Kubom a že nech utekám do cieľa, že je to už len kúsok.

Asi 5 km dole kopcom. Nooo, nebolo to dole kopcom, boli to také hupáčiky, ale bežal som, teda aspoň som sa snažil, aby to ako beh vyzeralo. Už som videl cez stromy Vrchlabí, vežičku kostola, no cesta sa stále točila a divne krútila a čas nemilosrdne ubiehal. Už iba 3 minúty, 2 minúty, sakra nestihnem to! Ale áno, bež bež, už iba minúta aaaa som v meste, rýchlo šprint šprint, ulica, hore kopček, námestie a brána, zahnúť doľava a cieeeeeeeeeeľ. Bežím k stolíku usporiadateľov. Lapám po dychu a ukazujem na svoje číslo a pýtam sa na čas. Chvíľka napätia a: “Tak gratuluji, máte to za 20:00:01,6.“ NIEEEE! Sklamanie, hnev, frustrácia, ale to trvalo iba pár sekúnd, potom ma to prešlo a veď nakoniec cieľ dať do pod 22 hodín je splnený. Navyše som to šiel bez nejakého tréningu, iba tak z gauča. Takže spokojnosť. A o rok, ak sa bude dať, tak prídem zase.