Reportáž

Bežecko-vodácka Ponitrianska stovka 2016

24.09.16
Ojojóóój, bude zábava – pomyslím si pri pohľade na modré stĺpce predpovedného modelu Aladin a na moje deravé vyčaptané trailovky s dezénom skôr pripomínajúcim pneumatiky Formuly 1. Ponitrianska stovka - krásne strávená sobota v pohoriach Vtáčnik a Tribeč klope na dvere. A veruže, zábavy bolo neúrekom.

V sobotu ráno o šiestej hodine pred prezentáciou prestáva pršať a je vidieť, že to hneď dvíha náladu natrieskanému štartovému poľu takmer 280-tich bežcov a diaľkoplazov. Silné lejaky sú predpovedané až od 11:00 hod., tak to už dúfam budem mať väčšinu hrebeňa Vtáčnika za sebou, i keď človek nikdy nevie (najmä po zohľadnení stále štrajkujúcej achilovky). Klasické predštartovné úkony a už s nedočkavosťou tlačím minútovú ručičku na siedmu hodinu.

Štart, aj napriek zvlhnutému pušnému prachu v pištoli, má svoje čaro a atmosféru. Tempo nie je zbesilé, vidno, že čas klasických prepaľovačov sa pomaly, ale isto končí. Držím sa vpredu, päta nebolí, tenisky držia pokope, neprší a nálada je na maxime. Po pár rozohrievacích kilometroch sa vchádza do lesa, kde je už značne poznať celonočný dážď. Prvá neživá kontrola, cvakacie kliešte, veľmi dobrý upgrade oproti heslám, ktoré som mal problém si minulý rok zapamätať. I keď je tempo príjemné, onedlho príde celkom slušná držka na zem. Až sa ma okolobežiaci pýtajú, či som v poriadku. Jasné, že som, veď to je moja klasika. Jedna musí byť vždy! Rýchlo vstávam a som rád, že hneď zo začiatku mám túto povinnosť z krku. Rozbieham sa, snáď ani blato zo mňa neopadlo a bum! Druhýkrát na zemi. Oj, tak toto nie je dobré znamenie. Musím spomaliť, terén začína byť čoraz horší a zo sústredenia sa na dopredný pohyb sa musím preorientovať na sústredenie sa na udržanie nôh ako-tak v osi pohybu. Svaly brucha a stredu tela začínajú zaberať na 110 % a už teraz presne viem, kde bude zajtra najhoršia svalovica.

Prvá živá kontrola (10 km, +630 m), známe tváre, rýchle podanie rúk, odpípnutie čipu (ďalšia novinka), jeden pomaranč do úst a hor sa na zbeh z Veľkého Griča. Tam sa už dá našťastie celkom dobre švihať, cesta je viac kamenistá a už sa tak nešmýka. Konečne mi aj štartujú motory (ráno som sa vôbec nerozbehal), a tak trochu kopem do vrtule. Druhú kontrolu s občerstvením (Jarabá skala 19 km, +1120m) majú na starosti vojaci a vládne tu skvelá atmosféra. Akurát sú trochu zaskočení, vraj sme tam skoro, už takmer desiati a všetci v skoršom čase ako minuloročný víťaz. Nuž, chceme predbehnúť búrku. Dopĺňam vodu, nakoľko je teraz dlhší úsek bez kŕmidla (skoro 20 km). Dávam sa dokopy s bežcom z Čiech, ktorý má podobné tempo a som tomu rád, nakoľko viem, aký je rozdiel bežať sám a vo dvojici. Spolu sa ťaháme, ide nám to, ja síce v zablatených úsekoch brzdím (často aj zadkom), ale v lepšom teréne deficit dobehnem. Neprehodíme ani slova, avšak obom nám spoločnosť vyhovuje. Hlavne pri dobiehaní k hlavnému vrcholu Vtáčnika, kde už celkom slušne leje a počujeme prvé blesky. Búrka o 9:30 hod!!! To som tu ešte nezažil. Jazerá vody na turistickom chodníku už ignorujeme, aj tak sme do nitky mokrí, kolega ešte niečo nacvičuje s bundou, ale ja to vyhodnocujem ako totálne zbytočné. Zima našťastie nie je, ani nefúka silný vietor, dokonca ani ten dážď by až toľko nevadil, len keby sa neblýskalo. Bije to okolo nás, nie je nám všetko jedno a po odcvaknutí ďalšej kontroly na Vtáčniku peckujeme ďalej, nech je tento úsek čo najrýchlejšie za nami. Inokedy krásny chodník po hrebeni sa teraz mení na riavu, znovu navštevujem matičku zem, ale našťastie bez nehody. Po pár kilometroch parťák skonštatuje na margo tempa, že je to „šílený“, a tak ho v zbehu do Veľkého Poľa nadobro nechávam za sebou.

Na živej kontrole vo Veľkom Poli (38 km, +1580 m) je taká dobrá nálada, že by si človek aj prisadol, no nedá sa, ponáhľam sa. Vtáčnik som prebehol oveľa pomalším tempom, ako som si predstavoval. Cítim sa dobre. Rozbieham sa popamäti z minulého ročníka a rozmýšľam, či aj noví pretekári budú vedieť kadiaľ, nakoľko tu dosť chýba označenie odbočky. A vtom to prichádza. Druhá tretina – už tradične moja slabá stránka. Konečne terén, kde by sa dalo uháňať a ja sa tu tmolím ako zbitý pes. Keď sa konečne trochu rozbehnem, zastaví ma plot a zamknutá brána rovno na turistickom chodníku. Klasické zahmlenie mysle – pobehujem sem a tam ako splašený a rozmýšľam, kde som mal odbočiť. Až neskôr zbadám kúsok vyššie rebrík cez plot.

Neživá kontrola na Penhýbli je fajn viditeľná, avšak v Brezovom štáli si môžem oči vyočiť, no nič nevidím. Ani kliešte, ba ani samotné označenie kontroly. V daždi sa mi mobil s foťákom nechce vyťahovať, a tak si aspoň pamätám heslo na rázcestníku, ktoré je tam evidentne ešte z minulého ročníka. Začína rovný, až mierne klesavý úsek po asfalte, no krízička pokračuje, a tak sa neviem stlačiť ani pod 5-minútové tempo. V Jedľových Kostoľanoch (53 km, +1950m) je živá kontrola pekne zašitá, ešte že som si to pamätal z predchádzajúceho roku. Naberám trochu koly do fľašky, niečo zahryznem, odmietam určite skvelé cestoviny a fičím ďalej. No... fičím. Do hlavy zadávam predsavzatie, že na Skýcove krízu nechám sedieť na stoličke. Okolo mňa je krásna krajina, čo si však tiež bohužiaľ iba pamätám z vlaňajšieho ročníku, nakoľko teraz tu vládne iba deprimujúca hmla a mrholenie. Program mi spestrí iba brod cez inak malý potôčik, z ktorého je teraz riadna rieka. Ešte že si obďaleč všímam spadnutý strom a tak precíznymi balančnými cvikmi precupitám „suchou nohou“ na druhý breh. Že mi v teniskách čľapoce od dažďa a mlák, samozrejme ignorujem.

Na Skýcove (62 km, +2200 m) opäť kamaráti, opäť dobrá partia, ktorá sa o mňa stará ako o superhviezdu, hlásia mi poradie, časy predo mnou (to ma až tak nezaujíma) a keď odmietam doplniť vodu, starostlivo ma upozorňujú, že teraz to ide do kopca. Ja viem, veď na sedle Rakyta dačo naberiem. Moje predsavzatie si plním, a tak sa celkom svižne rozbieham v ústrety Tribečskému pohoriu. V sedle Rakyta (69km, +2550m) ma víta veselá trojka a pes. Hádžem obdivné pohľady na avokáda, oriešky, melóny, pomaranče a pochutiny všetkého druhu. Na oplátku zbieram údivné pohľady osadenstva občerstvovačky, keď zo soľničky sypem do úst soľ, zajedám banánom, horkou čokoládou, arašidmi a mastným chlebom s čokoládovou sušienkou. Konečne sa mi šliape dobre a úsmev sa mi vracia na tvár. Po ceste ešte prekvapenie z neohlásenej kontroly strážcov lesa, veľmi pekné kopčeky Jelení vrch, Medvedí vrch a ani sa nenazdám, je tu Veľký Tríbeč. Cvakám ďalšiu kontrolu a doslova sa teším na ten zbeh. Moja achilovka však nie, a tak je samotný zbeh väčším utrpením ako samotná kríza v druhej tretine pretekov. Bolo mi ľúto, keď som bežal miestami, kde som to minulý rok bomboval v štvorkovom tempe a teraz som musel brzdiť, hoci síl bolo dosť. No nič, na Žibrici budem musieť zabrať, aspoň bude sranda.

Živá kontrola na Jedlinách (84 km, +3050 m) s dobre vybaveným kŕmidlom mi na chvíľu dáva zabudnúť na trápenie s pätou, no akonáhle sa rozbehnem dolu miernym kopcom, je to tu zas. Asfalt, klesanie, 6:19 min/km? Čo? Niečo nefunguje, ako by malo. Cez Gýmešský hrad dobieham na ďalšiu živú kontrolu v Remitáži, kde mi Drobec nalieva sľubovanú polievku. Mňam, fakt skvelá. Osadenstvo kontroly tiež skvelé, až nebezpečne. Preto sa radšej veľmi nezdržiavam a utekám ďalej. Polievka urobila svoje a ja sa zas dostávam do štandardného tempa. Prebeh cez nekonečné Žirany a už je predo mnou tá stena. Stále ju tí kameňolomníci nezmenšili. Dávam do seba pre istotu aj nejaké rýchle cukry a na počudovanie sa na výšľap teším.

A už je to tu. Slávny 99. kilometer. Dva kroky dopredu a jeden späť. Srdce si konečne po dlhej dobe pripomenie svoju úlohu a už cvakám kontrolu na turistickej značke. V tom momente sa na mňa vyleje tisíc vedier vody z mrakov nado mnou a do toho všetkého začne znova biť elektrina. Tak na rozlúčku ešte raz. Zo zostupových skál sa stáva klzisko, a tak cesta dolu mi trvá dlhšie ako cesta hore. Vyťahujem čelovku, lebo na niektorých úsekoch v húštine to už začína byť zasa zaujímavé. Viem, že teraz nasledujú nekonečné vlnovky až na Zobor, a tak si čas krátim počítaním „vrcholčekov“ po ceste. Je ich 5, avšak popri tom ani nespozorujem a zvolním tempo na „vyklusávacie“. V hlave sa mi premieta, že zo Zoboru si už len tak pekne precupitám zvyšných 5 kilometrov do cieľa, nech šetrím pätu, keď tu zrazu za mnou čelovky. Nie že by som bol nejaký súťaživý maniak, je dosť jedno, či skončím na piatom alebo ôsmom mieste, ale tak zas 5 km pred cieľom, to hádam nie! Posledná kontrola Zobor (101 km, +3920 m) prebieha v búrke nado mnou a aj v búrke v mojich nohách. V momente, keď dobiehajú ďalší, ja štartujem na nechutný zbeh po vymletej kamenistej ceste. Napaľujem to, čo to dá a za mnou ďalšie čelovky. Neobzerám sa, to by bolo to posledné, čo by som v živote spravil, ak ma predbehnú, nič sa nedeje. Bombujem ďalej, zrazu ani tempo pod 4 minúty na km nie je problém a už sú tu upršané uličky Nitry, známy kruháč a park, kde ešte svietia minuloročné šípky na zemi. Pribieham v čase 12:51 h, čo je v súlade s mojím snom/predsavzatím. Škoda terénu v prvej polovici a tých nezmyselných kríz, možno by sa to dalo za 12 h, ale čas 11:01 hod., ako mal víťaz... to je jednoducho z iného sveta a ja len skladám obrovskú poklonu. Cieľové zázemie ponúka sprchu, toalety, oddych, občerstvenie... Možno viac, ako na vychýrených svetových ultrapretekoch za 200,- € štartovného.

Napriek deprimujúcemu počasiu a náročnému terénu už na ceste naspäť hodnotím toto podujatie ako úžasné, plné zážitkov, emócií a hlavne super obetavých a ochotných ľudí na oboch stranách štartovacej čiary.

Diskusné fórum
Bežecko-vodácka Ponitrianska stovka 2016 24/09/16 00:00 nová téma
Najnovšie články v sekcii
 
Reportáž Na Kráááľovej holi nehatí chodník šľahúň zelenýýý Ostrieľaní horomilovia bez dlhého premýšľania iste potvrdia, že naplánovať si turistiku po úbočiach majestátnej hory na bezzrážkové počasie je jedna vec a skutočne ju takú mať, je niekedy malý zázrak. So zatajeným dychom sme sledovali … » viac 07/11/18 Stanislava Vrbická Reportáže
Rozhovor Chatári: cítime potenciál Kráľovej hole i regiónu Peter Kalman pochádza z Pohorelej, Vlado Jambrich z Telgártu. Mnohí ich registrujú ako športovcov, napríklad v roku 2017 sa na pretekoch v horskom behu Nízkotatranská stíhačka umiestnili na ... » viac 27/10/18 Soňa Mäkká Rozhovory
Predstavenie Original Buff z nového materiálu Univerzálna šatka španielskej značky Buff sa natoľko rozšírila, že názov zľudovel a takmer každý tomuto typu produktu povie jednoducho bufka. Hoci dnes už Buff ponúka kadečo, pred 25 ... » viac 26/09/18 Ľubomír Mäkký Ostatné
Najnovšie články autora
 
Reportáž Lavaredo ultra trail 2018 Vedel som, že to bude zážitkový vrchol prvej polovice sezóny. Je to udalosť s podtitulom „snažiť sa dokončiť a neriešiť čas v cieli“, no napriek tomu som v poslednom období venoval viac pozornosti kopcom. Na naháňanie mám vyčlenené iné … » viac 01/07/18 Erik Hübner Taliansko
Reportáž Szentlászló trail - aj v Maďarsku majú krpále V maďarských horách v okolí Vyšehradu sa už po štvrtýkrát konala najväčšia trailová akcia Salomon ultra-trail Hungary®, ktorej súčasťou sú behy o dĺžke 29 km, 54 km, 84 km a 112 ... » viac 25/05/18 Erik Hübner Reportáže
Reportáž Pražská stovka 2017 Nech sa Ti to zdá akokoľvek neuveriteľné – vždy dôveruj olafošípkam! Pre mnohých náročné zakončenie uplynulej sezóny, pre mňa skorý začiatok novej. Pražská stovka organizovaná ... » viac 30/12/17 Erik Hübner Reportáže
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Bežecko-vodácka Ponitrianska stovka 2016 24/09/16 00:00 nová téma
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  

0.51