Štart bol stanovený na 6.00 h a hoci to mám od domu 120 km po diaľnici, stále by to znamenalo vstávať aspoň o pol štvrtej, ale najmä skoro dve hodiny sedenia v aute, čo viem, že mi pred behom nerobí dobre. S kamarátom sme sa teda rozhodli prespať v Trenčíne. Predpoveď na sobotu - totálna katastrofa, až sa nám veriť nechcelo. Dokonca som uvažoval aj o membránovej bunde, ale keď som si predstavil, že posledných 25 kilometrov roviny pôjdem takto naobliekaný (do ruksaku by sa mi nezmestila), tak nakoniec voľba padla na tričko a novú ultraľahkú nepremokavku. Vo veste som mal naložených 10 gélov (neminul som všetky), 2 balíky gélových cukríkov s kofeínom, jednu tyčinku, magnéziové tabletky, kofeínovú ampulku (pre prípad) a balík datlí s nalámanou horkou čokoládou. K tomu 0,5 litra jonťáku a druhú fľašku prázdnu (používam ju ako pohár – povinná výbava). Občerstvovacie stanice boli rozmiestnené ideálne, po 20 km.

Na štarte to s počasím až tak zle nevyzeralo, odštartovalo sa pomerne pomaly, a tak som sa na moje prekvapenie ustálil na treťom mieste. Po dvanástich kilometroch prišiel pre mňa asi najintenzívnejší zážitok – strmý žľab plný blata. Nepozeral som sa pred seba, ale pod nohy, tak som si nestihol všimnúť, ako sa žľab predo mnou prepadá do strmého sklonu. Keď som si to uvedomil, bolo už neskoro a ja som prvýkrát v živote prestal mať kontrolu nad behom. Ľudia, ja som sa regulérne BÁL. Nešlo ani spomaliť, nieto zastaviť a nešlo ani vybočiť do strany (po stranách bol asi polmetrový mantinel). Párkrát mi blesklo hlavou, že by som mohol sadnúť na zadok, ale to by znamenalo pekne poodierané „všeličo“. Nakoľko tam bolo plno kameňov a dreva, s veľkou pravdepodobnosťou by bolo aj dačo dolámané. Ten úsek mal viac ako 400 metrov a ja som to nakoniec nejako ukorčuľoval, ale unavený som bol z toho psychicky tak, že som musel zastaviť a spamätať sa. Mal som chuť vybozkávať topánky, keby tak hrozne nevyzerali. Tam som stratil z dohľadu prvých dvoch.

Keď som sa rozbehol ďalej, nevšimol som si odbočku a tradááá – prvý kufor na svete. Hneď taký fajnový, že som sa vracal takmer kilometer do riadneho kopca. Medzitým ma dvaja predbehli (vtedy som bol presvedčený, že ich bolo oveľa viac, ale neriešil som to).

Stúpanie na Inovec bolo super i keď príliš nezahrialo, keďže už od nejakých 600 m snežilo a do toho sa začínal opierať nepríjemný vietor. Prvá občerstvovačka na Inoveckej chate bola už dobre pripravená, vianočke s džemom som neodolal. Pri výbehu z chaty samozrejme ešte musím ťukať do hodiniek a vtom prásk - prvý papuľnák na svete. Aj by som sa zasmial, ale treskol som rovno rukami do sneho-blata a rukavice som mal na žmýkanie. Do toho ten vietor a ja som si už po dvoch kilometroch necítil prsty. Musím priznať, že v tejto fáze mi bolo fakt zima. Po mysticky mliečnom hrebeni (ktorý inak musí byť krásny) sa bežalo cca 10 km, keď konečne začal klesať do prívetivejších podmienok. Hore to ale zasa malo výhodu, že som sa nemusel venovať značeniu, ale išiel som pekne po stopách.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na ďalšej kontrole na Bezovci (40 km) som sa pokúsil naliať horúci čaj do fľašky, čo samozrejme znamenalo bleskové a bolestivé odmrznutie prstov na ruke, lebo som viac vylial von ako dnu. Bola predo mnou druhá tretina trate, ktorú mávam vždy veľmi slabú, tak som bol zvedavý, aké to bude tento krát, keď som sa snažil na každej občerstvovačke zjesť aspoň jeden natretý chlieb a okolo deviatej som zjedol aj tyčinku. Gél som ešte nepoužil, na datle som mal veľkú chuť, ale nechcelo sa mi dávať vestu dolu z chrbta. Bežalo sa mi zatiaľ skvele, tak som nepoľavoval, trasa viedla cez všelijaké lazy, osady, lúky a polia, kde sa fajnovo tvorili dvojkilové papučky zospodu tenisiek.

V Podhradí som sa kochal pekným hradom na kopci, až som samozrejme zistil, že idem opačným smerom, ako mám. Pravdupovediac, už som každú chvíľu nejaký kufor očakával. Cesta vedená naozaj krásnou prírodou ma priviedla až na Duchonku (60 km), kde mala veselá partia rozloženú kráľovskú hostinu, až sa mi odtiaľ nechcelo odísť. Zdržal som sa tam aj desať minút, až som bol prekvapený, že za mnou stále nikto nedobiehal. Napriek lákavej ponuke „za jeden“ som sa rozhodol pokračovať ďalej. Trošku zložitejší rozbeh, ale nakoniec som si zasa našiel svoje tempo. Stúpanie naspäť na hrebeň som si doslova užíval. Mám rád tiahle mierne stúpania, kde sa ešte dá v pohode bežať a nenápadne sa pritom získa aj výška. Počas toho som stihol zmasakrovať polovicu balíku datlí a čokolády. Neskôr to už bol skôr indiánsky beh v strmšom teréne, ku ktorému sa pridala tá večná hmla, sneh, vietor a zima.

Do megarozhľadne na Panskej Javorine som skoro nabúral nosom. Zato zbeh z Javoriny bol odmenou. Najkrajší úsek celej trasy. Neustále klesanie po trávach, machu, lístí, mäkkej pôde... je celkom možné, že som tam aj nahlas vykrikoval, našťastie tam nikto na okolí nebol. Toto išlo ako po masle a tu som spravil asi jedinú chybu – zabudol som jesť. Za celú dobu nič, len som si párkrát srkol koly, až som zistil, že som na vrchole zjazdovky a pod ňou je už ďalšia kontrola, Kálnica (80 km).

Strmhlavý let po rozmočenej zjazdovke bol úžasný, neskôr som zistil, že len pár ľudí to celé ustálo na nohách. V Kálnici som ale privolil na výbornú slepačiu polievku a povedal som si, že sa nemám kam ponáhľať. Popri jedení dobehol ďalší pretekár z Maďarska a keď zistil, že ja sa ešte nechystám na odchod, tak len pobral nejaké banány a upaľoval ďalej. Neriešil som, dnes nepretekám, povedal som si. Napriek tomu som ho mal na dohľad skoro až do cieľa. Už len jeden kopček do Beckova (s vymakanou blatovou vložkou) a potom celých 20 kilometrov po hrádzi popri Váhu. Toto bol úsek, na ktorý som sa spoliehal, že snáď 5.00 minút/km udržím, veď to je pohodové tempo. Lenže pravdepodobne nedostatočný prísun energie počas zbehu z Javoriny dal o sebe rýchlo vedieť. Aj keď s vetrom do chrbta, nedokázal som sa vybičovať, jednoducho to nešlo. Dokonca som si dal rýchlu abecedu, skúšal som všetko možné, ako náhle som pridal na 5-kové tempo, o chvíľu som stál a vydýchaval sa. PEKLO!

Najhoršie bolo, že v Trenčíne sa akurát hral futbal a na štadióne svietili reflektory, takže bolo celkom presne vidieť, kam musím dobehnúť (cieľ bol vedľa štadióna). Nakoniec to bolo ledva pod 6 min/km a pre mňa zasa raz potvrdenie teórie o postupnom prísune kalórií. Boli to jednoznačne najdlhšie dve hodiny z celej stovky.

Nakoniec 12.29 h, 6. miesto, perfektne zabezpečená stovka po organizačnej stránke. Veľká vďaka všetkým, čo sa na tom podieľali. V sprche som sa stretol s Maďarom a po gratulácii len na mňa vyvalil oči a zakrútil hlavou so slovami „last twenty...“. Veru tak, bolo to výživné.

P. S.: Maťo Halász, ako regulérny mimozemšťan, samozrejme bezkonkurenčne prvý v traťovom rekorde 10.50 h. Veľký obdiv. A tie kolové gumené cukríky od jednej firmy, čo vyrába aj gély... Na nich som zostal závislý.

Fotogaléria k článku