S kamarátom Marekom, ktorý je prihlásený na 120-ku, ešte na jeseň 2016 hladko prechádzame losovaním. Ani sa nenazdáme a sedíme v aute natešení na 550 km vzdialené preteky, každý s inými pocitmi, ale s rovnakým základným cieľom. Pre Mareka je to druhý ultra trail v Dolomitoch v priebehu dvoch týždňov, takže jeho predsavzatie – dokončiť bez ohľadu na dosiahnutý čas, je pochopiteľné. Ja mám síce takisto hlavný cieľ dobehnúť v poriadku do cieľa, no netajím sa ambíciou dať si trochu do tela. Pri pohľade na parametre trate a na predpoveď počasia mi je však jasné, že každá minútka pod sedem hodín bude vykúpená krvou a potom.

V deň príchodu ešte stíhame prezentáciu na staručkom zimnom štadióne, ktorá prebehne hladko a rýchlo. Kontrola povinnej výbavy, vyfasovať štartovné číslo, tričko a hotovo. Ubytujeme sa v kempe s výhľadom na všetky giganty v okolí Cortiny, takže do večera máme čo obdivovať. Ráno, kým Marek ešte spí, dávam si ľahkú desinku po okolí a po raňajkách sa vyvezieme k Cinque Torri, odkiaľ si dávame pohodovú „tour de chata“ až na vrchol Mt. Nuvolau (2574 m). Po perfektnej prechádzke ideme späť do Cortiny, kde prekonávame útrapy siesty a nachádzame jedinú otvorenú pizzériu. Nič moc, ale v kempe to ešte doháňam sardinkami z konzervy. Večer ešte zaveziem Mareka na štart (23.00 h) a líham do stanu plný očakávaní.

Ráno budíček o piatej, ľahké raňajky, pozostávajúce z chleba s medom a čokoládovej tyčinky, a hurá na štart. Ku kostolu, kde je štart i cieľ, to mám z kempu 3,5 km, takže vôbec neriešim odvoz, aspoň sa pekne rozklušem. V úzkom koridore štartu je už hodinu pred výstrelom takmer plno, odmietam sa tam toľko tlačiť, tak si pobieham po Cortine a sledujem, ako celé mesto žije udalosťou. Každý jeden obyvateľ aj turista vie, čo sa tu deje a dávajú to patrične najavo.

Polhodinu pred štartom sa pokorne zaraďujem kdesi do druhej tretiny tlačenice a vychutnávam si predštartovú atmosféru. Taliani vedia robiť zábavu, to sa musí uznať. Dobrá muzika, hecovačky, ľudia všade, popri trati, na balkónoch, jednoducho paráda. Ej veruže sa aj nejaká slzička potlačila, keď som si uvedomil, že konečne som tu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po odpočítaní trvá zhruba dve minúty, kým sa pohnem, no vzápätí nahadzujem svoje plánované tempo a začínam predbiehať. Prvé dva kilometre po meste predbehnem asi 500 ľudí a tesne pred vstupom do lesa sa zaraďujem do mojej výkonnostnej skupiny.

Klasicky dávam sám pre seba prezývky spolubežcom, s ktorými tuším, že sa budem míňať počas celej trate. Jednému podľa značky výrazných ponožiek, druhému podľa štýlového outfitu, tretiemu podľa divného spôsobu behu... Ktovie, aké prezývky dostávam od iných...

Prvé stúpanie je za mnou, ani sa nenazdám. Slnko je zatiaľ znesiteľné, nakoľko bežíme ešte v pásme lesa, ale aj tak je zhruba 25 stupňov. Pár kilometrov rovinky po naozaj luxusnom širokom štrkovom chodníku, no napriek tomu tu niektorí hodia takú papuľu, že pri nich zastavím a pýtam sa, či je všetko OK. Odpoveď je vždy kladná, tak pokračujem ďalej. Zbeh do „údolia smrti“ Val Travenanzes je úžasný, prvýkrát si plne vychutnávam rýchlosť v spojení s adrenalínom z ťažšieho terénu.

Traverz vodopádu a predo mnou sa naplno odhalí doteraz pre mňa neznáme údolie. Roky sme stanovali ani nie 2 kilometre od neho, no nikdy sme sa doň nevybrali. Teraz zisťujem, že je to asi najkrajšia dolina v Dolomitoch, lemovaná strmými stenami Tofán. Len keby nebolo potrebné stále pozerať pod nohy. Nasleduje mierne stúpanie, také mám rád. Vychádzame však na plné slnko a začína to byť peklo. Z fliaš (2 x 0,5 l) pomaly usrkávam vodu, šetrím si, nakoľko v propozíciách bola naznačená prvá občerstvovačka až po 24 km. Onedlho však dobieham k prameňu, kde sa dá nabrať čistá voda, tak neváham a dopĺňam fľašu.

Následný niekoľkonásobný traverz potoka je bonus, schválne vyhľadávam najhlbšie úseky, aby som čľupol aspoň po kolená do ľadovej vody. Namáčanie čapice je samozrejmosť a veľmi pomáha. Trať sa však neúprosne dvíha a prechádzam do kroku. Začínajú ma predbiehať tí, ktorých som obehol na zbehu a v údolí. Všetci s paličkami. Ešte že ich mám v kufri auta, tam mi pomôžu. Navrchu je však fotograf s pár fandiacimi turistami, no čo človek neurobí pre imidž... Rozbieham sa a skoro dušu vypľúvam na posledných 150 metroch do sedla Col dei Bos (2331 m), ale na fotografa sa usmievam. Toto som na kerého... robil!

Hore niektorí kŕčujú, ja sa naopak rozbieham, veď dolu kopcom mi to ide. Trielim dolu po šutroch, až sa čudujem, kde som nechal pud sebazáchovy, mnohých predbieham a so smrťou v očiach dobieham na prvú luxusnú občerstvovačku. V tichosti závidím 120-károm, čo všetko si budú môcť dopriať, šunky, syry od výmyslu sveta, plno dobrôt, po ktorých by ma už nikto na žiaden kopec nedostal. A tak sa uskromním s banánom, citrónom so soľou a pomarančom, dopĺňam vodu a chystám sa vybehnúť v ústrety vyhni v najťažšom stúpaní. Do kelu, ale jeden kúsok parmezánu si musím uchmatnúť.

Na streche už kráčajú všetci a málokto ma predbieha. Mnohí sedia popri trati, hlavu zovretú v dlaniach a nejavia vôľu pokračovať. Po opýtaní každý odpovie, že je OK, tak pokračujem ďalej, veď na to sú tu zdravoťáci. Mnohí dnes skončili na infúziách. Úmor na slnku v strmom stúpaní nemá konca kraja a keď uvidím pred sebou chatu Averau (2413 m), tak sa skoro rozplačem od radosti. Na chate nie je plánovaná občerstvovačka, preto ma veľmi milo prekvapí ponuka ľadového čaju, ktorú samozrejme neodmietam. Traverz od chaty na passo Giau dobre poznám a viem, že i keď neprekonáva veľké rozdiely v prevýšení, vzhľadom na technický terén nemôžem očakávať veľké tempo behu. Moje predpoklady sa napĺňajú do bodky a na chatu v priesmyku prichádzam v predpokladanom čase. Opäť perfektná občerstvovačka so super striekačkami studenej vody. Nechávam sa osprchovať kompletne celý, z čoho má obsluha evidentne zážitok. Opäť iba citrón, soľ, rajčina, pomaranč, banán a pokračujem ďalej do pre mňa neznámej krajiny.

Po prebehnutí peknej lúčky a mierneho klesania sa predo mňa stavia stena. Po „nábehu“ do nej prichádza však ďalšia, v podobe totálneho vyčerpania a kŕčov do oboch hamstringov. Opäť ma bežci predbiehajú, ja však riešim problém, či vôbec dokážem spraviť ďalší krok. Viem, že som spravil chybu, keď som sa spoľahol výlučne na ovocie z občerstvovačky a nešupol som do seba aspoň gel. V zúfalstve do seba pchám všetko, čo mám po ruke, kofeín, magnézium, soľné tabletky, gél, ďatle. Je mi jasné, že zabrať to nemôže hneď, ale aspoň kŕče ustupujú a môžem pomaly napredovať.

V sedle Giau (2360 m) sedia ľudia a hučia z plných síl, ale tentokrát ma to neštartuje. Kalich trpkosti si musím vypiť až do úplného dna a so silami na konci prichádzam na nádhernú náhornú plošinu. Dýcham, akoby som stúpal na osemtisícovku. V teréne podobnom ako v Nízkych Tatrách sa potrebujem znovu nakopnúť, tu sa dá krásne bežať, len sa treba rozkývať. Robím abecedu a ostatní na mňa pozerajú, ako by som priletel z Gurunu. Ale funguje to, okrem toho začínajú šliapať všetky lakocinky, čo som do seba napchal a čoskoro si znovu vychutnávam pôžitok z rýchlosti v teréne. Ešte jedno malé sedielko a už len 11 km zbeh do Cortiny, kde stratím približne 1200 výškových metrov. Cesta dolu je v niektorých častiach naozaj výživná, tak akurát na zabitie, ale mne to teraz neskutočne ide, a tak dávam bomby, čo to dá. Už predbieham iba ja, mňa nikto, každých asi 300 - 400 metrov predbehnem pretekára.

Na občerstvovačke Croda da Lago (2066 m) si len odpijem z coly a trielim ďalej. Je to euforický pocit, vbieham do lesa, takže ani slnko nepáli, hoci je dusno. Po niekoľkých kilometroch sa terén mení na príjemný turistický chodník, takže sa dá ešte viac zabrať. Keďže ešte nemám dostatočne vypracované svaly stredu tela, viem presne, akou rýchlosťou mám ísť, aby som predišiel nepríjemnému pichaniu v boku. Postačuje to však na to, aby som na ďalšom kilometri predbehol šiestich bežcov. Dobieham k poslednému checkpointu, 3 km pred cieľom, kde stojí chlapík s elektronickou čítačkou čipov. Kričí na mňa a ukazuje, aby som nespomaľoval, že on si ma „odchytí“. No tak dobre. Keď som pri ňom, tak zisťuje že teda e-e, tak už mení názor, že nech trochu spomalím. S úsmevom zastavujem, on si ma pípne a popritom sa udýchane pýta, kde som doteraz bol s takým tempom. Tak reku: "Nemáte tu mať také strmé kopce". A bežím ďalej.

Dva km pred cieľom sa vybieha na asfaltku, je tam pustená sprcha priamo na cestu – geniálny nápad. Ešte riešim dilemu, či mám predbehnúť takto pred koncom ďalšieho pretekára, tak sa poslušne radím zaňho a spomaľujem. On mi však ukazuje, aby som ho predbehol, tak aj konám. Pozriem na číslo, zisťujem, že je to domáci, tak zatlieskam a skúsim ho so slovami „Vai, vai!“ povzbudiť, nech sa ku mne pridá. Rezignovane mi však niečo odpovie vetou, kam až moja taliančina nesiaha, a tak ho opúšťam. Posledný kilometer mestom si vychutnávam, ulice sú plné povzbudzujúcich ľudí, „Bravó“ sa ozýva z každej strany, toto je atmosféra svetového behu!

Dobieham do cieľa na 90-tom mieste medzi mužmi s mojím vysneným časom 6.19 h. Škoda síce chyby na passo Giau, ktorá ma obrala možno aj o 20 - 30 minút, ale už to vôbec neriešim. Finišérska vesta, pivo, zmrzlina, vychutnávanie dobehu ďalších 120-károv a vysmiaty výklus do kempu, kde ma čakajú dobroty ako klobása a slovenské pivo.

Marek nakoniec bojoval hneď od ôsmeho kilometra jeho 120 km túry s výronom na priehlavku, ale za 27 hodín to dobojoval do cieľa, za čo má môj nekončiaci obdiv a rešpekt. O pol tretej ráno ho čakám v cieli s pivom v ruke a srdečnou gratuláciou.

Ráno v kempe nás víta lejakom, ktorý neustáva ani po ceste. Pršať prestáva až za Viedňou, takže počasie sme vychytali aspoň na výhľady dobré. Ale to, aby aj v 2000 metroch bolo v Dolomitoch 30 stupňov, som teda ešte nezažil, bol to ďalší poučný kúsok do mozaiky zážitkov z behania po horách. Po sumári všetkých pocitov je jasné, že na akciu sa ešte vrátim, no pokúsim sa ju vychutnať naplno prostredníctvom najdlhšej trate.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek