Prvé skúsenosti som naberala na Leteckej 100-ke, kde som veľmi rýchlo pochopila, že je to niečo, čo chcem zažiť znova. Úžasná partia ľudí, z ktorej som načerpala energiu a veľké množstvo pozitívnych zážitkov. Tu sa nepozerá na spánok, únava ide akosi sama do úzadia, človek má chuť každému, kto dobehol podať ruku, pridať úsmev, možno aj objatie a zložiť povestný klobúk dolu za výkon a ponúknuť modré z neba...

Malá Fatra sa stala mojou srdcovou záležitosťou už vtedy, keď sme s rodinou prebrázdili hrebeň Krivánskej Fatry a vedela som, že tam sa raz určite vrátim. Vrátila som sa. Na Malofatranskú 100-ku. Dostala som možnosť a dôveru od vynikajúcich organizátorov sa k nim pridať a prispieť svojou troškou práce k priebehu pretekov. Pricestovala som do Terchovej a práca sa mohla začať. Opäť úžasná partia ľudí, všetko fungovalo ako malo. Kontrola povinnej výbavy, vtipné poznámky, ale i rozhovory, čo a ako počas pretekov. Stretla som známych z Leteckej, už vedeli, že sa môjmu objektívu nevyhnú. Je to tak, rada fotím ľudí, ich tváre, v ktorých sa odrážajú emócie – radosť, strach, smútok, ale i prekvapenie. Už to neboli tí, ktorí sa pred objektívom skrývali, ale radi zapózovali.

Samozrejme, nejaký čas sledujem scénu trialového behu a mala som aj ja svojich favoritov. V štafete jednoznačne Maťka a Lacka Halászovcov, na ktorých som sa tešila. Úžasne zohratých bratov, s veľkou pokorou a veľkým srdiečkom. Maťka som stretla aj na Krížnej, neskutočná skromnosť sála z neho a pritom je to PÁN bežec. Pri jednotlivcoch to bol Tomi – Kaktus – Kačmarčík, ale i Paťo Hrotek. Pri večernej organizačnej debate samozrejme padli aj mená českých chalanov, ktorí - ako sa ukázalo na druhý deň - vytiahli všetky tromfy.

Ráno ešte prezentácia a hybaj na štart, aby som niečo pofotila. No dopriate mi nebolo, spustil sa taký lejak, že do pár minúť mali všetci, čo stáli na daždi, všetko do nitky mokré. Ja som sa mohla prezliecť do sucha, ale bežci bohužiaľ nie. Obrovská poklona. „Ale veď, ako som napísala na FB, nie ste padavky, ale ULTRA bežci!“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pár pokynov k fungovaniu dňa a išlo sa do Lipovca, kde sa striedali štafety, končila 50-tka a samozrejme čipovali sa stovkári. Čipovali – joj aká je to výborná „vecička“. Ľubo, paráááááááááda. Stačí mobil a ide to. V cieli som ocenila aplikáciu veľa, veľakrát. Vedeli sme, kde sa kto nachádza, kto prebehol kontrolou, kto bohužiaľ skončil...

V štafete Maťko nesklamal, s Lacom dali prvú výmenu a mňa hrial pocit, ako im to super klape. Aj keď, mali v tesnom závese Lukáša a Przemyslawa. Úžasný pohľad bol na Lacka, keď chodil hore-dole a už by aj bežal, ale chýbal mu čip od Maťka.

Pri stovkároch ma potešilo, že Tomi dobehol ako prvý, neskutočne zohratí s Adriánom Kašniarom, to bolo dokonale načasované – prezuť, najesť, napiť, pobaliť veci a hajde na zvyšných 50 km. Ani sekunda navyše.

Potom to bolo husté, dobiehali štafety, stovkári, ale aj víťazi 50-tky. No my sme cestovali s Martinom do cieľa, do Fačkovského sedla, aby sme nachystali všetko potrebné pre bežcov v cieli. Predsa len, dobehnú hladní, smädní. Podvečer tam prišli aj podporné tímy bežcov a čakali sme na prvého.

V neskutočnom čase dobehol Lacko, vítali sme ho všetci s obrovskou radosťou. Ja teda určite, veľmi rada vidím oboch bratov s úsmevmi na tvári. Zadívajte sa niekedy na Maťka, keď dobieha Laco. Palec hore, chlapci! Super, super, super!!!

Prvé tri miesta na stovke si vybehali chlapci z Čiech, Vít, Jakub a Radek. Až po nich dobehol Tomáš Kačmarčík. Štafety, stovkári, ale i podporné tímy, prípadne 50-kári, ktorí prišli pomôcť a podporiť.

Hladní, smädní, unavení. Čo sme vedeli, to sme pomohli, na čo mali chuť, to sme pripravili. Niektorí unavení tak, že zvládli sprchu a hajde spať. Iní posedeli a hlava im padala priamo na stoličke, prípadne sa rozprávalo, smialo a nálada bola v cieli výborná až do rána bieleho.

Pre mňa, workoholika v práci, opäť super víkend. Síce som „išla na plný plyn“, ale stálo to za to. Spoznala som nových a veľmi inšpiratívnych ľudí, s niektorými sa našlo aj viac minút na rozhovor, ale verím, že s viacerými som sa nevidela naposledy.

Chystám sa na ďalšie ultrabehy ako dobrovoľník, lebo bez dobrovoľníkov to nejde. Každý svojou časťou prispeje k celkovej atmosfére a tým sa tvorí jeden celok.

Teším sa na vás!

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek