Reportáž Vitajte na vychodze!
Opäť ďalšie ULTRA, kde som sa rozhodla pomôcť. Východniarska 100. Tešila som sa na ňu z dvoch dôvodov. Ten prvý bol jasný, pretek doma, som predsa Košičanka, nemôžem si to nechať ujsť. Hrdosť sa nezaprie. A ten druhý? Ten si nechám pre seba.
Ešteže existuje Facebook, posledné dni dohováračky s ostatnými dobrovoľníkmi, čo kto nemá zabudnúť, kto kde má a nemá prísť, proste tak, aby všetko bolo TIP TOP. V piatok pokyn, teda skôr prosba od Bela: „Postaráš sa o prezentáciu? Budem meškať.“ Jasné! Aj keď sa akosi veci v mojom okolí komplikovali a bolo mi z toho smutno, do Prešova som dorazila ako prvá a pripravila prezentáciu. O chvíľku nás bolo viac, prichádzali aj bežci, no Belo s vecami na prezentáciu meškal. Nevadí, to sa stihne. Aspoň bol čas na debaty – díky Rišo - potešilo, panovala výborná nálada. Prezentácia zbehla ani neviem ako. Hlavne, keď má človek okolo seba ľudí, s ktorými sú slová zbytočné, stačí pohľad a veci šľapú aj samé. Navyše pizza objednaná v Košiciach, donesená do Prešova pred polnocou – to už hej.
Pred polnocou väčšina zaliezla do spacákov v telocvični, odvážni i vonku pred telocvičňou. Veď Dr. Iľko sľuboval horúci víkend, solárko a saunu zadarmo. A nechať si ujsť romantiku pod hviezdami? Ja som ostala solidárna s Belom a spánok som si celý víkend odoprela. Nebude predsa ťahať sám. Sedeli sme s Belom, Peťom C. a Peťom K. a viedli „filozofické“ debaty až do rána. Občas sa od smiechu triasla aj škola. Ráno sa poniektorým vstávať veru nechcelo, ale tesne pred štartom všetci stáli na správnom mieste a Belo odštartoval preteky. Slniečko začalo vychádzať a ja som sa spolu s Romanom a Peťom presunula na svoju prvú kontrolu – prísne TAJNÚ! Tento rok zaradili do V100 Bokšovský hrebeň a veru, občerstvovačka a morálna podpora tesne pred kopcom (dobre, nazvime to kopcom) padla vhod snáď každému, kto šiel okolo.
Veselá atmosféra, toľká radosť bežcov, keď nás tam zbadali v tej horúčave – jednoducho neopísateľné zážitky. Uverejniť všetky výroky, ktoré u nás na „tajnej“ padli, to by internet od smiechu nezvládol. Dodali sme vodu, ionťák, ovocie a niečo na zjedenie, ale hlavne dobrú náladu. Povzbudenie, morálna podpora nikdy nie je na zahodenie. Dokonca sme si aj zatancovali. Veľká vďaka Jarko Kováč za tanec – Jaro is BOSS! To bolo veru niečo. Niektorým sa od nás ani nechcelo, v pokoji si posedeli, najedli sa a potom sa pobrali smerom hore.
Po poslednej partii bežcov a peknej krátkej búrke ma moji spoločníci z Bokšova odviezli na Klatovianku – poslednú občerstvovačku pred cieľom. Spolu s Romanom a Tinou, neskôr aj Martinom sme to potiahli skoro až do nedele obeda. Komorná atmosféra, miestami priam čarovná. Ticho, pokoj, mesiac a hviezdy, čas na rozhovory, i na mlčanie v správnej chvíli. S ľuďmi, s ktorými je vždy o čom.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
K nám zavítalo už pomerne málo bežcov, len tí najvytrvalejší, nakoľko to viacerí vzdali v Kojšove, prípadne v Zlatej Idke. Pod rúškom tmy sa trúsili k nám ako mušky svetlušky, potichu, ako keby nechceli nikoho zobudiť, žiadne veľké emócie, chvíľku sa zdržali, doplnili energiu, vyrozprávali zážitky, prípadne vystriedali štafety a hajde do vytúženého cieľa. Unavení a predsa schopní potiahnuť ešte posledné kilometre. Niektorí až nad ránom, prípadne doobeda. Opäť sme sa snažili splniť, čo sme im na očiach videli. Vhod padla i teplá káva. Zažila som tých istých ľudí v iných situáciách. Na Bokšove emócie, že by skaly padali a na Klatovianke? Pokoj v tme, v tichu.
Na záver som sa na chvíľu ešte zastavila v cieli, pozdravila tých, ktorí tam ešte kempovali a pobrala som sa domov. Plná dojmov, zážitkov, emócií z celého víkendu. Opäť som stretla ľudí, ktorých som stretnúť chcela, dokonca vyšiel aj čas na rozhovory. Spoznala som nových ľudí, na ktorých sa budem tešiť nabudúce.
Boli chvíle, na ktoré sa nezabudne – Rišo Pouš a Paťo Hrotek na poslednej občerstvovačke, Lucka s Pištíkom Dobruckí – radosť sledovať túto dvojicu a ich súhru, povestný zabávač Emilko Páleník a jeho nočné dialógy (Emil na hrad!), tanečník Jaro Kováč, ale i stálica 100viek s absolútnym pokojom v tvári – Ľubo Okruhlica. Spoznala som zabávača Peťa Cisára, dvojicu s absolútnym pokojom v duši – Romana s Tinou, stretla sa po týždni po Ultra Fatre s Romanom, Peťom a Martinom.
Všetkým bežcom gratulujem, tento víkend prekonali viacerí sami seba, posunuli hranice vlastného sebazaprenia a ukázali bojovnosť a športového ducha, ale i skryté vlohy zabávačov. Tým, čo nedokončili tiež gratulujem. Nie je to len o tom, dôjsť do cieľa a umiestniť sa.
Celé ultra je v hlave, najväčšie rozhodnutie teda musí urobiť každý sám. Každý, kto preteky nedokončil, to rozhodnutie musel sám sebe schváliť, prijať to a stotožniť sa s tým. Ťažké rozhodnutie! Klobúk dolu pred všetkými – bežcami, dobrovoľníkmi, organizátormi.
Rišo, ďakujem za rozhovor. Mám sa od teba ešte čo učiť. Peťo, vďaka za humor, ktorý rozdávaš. Rozosmial si ma tak, ako už dávno nikto nie. Martin, ďakujem za všetko.
Belo, El Presidente, Tebe z celého srdca ďakujem za dôveru! Verím, že moja pomoc bola platná.
