Beh

Dovolenka v Tirolsku

17.10.17
Musím sa priznať, najprv som k Rakúsku aj k Nemecku mal nejaký divný odpor, ale takéto nezmyselné predsudky treba jednoducho prekonať. Raz som bol v Tirolsku, ale to bolo na 2 dni v bláznivých 90-tych rokoch. Teraz som si to konečne užil. A neľutujem. A nikdy na to nezabudnem. Bola to krásna dovolenka. V práci som sa potom z nej zotavoval...

Presun

Najprv sme sa s bratom niekedy v apríli dohodli, že ho v lete navštívim uňho doma, to znamená v Tirolských Alpách, presnejšie v **** hoteli vo Wängle pri Reutte, kde už skoro rok zarezáva v kuchyni. Hlavnou pracovnou náplňou je príprava raňajok, okrem toho občas predcvičuje jogu pre ubytovaných hostí. Potom som si so sebou a s kolegami v práci dohodol termín a následne objednal cestovné lístky. A 3. júla tesne pred polnocou som ľahko zbalený sedel v Bratislave vo Flixbuse, 4. júla pred obedom som v Ulme rýchlo prestúpil na ďalší Flixbus a nakoniec som poobede vystúpil so Fussene v Nemecku, veľmi blízko Reutte v Rakúsku, kde ma vyzdvihol brat s autom. Moju batožinu okomentoval, že som zbalený viac ako jeho známa Češka, ktorá odchádzala na možno pol roka niekde do Južnej Ameriky. No bol som spokojný so svojím ruksakom, nepoužil som z neho úplne všetko, ale skoro všetko predsa len áno.

1. deň

Samozrejme, z cesty som bol unavený, nevyspatý a dolámaný, ale aj tak sa dalo čakať, že bratov program začne pekne zostra. Len o pár kilometrov ďalej je ešte v Nemecku kráľovský zámok Neuschwanstein, známy napríklad z rozprávok, tam sme odparkovali. Ja som len tak nič netušiac utrúsil poznámku – uchvátený blízkou alpskou panorámou: "Tamto by som si chcel poležať," a ukázal som na prekrásnu strmú zelenú lúku situovanú tesne pod jedným z vrcholov. Vysvitlo, že brat presne na niečo také čakal a bolo rozhodnuté – ešte dnes vyjdeme na Sauling. Drvivá väčšina turistov mala v pláne navštíviť práve rozprávkový zámok, takže strmý výstup na vrchol ubiehal ideálne. Občas sme stretli zostupujúcich turistov, brat ma správne ako slabšieho nechal udávať tempo a to bolo zodpovedajúce situácii.

Plynule sa meniaci ráz krajiny s pribúdajúcou výškou je to, čo v horách vždy vnímam a nikdy sa tejto krásy neviem nabažiť. Nezáleží, či je to v známom alebo v neznámom prostredí, či mi steká pot po okuliaroch viac alebo menej, či ma žerú muchy alebo ovady, všetko jedno, túto pomaly ale isto sa meniacu krajinu si vždy užívam ako nekonečný film. Ani neviem ako, a zrazu sme spolu obidvaja ležali na tej lúke, ktorá je zhora ešte krajšia ako zdola. Samozrejme, vychutnával som si výhľad z vrcholu na všetky strany, bez slov, to je niekedy lepšie ako smiešne híkať a tárať okolo toho. Ale pre mňa to predsa len bol nový pohľad, nevidel som vôbec koniec hôr.

Zišli sme opačnou stranou, opatrne cez nebezpečnú strmú pohyblivú sutinu a zastavili sme sa na čaj na prvej alpskej horskej chate, jej meno som zabudol, ale pred očami si ju viem stále vybaviť. Dole pod zámkom sa nám prihovorila osamelá mladá turistka z Thajska, chcela poradiť niečo s vlakom a keď zistila, že sme zo Slovenska, zatvárila sa neuveriteľne nechápavo. Zjavne v živote nič o našej rozprávkovo-mimozemskej krajine nepočula. Ale keď sme jej ju ukázali na mape, aj ju správne vyhláskovala, zatvárila sa mimoriadne spokojne až šťastne, možno si to večer aj do denníka zapísala, ak nezabudla. Pre mňa to bol pekný zážitok, bola zlatá.

Výlet sme zakončili okúpaním sa v Alpsee, príjemne sme si zaplávali a osviežili sa. Nemci ma zaujali svojím nenúteným spôsobom prezliekania sa do a z plaviek. Vôbec z toho nerobili vedu ani drámu, nepretŕčali sa síce, ale ani sa neutekali skryť, taký akurátny prístup k procedúre mali, u nás neviem-neviem.

Práve z Alpsee bol na Neuschwanstein správny uhol pohľadu, kde aj mne konečne došlo, že aj ja to odniekiaľ poznám. Keď sme nastupovali do auta, vysvitlo, že auto síce bolo pekne zamknuté, ale okno pri šoférovi bolo celý čas celkom otvorené a veru nič nezmizlo, hoci malo čo. Nechcem byť múdry alebo zlý alebo nespravodlivý, ale na Slovensku neviem, ako by to dopadlo. Večer po západe slnka som sa zoznámil so sympatickým personálom aj so šéfom Borisovho hotela, odovzdal a prijal dary a chcel som si v posteli ešte zrekapitulovať prežitý deň, ale nestihol som. Príjemne unavený som zaspal ako drevo.

2. deň

Ráno som chvíľu pomáhal s raňajkami v hotelovej kuchyni, ale rýchlo mi došlo, že aj sebe viac pomôžem, keď radšej odídem na samostatný výlet. Vybral som sa ponad tirolské obydlia pozdĺž koryta rieky Lech a kopírujúc hranicu mierneho a strmého stúpania, približne dodržiavajúc nadmorskú výšku 900 – 950 m. Kráčal som vlastne po nordic walking trase striedavo smrekovým lesom a lúkami. Všade ma prenasledovali ovady, lebo som nechtiac všade prenasledoval pasúce sa kravy. Keby som sa musel do niekoho iného prevteliť, vybral by som si sivú (nie fialovú) tirolskú kravu. Aspoň na prvý pohľad je jej čo závidieť. Celý čas som prekračoval rôzne dômyselne vymyslené a vyrobené „turnikety“, cez ktoré človek prejde, ale krava nie a úprimne som obdivoval nápady domácich majstrov. Kravské postrehy platia po celý môj pobyt v Tirolsku, nielen na dnešnej prechádzke.

Nakoniec som si ju vylepšil strmým výstupom na Costariekapelle, na ktorú som celý spotený vyšiel s rojom ovadov a hoci som sa nepomodlil, neuštipol ma ani jeden. Pokračoval som zostupom na pekné pliesko Frauensee, čo bol môj pôvodný cieľ. Najprv som si ho bosý celé obišiel a čakal som na moment alebo miesto, ktoré ma osloví. Intuícia ma nesklamala, našiel som miesto, kde sa skalnatý breh strmo až kolmo zvažuje ku dnu, farba vody zelená či modrá? Jednoducho krásna. Tam som sa zložil a ako malý chlapec som tam skákal rybky, neštípajúce ovady so mnou. Keď som sa z toho celý zadýchal a ľahol si na lavičku, zjavila sa pri mne staršia vysmiata Tirolka a dali sme sa do reči, keďže neviem po nemecky, tak po anglicky. Veľmi ma pobavila jej otázka, či sa mi tu páči. Veď komu by sa nepáčilo? Silou-mocou ma chcela presvedčiť, aby som sem prišiel aj v zime, aj keď lyžujem len na bežkách.

Ale to bola len prvá polovica dňa. Poobede sme sa s Borisom odviezli kopírujúc Lech a striedajúc jedno turistické stredisko za druhým do Berwangu. Dali sme si beh na Honig (okolo 2000 m). Boris to naozaj celé vybehol, ja aj vykráčal, ale prvú prestávku sme si dali až na vrchole, ja to mám tak najradšej. Zdržiavam sa, aj trpím, ale hore je to potom o to krajšie. Výhľady boli ešte krajšie ako včera zo Sauling, lebo koniec Álp som tentoraz nevidel vôbec zo žiadnej strany, nielen z polovice. Zimomriavky som zas zažil po dlhom čase. Mne vôbec neprekáža opakovať nové veci, ale toto bol úplne nový silný zážitok. V behu sme pokračovali ďalej a na ďalšom Jochu sme stretli dvoch rakúskych bratov, ktorí nás s mapou trošku schladili v našom pôvodnom pláne. Skrátka, Rotenstein sme museli vypustiť. Zmeny plánov sú súčasť života, aj dovolenkového. Z predposledných síl, čo sa týka mňa, sme ešte vyšli na Vordere Suwald Spitze (2155 m), veselo sa zapísali do vrcholovej knihy a z posledných síl zbehli strmákom dolu do Berwangu. Našťastie v Alpách, ako ani u nás, nie je problém natrafiť na silný pramienok vody priamo zo zeme. Koniec dňa znamená plávanie v Heiterwangersee a zaslúžený spánok.

3. deň

Čaká nás najťažší deň, na to ma Boris aj psychicky pripravil, ale neviem či som to pochopil. Vstávanie aj ľahké raňajky prebehli v kľude, ale celý čas som cítil v kostiach nejaké napätie, neistotu a netrpezlivosť. Všetko nepríjemné veci, ktoré sa však ľahko po vybehnutí vedia zmeniť na príjemné. Ale dnes mi nebol súdený mať dobrý deň. Dnes sme pokračovali proti Lechu ešte ďalej, z auta som sníval, že na konci dňa sa na nejakom peknom mieste hodím do ľadovcovej vody a užijem si naozajstnú silu prírody.

Zaparkovali sme v dedinke Elbigenalp. Len tak pre istotu som sa Borisa spýtal, či si brať so sebou peňaženku, zobral som teda. Bola strašná horúčava, ale čím viac sme pomalinky naberali nadmorskú výšku, tým sa vzduch stával príjemnejším, čiže chladnejším a vlhkejším. Keď sme prebehli okolo údolnej stanice nákladnej lanovky, počas behu sme sa zhodli, že nepokračujeme skratkou, ale ideme dlhšou, ale plynulejšou zvážnicou. Až keď zvážnica skončila, bez slov sme sa rozdelili, na rýchlejšieho a pomalšieho. Každý nech si ide svojim tempom, nikto sa nemusí prispôsobovať druhému a miesto stretávky je jasné – Hermann von Barth Hutte (2131 m).

Samému je niekedy veselšie a mne hneď tak aj bolo. Dnes som mimoriadne silno prežíval plynulú zmenu rázu krajiny a tempo som si zvolil také, aby mi ani jedna kvapka nekvapla z čela na okuliare, ale ani o chlp nie pomalšie. V takomto dosť fyzicky ale nie psychicky náročnom stave som siahol do ľadvinky, že si zdiaľky odfotím Hermann von Barth Hutte, keď som ju spoza skál uvidel. Hrôza ma premkla, keď som síce foťák nahmatal, ale nie peňaženku. Všetko mi bolo v momente jasné, stratil som ju niekde, vypadla, tam niet čo riešiť. Stretol som sa s Borisom pri chate, rýchlo sme sa dohodli. On bude pokračovať, ja sa vrátim, ale nebudem si robiť zbytočné nádeje. Aj zrak som zostril, aj anglické frázy som si osvojil, nič nepomohlo, zázrak sa nestal. Pekne som o mojej peňaženke (v ktorej samozrejme zostali všetky doklady, takže som vlastne bol dočasne človek bez identity) pokonverzoval s milou Rakúšankou v ebingenalpskom informačnom centre.

Bez dlhého rozmýšľania som sa vybral Borisovi oproti druhou dolinou smer Bernardscheckhutte (1800 m), ako sme sa dohodli cez SMS, ale nevedeli sme, či ten druhý vie. Ale stretli sme sa a to aj napriek tomu, že sme nevedeli všetko o sebe. Keď som hore v tráve nad pásmom kosodreviny uvidel siluetu postavy, od radosti som pridal a stretli sme sa. Úplne som zabudol na peňaženku, myslím celý ten čas, čo som driapal hore. Zbehnúť dole nie je tiež sranda, možno aj ťažšie ako hore... Nie, toto nemôže povedať nik, kto to pozná, lepšie je ísť vždy dole.

Na Borisov múdry návrh sme následne v Ebingenalp navštívili oddelenie rakúskej miestnej polície. Cítil som sa úplne ako v scénke z rakúskeho alpského záchranárskeho seriálu, aký občas doma pozerám. Prijal nás mladý policajt a boli sme sledovaní mladou policajtkou. Vyzerali, že nemali toho veľa na práci, možno aj boli radi, že sme ich nejako zamestnali. Ochota, slušnosť, profesionalita, otázky k veci. O chvíľku som mal papiere, s ktorými hádam prejdem cez hranice D/A vo Flixbuse. Cestou domov do Wangle sme si našli v Lechu miestečko a osviežili si v studenej vode aspoň nohy a rozprúdili krv.

4. deň

Dva najkrajšie dni ma ešte len čakali, ale to som nevedel. Podľa Borisovej rady som sa na ďalší deň vydal sám smerom rovno hore od hotela a stúpal som strmákom s ovadmi aj s kravami a nechcem sa opakovať, ako sa krajina menila. Ešte pod hornou hranicou lesa som začul zvuk a obzrel sa – myslel som si, že vidím čudného tmavohnedého kamzíka. Neskôr som pochopil, že to bola normálna koza domáca, možno poddruh tirolská a šliapal som ďalej, ovady so mnou, ale vôbec neštípali, celkom som si ich obľúbil.

Milujem, ked končí hranica lesa a začínajú horské lúky s kvetmi a objavujú sa doteraz skryté výhľady. Tu som objavil pekné fialové mne doteraz neznáme kvety, sníva sa mi občas s nimi. Strmák to bol taký, že občas som sa musel rukami prichytiť terénu, aby som sa nezošmykol. A zrazu som v diaľke pred sebou uvidel Lechasauer Alm. Spomalil som, aby som tam neprišiel spotený. Tam som na vlastné oči uvidel, ako funguje vykladanie tovaru z asi súkromnej lanovky. Majiteľ so ženou – alebo naopak – plus pomocník, ktorý bol podľa výzoru asi Turek alebo Pakistanec, vykladajú krabice a makajú ako včely.

Možno som im chcel pomôcť..., ale radšej som sa na nich vykašľal a vyrazil som smerom nie ľudským, ale skôr kravským. Tento smer ma zaviedol po lajnách kráv atď. na sedlo Hochjoch, čo približne sedelo s mapou od Borisa. Ale zľakol som sa čiernej farby a výkričníkov na rakúskom značení. Vystrašený som rozmýšľal a dával som si dokopy 1 plus 1 a čo sa môže a nemusí stať. Vracať naspäť sa mi nechcelo. Po vyrátaní som sa vybral predsa len po schwarze steig rovno hore na Schneid, bol som úplne opatrný, aj keď opatrnosti nikdy nie je dosť. Každý krôčik sa mi ale zdal pod kontrolou, suť sa hýbala, ale nie až tak strašne.

Opatrne a pomaly som vyšiel na sedlo pod Schneid, tam ma ovalil taký prúd vetra, že až. Rakúšan (?), čo schádzal dole z vrcholu, sa ma voľačo po rakúsky spýtal, povedal som mu. "OK, possible." Tam som sa poobzeral a uvidel som jeden krásny štít, to bol Kollenspitze, ako som neskôr zistil. Ale pokračoval som na Schneid.

Slnko svietilo, vietor fúkal ako divý a na vrchole, ktorý mal niečo vyše 2000 m, ma privítali na zbláznenie kľudné kozy domáce so zvoncami na krkoch. To nemohli byt normálne kozy, vyzerali oveľa múdrejšie ako ja. Asi aj také boli. Spravil som si s nimi pár fotiek. Ale čo si koza môže myslieť o fotení a vôbec o človeku? Možno aj viac, ako si vieme predstaviť. Chcel som sa ich na to spýtať, ale ako? Po nemecky, po slovensky? Nechápal som a doteraz nechápem okrem iného jednu vec, že kozy sa zdržiavali v návetrí a nie v závetrí. Asi sa chladili.

Nechal som kozy kozami a pod veľkým krížom som pokračoval ďalej, čiže dole na Gehrenjoch. Skupinka Rakúšanov idúcich hore oproti mne sa ma zas po rakúsky spýtala, či sa to dá zvládnuť. "Ja, ja, yes," povedal som im. Dole na Gehrenjoch som sa sám seba pýtal, či zvládnem výstup na Gehrenspitze. V ruksačiku som nemal nič, len fľašu čistej vody z Lechaschauer Alm. Ale cítil som, že to chcem skúsiť. Opatrne krôčik za krôčikom samozrejme aj s pomocou rúk som sa približoval k vrcholu a podarilo sa.

Hore som sa vyvalil pod ďalším vrcholovým krížom, bolo vtedy 7. júla Medzinárodný deň čokolády. V poloeuforickom stave ma tam vyrušila stará drsná Rakúšanka, ale úplne na mňa kašľala, bol som pre ňu vzduch. Neviem, či aj ona, ale ja som sa do vrcholovej knihy zapísal. Ak ona nie, tak asi preto, lebo vyzerala, že je tam skoro každý deň. Dole zbehla tak rýchlo, že som si myslel, že sa jej niečo zlé stalo, ale nie – zrazu som ju uvidel bežať hore na Schneid. Išiel som už dole pomalinky a z Gehrenjoch som strašne smädný zabočil na Gehrenalpe, ale ma teda vôbec neoslovila, na rozdiel od Lechasauer Alm. Rýchlo som sa presunul dole a s Borisom sme si dali stretko na Frauensee, odtiaľ sme sa autom presunuli zas na oddych na Plansee.

5. deň

Na ďalší deň ma čakal odchod na Slovensko, smutní sme boli z toho obidvaja. Ale Boris mi ešte dal šancu na rozveselenie sa a poradil mi kadiaľ ísť na posledný výlet. Takže s kŕčmi v nohách som začal známou trasou cez Costariekapelle, potiaľ som trpel, kým som sa rozhýbal. Odtiaľ som si vyšliapal hore na Hochjoch s ovadmi aj s kravami a dal som si trasu popod včerajší Gehrenspitze, ale z opačnej strany. Chodníček v pralesovitom lese bol veľmi pekný, veľa ľudí ním zjavne nechodieva a veľmi mi pripomínal niektoré naše lesy. Ale jeden podstatný rozdiel som tam silne cítil. Vôbec totiž nehrozilo, že stretnem za každou zákrutou medveďa alebo vlka. Toto sme často s Borisom rozoberali. Nie sme žiadni odborníci, ale možno v tomto okrem iného pohľadu rakúskej verejnosti zohráva zaujímavý fakt, a to že v tirolských Alpách skoro vôbec nerastú čučoriedky ani maliny, aspoň nám sa tak zdalo. A pocit napätia mi tam trošku normálne chýbal. Ale vynahradili to ovady, tie boli všade. Možno aj kvôli všadeprítomným kravám tam nechcú mať veľké šelmy.

Zišiel som dole na opustený salaš Sabach Alm, kde si nejakí horolezci odložili, čiže voľne opreli ruksaky a vyšliapal hore na Sabachjoch a ocitol som sa blízko Kollenspitze. Tam som videl po skalách skákať naozajstné kamzíky, predsa len to bol rozdiel oproti kozám. Aj keď mi to Boris veľmi neodporúčal, už odvčera som mal chrobáka v hlave. Riskol som to a pokračoval ďalej, značka znamenala čiernu ferratu klettersteige, už som sa toho veľa naučil po nemecky, vlastne po rakúsky. Vedel som, že je to nebezpečné. Ak by to bolo o život, nejdem ďalej. Ale zdalo sa mi, že o život nejde. Slnko pálilo, čas neúprosne letel, prešlo oproti mne asi desať krásnych ženských turistiek. Každá z nich sa mi pekne pozdravila. Skoro som sa z toho zbláznil. Podrobnosti si nechávam pre seba. Keď boli za mnou, odfotil som si ich.

Potom som uvidel trasu klettersteigu. Nevyzerala nedosiahnuteľná, ale dosť nebezpečná, to áno, a hlavne - nemal som výstroj. Ale v oslepujúcej slnečnej páľave mi došlo, ze existuje aj náhradná trasa, normálna, nieže chodecká, ale vysokohorská. Kto vie - vie. Ňou som sa teda vybral. O 12-tej som sa ocitol presne na vrchole Kollenspitze. A tam sa to stalo. Najväčší zážitok. Rakúšania zrazu zajódlovali. Ale tak, že mi asi až krv v žilách stuhla! Ešte sa aj mňa, Slováka, spýtali, čo je to za zámok v diaľke, tak im hovorím, veď je to Neuschwanstein. Až potom, keď zistili, že nemčina nie je môj rodný jazyk, sa ma spýtali skadiaľ som. Nezabudnem v živote na veľa vecí a toto je jedna z nich - jódlovanie.

Rakúšania celý čas môjho pobytu u nich a u brata Borisa na mňa pôsobili – ako to povedať – veľmi mierumilovne, bezstarostne a pritom hrdo. Zdravili sa jeden druhému aj cudzím rovnako – servus. Áno, je to oslovenie otroka v starovekom Ríme, ale netreba o všetkom až tak rozmýšľať. A ak, tak nie o zbytočnostiach. Ale čo nie je zbytočné a čo je dôležité? Nie je všetko jedno?

Koniec – večer som cestoval na Slovensko cez Mníchov a na ďalší deň som bol doma. Bezstarostne pôsobiť a tiež ziť, tak to má byť.

Diskusné fórum
Dovolenka v Tirolsku 17/10/17 00:00 nová téma
Najnovšie články v sekcii
 
Rozhovor Najlepšia pre mňa neznamená byť prvá, ale dať zo seba všetko Soňa Kopčoková je novopečená víťazka Slovak Ultra Trail ligy. Na slovenskej ultratrailovej scéne však neslávi svoj prvý úspech. Už minulý rok si na Krížnej Krížom Krážom vybojovala 3. miesto v kategórii, toto leto zas na 172 km dlhej B trase … » viac 17/12/18 Júlia Batmendijnová Rozhovory
Rozhovor Na behu ma najviac baví sloboda, voľnosť a príroda Lucia Dobrucká je mladá slovenská ultrabežkyňa, ktorá si v posledných sezónach pripísala na účet viacero výborných výsledkov. Lucka je držiteľkou ženského traťového rekordu na ... » viac 11/12/18 Júlia Batmendijnová Rozhovory
Rozhovor Vďaka behu si veci obzriem za kratší čas Majo Priadka sa na našej ultrascéne objavil pomerne nedávno, no odvtedy sa mu podarilo zhromaždiť pekné množstvo medailí. Z jeho tohtoročných domácich úspechov určite stojí za zmienku ... » viac 07/12/18 Júlia Batmendijnová Rozhovory
Najnovšie články autora
 
Beh Dovolenka v Tirolsku Musím sa priznať, najprv som k Rakúsku aj k Nemecku mal nejaký divný odpor, ale takéto nezmyselné predsudky treba jednoducho prekonať. Raz som bol v Tirolsku, ale to bolo na 2 dni v bláznivých 90-tych rokoch. Teraz som si to konečne užil. A neľutujem. … » viac 17/10/17 Robo Verseghy Svet
Reportáž Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier 2013 Po roku odhodlávania som sa našťastie rozhodol, že aj s trošku narazeným rebrom to risknem a skúsim na vlastnej koži ďalšie dobrodružstvo, ktoré život priniesol. Hoci je pravda, že keď ... » viac 02/10/13 Robo Verseghy Reportáže
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Dovolenka v Tirolsku 17/10/17 00:00 nová téma
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  

0.22