Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Autor foto: Michal Kostka
Autor foto: Michal Kostka Zatvoriť

Reportáž PDD alebo niekedy je treba pritlačiť na pílu

Jeseň u nás každý rok patrí ultratrailu a jednou z mnohých čerešní na torte sú „rozlúčkové“ preteky po Bratislave a jej okolí – Prešporský ultra trail (PUT). Okrem nádhernej 103 km trasy ponúkajú v jej prvej polovici aj detskú verziu v podobe 50 km šprintu (PUT mini). Keďže dlhšiu trasu som si vyskúšal pred dvomi rokmi a kratšia verzia ponúkala možnosť spoznať neprebádané vody svojho tela, prihlásil som sa tentokrát na Prešporský dračí dvojboj (PDD).

PUT mini - sobota (50 km šprint)

Podstata dvojboja spočívala v zrátaní výsledných časov zo sobotného PUT mini a nedeľného Dračieho krosu (15 km, asi 400 m prevýšenia). Ešte nikdy som bezprostredne po dlhšie trvajúcom intenzívnom behu nešiel na ďalšie preteky, preto ma veľmi zaujímalo, ako dokáže môj organizmus zabrať v takomto prípade.

Po nádhernom pracovnom týždni plného slnka a babieho leta nasledoval, ako inak, upršaný a uzimený víkend. Prvýkrát po zime sa rozhodujem obliecť si dlhý rukáv. Pôvodne som plánoval bežať iba s 0,5 l fľaškou v ruke, no keď som si prečítal zoznam povinnej výbavy (nádoby na minimálne 1 l, termofólia, atď.) bolo mi jasné, že musím niesť vestu, i keď v nej sa mi horšie dýcha. Odprezentovať som sa stihol už deň predtým, preto v sobotu ráno prídem na pána pred dom kultúry v Dúbravke s pripnutým číslom, v akurátnom predstihu, aby som sa stihol trochu rozhýbať a pozdraviť s pár známymi.

Ani sa nenazdám a Rado nás ženie cez cestu na parkovisko, kde je štart. Výstrel, tentokrát poistený dvomi pištoľami nás vydáva napospas rannej tmy a hmly. Vpredu sa pripájam k Marekovi a nabudenej Jessie (hafan) a v družnej debate si to šinieme za sprievodným autom, ktoré v hustej hmle zle odbočí v neprehľadnej džungli dúbravských rodinných domov. Prichádzame na to však takmer okamžite a vraciame sa na trasu.

Pre istotu zapínam navigáciu na hodinkách, lúčim sa s Marekom a zapínam trochu vyššiu rýchlosť, aby som sa zahrial. Po vstupe do lesa je trasa úžasne značená, takže na hodinky ani nemrknem. Trochu sa čudujem, že predo mnou nie je žiadny rýchlik, ale je zas pravda, že na naháňačky je ešte času dosť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Užívam si krásne blatisté traily, spoza stromu ma oslní blesk z Mišovho foťáku (ten chlap je všade), zdravíme sa a onedlho točím na Devínsku Kobylu. Samé srny, lane, je to paráda. Pár metrov nado mnou v totálnom tichu na mňa civí vlk. Šedivý, vychudnutý, ani som ho príliš nezaujímal, ladne odcupital do hmly v lese. Jasné! Vlk na Kobyle!

Dávam si facku, aby som sa prebral a s vedomím, že i keď nikde nikoho nevidím, musel to byť hubárov pes, bežím ďalej. Konečne za sebou počujem nejaký dupot, už mi samota začínala byť divná. Na Devínskej Kobyle som pár behov absolvoval a tak ako poštárov kôň zatáčam na Rovnici na žltú značku. Hodinky sa po 300 metroch zbúria a nechápavo zastavujem.

Pozriem za seba a tam vidím Paťa Hroteka ako pozerá na mňa. Hneď som pochopil, že ranné mešuge je stále prítomné, tak mu kričím, nech pokračuje, že som sa zmýlil. Zbieham späť a pokračujem za ním. Fáboriek tam visí toľko, že by aj lietadlo podľa nich pristálo, lenže zvyk je železná košeľa. V Devíne Paťa dobieham a pýtam sa ho, či on nejde náhodou stovku. Odpovedá že áno, ale že on sa takto iba zahrieva. Vedel som, že je to Pán bežec, ale aj tak ma to dosť dostalo.

V stúpaní na Dúbravskú hlavicu mi zmizne z dohľadu a pri prebehu cez zarastenú lúku mi dvíhajú adrenalín mama diviačica s malými svinkami, keď si to z kríkov vystrelia tri metre predomnou krížom cez chodník. Trošku si ešte zahulákam, zatlieskam a pokračujem ďalej. Po ďalšom fotostretnutí s Michalom dobieham na Dúbravskú hlavicu, kde sa vítam s Drobcom a spol. Je tam dobrá nálada, aj Paťo sa tam evidentne zdržal a tak ho nechávam za sebou a teším sa na pekný zbeh do Dúbravky.

Prechod cez mesto treba odtrpieť, nechápavé pohľady ľudí na zastávkach MHD, šoférov, venčiacich sa psov a tentokrát aj moje, keď sa vždy nekonečná Korabinského ulica zrazu dajako skrátila. Na jej vrchole prvýkrát vidím za sebou červené ponáhľajúce sa tričko a tak končí moja samota.

Zbeh do Horského parku, doplnenie vody a striedačka s červeným tričkom – Lukášom, ktorý práve dobieha na občerstvovačku. Dolu pod Pražskou ma už má, do kopca mu trochu unikám, no na Partizánskej sme zasa spolu, ako to ten chlap robí? Po technickom zbehu z Klanca mu na minútku zdrhnem a pri stúpaní na Kamzík počujem zdola krik. Nevšimol si fáborky a hľadá kadiaľ ďalej. Kričím mu, že tu je cesta a keď vidím, že nabehol na dobrý smer, pokračujem ďalej.

Prvé striedanie rýchlej chôdze a behu a onedlho vyhupnem spoza rohu na Kamzíku pri bufetoch. Slavo na kontrole je z toho taký vyplašený, že si za minútu stihol prezrieť všetky vačky na bunde aspoň dvadsaťkrát. Hľadá mobil, ktorým mi skontroluje čip a ja sa na ňom dobre bavím. Počas pitia koly mu poviem, že na stole je nejaký mobil a on víťazoslávne skenuje čip. Tuším som aj kvapku potu videl na jeho čele. To už dobehne Lukáš a preteky môžu konečne začať.

Singláč na Peknú cestu je ako vystrihnutý z bežeckých katalógov a tak máme 4 kilometre na ďalšiu občerstvovačku zhltnuté za necelých 17 minút. Necítim síce hlad, no pripadá mi, že by bolo vhodné niečo tuhé zjesť (dovtedy som zjedol iba tri gely) a tak do seba hádžem polovicu banánu.

V stúpaní naspäť na hrebeň sa akoby nedokážeme zmieriť s tým, že výsledné tempo máme v podstate rovnaké a tak sa každú minútu navzájom predbiehame. Jednému vyhovujú strmšie kopce, druhému zas rovinky. Na Malinskom vrchu, 6 km pred cieľom, mi však na rovinke mizne z dohľadu a jeho tempo neudýcham. Ešte sa trochu spolieham na Pánovu lúku, ale keďže ani tam ho nedobehnem a viem, že už žiadne stúpanie nepríde, zmierim sa s porážkou a hlavným cieľom sa stáva udržať druhé miesto. Klasická paranoja, keď za sebou neustále počujem dupot tenisiek ma ešte núti posledné 3 kilometre do Rače tlačiť pod štvorkové tempo a dobieham, v sprievode staršej dcéry, do cieľa s časom 4:35:50 h. Lukáš mi nadelil 2 minúty 46 sekúnd. Po vzájomnej gratulácii mi oznamuje, že aj on ide na dvojboj, čo ma nesmierne teší, nakoľko je to ďalšia motivácia v nedeľu vstať z postele a obuť znovu bežecké tenisky. Ešte 5 km vyklušem, lebo bez toho by som na druhý deň neurobil ani meter.

Dračí kros - nedeľa (15 km)

Nedeľa nás víta vetrom, hmlou a dažďom. Preteky sú u nás povinné, nakoľko na nich štartuje polovica rodiny (dve dcéry /2009 a 2014) a ja). Po odsúťažení najdôležitejších rodinných pretekárok sa ešte trochu rozhýbem i keď nohy idú dosť ztuha, cítim, že by som dnes ešte hodinu a pol dokázal behať.

Tri minúty naložiť Lukášovi na 15 km traili je však pre mňa takmer nemožné. Ale čo, aspoň to vyskúšam. Hneď v druhom kilometri mi našťastie štartujú motory a vidím, že práve prebieham okolo Lukáša. No ten si ide svoje šialené tempo zo včerajška, tak mi je jasné, ako to dnes dopadne. Púšťam to z hlavy a idem si to užiť.

Nohy bolia, dýchať však vládzem, pre mňa je priam ideálne počasie a tak si užívam doslova každý meter. Výbehy sú v pohode, na rovine trpím ako vždy, dolu kopcom to ešte trochu bolí, no ku koncu aj to povolí a posledný kilometer nachádzam stratené nervové vnemy a nohy začínajú pracovať. Škoda len, že už je koniec.

Sám som prekvapený, keď na displeji v cieli vidím takmer presne 1:12 h. Okamžite sa staviam k cieľovej páske a čakám kedy sa objaví, pripravený potknúť ho pred cieľom (srandujem). Netrvá to príliš dlho a tak mi prvenstvo v dvojboji uniká o 70 sekúnd. Na 65-kilometrovej trati je to fakt úžasný súboj a mám z toho väčšiu radosť a zážitok, akoby som bol vyhral prvé miesto. Paráda a zároveň veľká poklona aj Lukášovi.

Ako vždy, veľká vďaka patrí najmä organizátorom, ktorí do toho vložili celé srdce aj dušu a nemálo finančných prostriedkov, rodine, ale aj skvelým súperom, bez ktorých by to bolo len klasické víkendové pobiehanie v našich krásnych Malých Karpatoch.

Autori fotografií: Michal Kostka a Vivafoto.

Fotogaléria k článku

Najnovšie