Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pamätný účastnícky list
Pamätný účastnícky list Zatvoriť

Reportáž Pražská stovka 2017

Nech sa Ti to zdá akokoľvek neuveriteľné – vždy dôveruj olafošípkam! Pre mnohých náročné zakončenie uplynulej sezóny, pre mňa skorý začiatok novej. Pražská stovka organizovaná Olafom Čihákom a jeho tímom sa tradične, nech je kopec srandy, koná v decembrových dňoch. Jej 24. vydanie sa tiahlo horami a údoliami pozdĺž rieky Sázavy.

Stovka merala celých 170 km, pretože to sú „olafokilometre“. Namiesto oficiálnych 5050 metrov prevýšenia, GPS prístroje a mapy narátali cez 5700, pretože to sú „olafometre“. A smerovníky určujúce odbočenie v hustom lese do neuveriteľne zarastených a nepriechodných priestorov, potokov, močarísk a strmých zrázov tam nie sú omylom, pretože to sú olafošípky.

Sedím v meškajúcom vlaku, chrúmem na stanici zakúpené oriešky sťaby večeru a rozmýšľam nad tým, kde sa na trati stratím, kde mi bude zima, kde budem zomierať od hladu a smädu a prečo to vlastné celé robím. Na opustenom tmavom maličkom nástupišti v Světlé nad Sázavou z vlaku vystúpi asi 80 čudákov s batohom na chrbte a húfne mieri jedným smerom – do telocvične miestnej akadémie.

Na mieste konečne stretávam známych, Mikiho, Tomáša, Petra a začne nekonečná debata o počasí a oblečení. Po rýchlej prezentácii, kde dostávame „stručný itinerár“ na tri strany A4 a kartičku so 40 kontrolami, nás vtipy prechádzajú. Odovzdávame batohy na prevoz do cieľa, ako aj minibatohy do 63 km vzdialeného kontrolného miesta v Kácove (drop bag). Výnimočne si doň balím náhradné oblečenie, aj keď na 99 % viem, že v čom vybehnem, v tom zostanem po celú dobu. Nikdy sa mi nechce po ceste prezliekať (a tak aj bolo). 7 minút pred štartom zisťujem, že som si poslal čiapku do cieľa, tak trielim do auta a prehrabávam asi 100 batohov, kým nájdem svoj a víťazoslávne nasadzujem čiapku na hlavu. Pri mínus 5 stupňoch a vetre 50 km/h by asi chýbala.

Štart presne o polnoci z piatka na sobotu, ľudia povyliezaní v uliciach povzbudzujú, asi sa nestáva často, že tadiaľ o takejto hodine prebehne dvesto magorov. Tempo je zbesilé, akoby sa bežala päťdesiatka, po kilometri mi je teplo a nadávam si, načo som sa toľko obliekal. Je nádherná noc, bezvetrie, teplota tesne pod nulou a my sa blížime k prvým kopcom. Čelo okamžite uteká a mňa to netrápi, bežím si svoje, mám pred vzdialenosťou obrovský rešpekt. Mnohí využívajú reflektor mojej čelovky a vypínajú svoje, aby šetrili monočlánky. Mne to neprekáža, mám ešte jeden náhradný zdroj, keby dačo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dávame sa dokopy piati, aby nám smutno nebolo. Krásne vlnovky, mierne stúpania, asfaltka sa rýchlo mení na jemne zasnežený lesný chodník, no - samá idylka. Vbiehame do hustejšieho lesa, značenie je fantastické, avšak začína nás „vyučovať“, ako to bude vyzerať v najbližších hodinách. Serpentína lesnej cesty sa stáča hlboko pod nami, no Olaf neváha a svoju šípku namieri nie po nej, ale kolmo dolu hustým porastom, cez ktorý musíme prechádzať tak, že jeden odhrnie stromčeky, druhý prejde a preberie úlohu „odhŕňača“. Najskôr pri takých odbočkách blúdime, pretože sa nám nechce uveriť, že fakt tadiaľto. No po pár príučkách si zvykáme a vštepujeme do pamäti, že ak olafošípka ukazuje tým najneuveriteľnejším smerom, treba jej jednoducho veriť, zatvoriť oči a vstúpiť. Paradoxne nás tieto odbočky a skratky začínajú najviac baviť (kým nás ešte nič nebolí).

Prvá kontrola na 16 km je rýchla, organizátori sa už sem unúvali priviezť teplý čaj, všetka česť. Po čase začíname stúpať na najvyšší bod trasy Melechov (715 m) a mne sa začínajú ozývať črevá. Pôvodný zámer, vydržať to až do najbližšej civilizovanej kontroly v krčme, rýchlo zamietam a som v kríkoch. Zisťujem, že niečo nie je s kostolným poriadkom. V poriadku, ide sa ďalej. S menšími pochybnosťami o pokoji mojich čriev sa zaraďujem k inej skupinke.

Na vrchole ma chytá hlad, tak rozbaľujem tyčinku. Netradične po nejakých 20 km do seba pchám tuhú stravu. Netrápi ma to, mám jej dosť, viem, že jedlo je najdôležitejšie v stratégii pre dokončenie stomíľového behu. Akonáhle odložím prázdny obal do vrecka, musím znovu do kríkov. Toto je zle. Búcham si hlavu o strom, bolo treba jesť plesnivé orechy zo stanice? Do kontroly na 30-tom kilometri som v kríkoch ešte dva razy. Vždy, keď niečo zjem, už aj stojím. Teda čupím.

Pri zbehu do Koňkovíc si nedám pozor v ostrej zákrute a kvalitne si vyvrtnem priehlavok na ľavej nohe. Zaručím ako futbalista v šestnástke, až sa poniektorí obzrú a mne preblysne hlavou, že toto je koniec. Tri kilometre so slzami v očiach od bolesti krívam, ale vyzerá to, že to rozchodím. Bolí to, je to aj opuchnuté, ale pohyblivé, tak sa rozhodujem tomu naložiť ešte 150 kilometrov.

Prebieham krásnym prostredím Stvořidel, no ich krásu mám oklieštenú úzkym kruhom svitu čelovky. Možno najkrajšia časť celej trasy, škoda že sa išla za tmy. Okrem toho je potrebné neustále dávať pozor pod nohy, kalamitné drevo z nedávneho vyčíňania víchrice ešte ani zďaleka nie je vyťažené. Každý krivý krok dosť bolí, snažím sa pre ľavú nohu nachádzať čo najrovnejší podklad, no v tejto časti lesa to naozaj nejde. Našťastie je tu 30. kilometer a Ledeč nad Sázavou, kde je kontrola v krčme. Ponúkanú polievku odmietam, ešte stále sa bojím niečo zjesť, dám si len vodu s jonťákom a pokračujem ďalej. Zapínam navigáciu, lebo v dedinách a mestách je značenie biednejšie.

Prechádzam menej zvlnenou krajinou, čo však organizátor výborne kompenzuje bizarnými odbočkami, prechodmi cez potoky, rozorané polia, močiare s dvojmetrovou trávou a podobne. Všetky potoky sa mi darí prejsť suchou nohou, čomu som nesmierne rád, nakoľko celkom slušne mrzne.

Na malej čistinke sa snažím prejsť nenápadnú mláku, cez ktorú sú položené kláty dreva a jeden z nich sa s mojou topánkou ponára nad členok do vody. Ďalšia rana. Tak toto je teda koniec. S čľapkajúcou nohou predsa nemôžem toľko vydržať. Po odznení všetkých nadávok okamžite nabiehajú scenáre, ako situáciu vyriešiť. V dropbagu na 63. km mám náhradné ponožky. Ale čo mi pomôžu v mokrej topánke? Medzitým už prsty na nohe mrznú a len sa spolieham na mnou zatiaľ neoverenú informáciu, že merino vlna hreje aj mokrá. A naozaj. Po dvadsiatich minútach cítim len mierne nepohodlie.

Výbeh do kopca pomáha ešte viac, konečne sa zahrievam a celý šťastný, že snáď budem pokračovať, si nevšímam konár cez cestu a hádžem ukážkovú držku. Tak a mám to za sebou. Jedna obligátna musí byť. Šplháme, kam sa dá, čerešničkou na torte je rozhľadňa Babka, ktorá má asi 20 poschodí a beh po točitých úzkych schodoch je fakt psycho. Škoda, že je ešte tma, výhľad musí byť úchvatný.

Pred Kácovom (63 km) už nebeží nikto vôkol mňa, spolieham sa na šípky, no najdôležitejšiu predsa len prehliadam. Odbočka do mesta na kontrolné stanovište je dávno za mnou a ja si fičím monotónnou cestou popri železnici ďalej. Keď začnem stúpať do strmého kopca a opustím mesto, začne mi to byť divné. Už mám dajako veľa kilometrov. Zapínam navigáciu a s hrôzou pozerám na opustenú šípku na prázdnom displeji. Žiadna zelená čiara. To som KDE? Naspäť. Zorientujem sa a po prebehnutí celého mestečka dorazím tesne po ôsmej ráno na kontrolu. Nadbehnutých 7 km. Ďalší psychický direkt.

V miestnosti s dropbagmi sa dlho nezdržiavam, je tam veľmi teplo. Nič neprezúvam, neprezliekam, balím do bežeckej vesty bundu, ponožky, tyčinky, elektroniku, jonťák. Po neodmysliteľnej návšteve WC vyrážam ďalej. V známom stúpaní na vyhliadku nad mestom obieham húfy ľudí. O ôsmej štartovala z Kácova „B“ trasa na 107 km. Aspoň mi nebude smutno. Zadné voje sršia humorom, dobrou náladou a dostatkom pitného režimu v placatých fľaškách. Mám čo robiť, aby som neustále odolával ponukám.

Frustrácia zo zablúdenia sa tradične mení na zdravú nasrdenosť a zaraďujem vyšší rýchlostný stupeň. Trasa vynútene vedie po asfaltových cestách tretej triedy medzi okolitými obcami, nakoľko obchádzame rozsiahlu kalamitnú zónu. Vietor sa opiera v plnej sile a mráz robí svoju prácu na perách a prstoch na rukách. Už nech je monotónny úsek čo najrýchlejšie za mnou. Občas prehodím pár viet s čerstvými stovkármi, ktorých obieham a schovávam sa pred vetrom do miestnych hájov. Kontrola v Ledečku (81 km) je zasa v reštaurácii. Tentokrát polievku neodmietam, objednávam k nej aj desiatku pivo. Prvýkrát v živote pijem na ultra pivo. Snáď mi to napraví žalúdok. Znova na záchod a šup ho von z vyhriatej miestnosti.

Opäť bežím cez nádherné miesta, tentokrát konečne za svetla. Výhľady na rieku aj obec Sázava, krásne lesné chodníky a po čase konštatujem, že Olaf stovkárov nejak šetrí. Akoby si všetky chuťovky vymíňal na prvej časti trati.

Občerstvovačka v Choceradoch (94 km) znovu situovaná v reštaurácii, avšak tentokrát dorážam v momente najväčšieho návalu. Po piatich minútach beznádejného čakania na polievku boj vzdávam, nepokúšam sa postaviť ani do radu na kofolu, a tak idem na záchod načapovať aspoň studenú vodu do fliaš. Po ceste späť cez reštauráciu zbadám na mieste, kde sa odkladá špinavý riad nedojedenú, skoro nedotknutú polievku. Tak ju hanba-nehanba dávam pri okienku na somráka do seba a idem von. O pár metrov ďalej je otvorená ďalšia reštaurácia, kde vstúpim a za asistencie vyjavených pohľadov miestnych štamgastov si pri pulte kupujem kolu a Tatranku. Vonku slastne obe otváram a až na ceste si všímam, že mi pani predala Zero Colu s nula kalóriami. Ešte aj toto? To fakt vyzerám, že držím diétu? Nevadí, kofeín je dobrý aj tak.

Začínajú sa posledné vlnovky so záverečným vyšším kopcom (Čerčanský chlum) pred ukončením druhej tretiny trasy v Čerčanoch (113 km). Pri zbehu dolu kopcom ma začína neodbytne ťahať ľavé zadné stehno a začínam byť z toho nervózny. Kŕče to nie sú, ale aj tak pre istotu hltám ďalšie magnézium a soľ. Toto však nie je klasická „ultrabolesť“, ktorá vždy niekam do tela príde a po 10 km zas odíde. Toto sa stupňuje. A pri každom zbehu bolí viac a viac. Presilené to nie je, to by bolelo hore kopcom. To som však schopný ešte aj predbiehať, no dolu idem skoro ako lazar. Po dlhom uvažovaní a prehováraní sa konštatujem, že je koniec.

Už som raz dokončil ultra nasilu cez bolesť a týždeň som kvôli tomu nechodil. Je mi smutno, ale ešte pred Chlumom volám mame, že môže vyraziť autom z Prahy do Čerčan pre mňa. Optimisticky jej vravím, že tam budem za hodinu. Moje prvé DNF.

Na kopec vybehnem od zlosti celkom rýchlo, ale po hrebeni a najmä do dediny sú to muky. Kilometer na rovine alebo v miernom klesaní mi trvá aj 18 minút, kde sú Čerčany konečne? Keď tam prídem, mama tam na mňa čaká. Využívam úžasné pohostenie polievkou a skvelými frgálmi a odhlasujem sa z pretekov. Hodiny mi ukazujú 122 km a som zmierený so všetkým a spokojný. Jediné, čo ma stále štve, je roztrhaná bunda na niektorej z Olafových úžasných skratiek. Už len bolestivá cesta k autu, od auta do telocvične v cieľovom zázemí v Prahe, poďakovanie, rozlúčka a cesta do Bratislavy.

Zhodnotenie

Okamžite hodnotím akciu ako vydarenú, napriek všetkým komplikáciám. Presnejšie povedané, práve vďaka nim. Ani zďaleka som nemal nejaké výkonnostné ambície a išiel som sem práve zistiť viac o svojom tele, vybavení, riešení rôznych situácií. A presne to sa mi splnilo do bodky. Škoda len bundy. Ponožka nakoniec vyschla, no v dôsledku navlhnutia sa pokrčila, takže mám otlak ako česká päťdesiatkorunáčka. Musím pochváliť celý organizačný tím, opäť to bol pre každého účastníka fantastický zážitok a zase jeden životný príbeh do memoárov.

Nedá mi však nespomenúť fantastický výkon víťaza Reného Mráza, ktorý držal neskutočné tempo od štartu až po cieľ. Miki sa v aute zamyslel, že čo ten chlap musí „žrať“. Neskôr som dostal tajnú informáciu, že pravdepodobne jadrové palivo.

Najnovšie