Vzhľadom na môj kalendár som si túto akciu označil za TOP jarno-letné preteky, na ktoré sa budem svedomitejšie pripravovať. Zimná príprava sa niesla v znamení marcovej rovinatej šesťhodinovky, čo je úplne iný druh tréningu, ale dúfal som, že ma tých pár výbehov na Vtáčnik a bratislavskú Kolibu aspoň trochu pripraví na maďarské kopce (ono sa to nezdá, ale majú ich dosť strmé). Tri týždne pred štartom si potrebujem neviem čo dokazovať na bicykli a tak si naťahujem pravý stehenný priťahovač, ktorý ma odvtedy bolí pri každom výbehu (a hlavne zbehu). Keďže zranenie neodchádza ani teste pred pretekmi (pauzu si predsa nebudem dávať, keď je vonku tak krásne), hádžem do kufra auta aj paličky (ó, blahoslavené buď toto moje rozhodnutie).

V piatok s celou rodinou vyrážame smer Budapešť, kde si chceme spraviť pekný víkend. Ubytovanie v Szentedre (kde je štart aj cieľ) nič moc, ale dá sa prežiť. Celá sobota sa nesie v znamení pochodovania po zoologickej záhrade a oceanáriu, uf, tak takýto predpretekový deň som ešte nemal. Večer padám hotový do postele s tým, že za tri hodiny vstávam, štart je totiž o druhej ráno.

Klasické ranné rituály, beriem paličky, vestu a pelášim na štart, ktorý je vzdialený dva kilometre od nášho ubytovania. Na moje prekvapenie som o jednej ráno na štarte úplne sám. Ešte jeden strážca SBS tam bol, aby som bol presný. O dvadsať minút sa to už začína našťastie plniť a tak zaháňam obavy, či som prišiel na štart v správny deň. Kontrola povinnej výbavy je vcelku dôsledná, nutnosť mať náhradný monočlánok do čelovky však moc nechápem, nakoľko už o piatej ráno je svetlo a limit je 17 hodín, takže neviem, kedy by som ho mohol potrebovať. Hneď v úvode robím začiatočnícku chybu, keď sa postavím do štartovného koridoru už dvadsať minút pred výstrelom, hoci je nás na štarte sotva 200. Samozrejme, že za 10 minút sa mi začne chcieť na malú potrebu, no koridor už opustiť nemôžem. Emotívna hudba na štýl veľkých akcií, odpočítavanie a konečne je to tu. Prepaľovači vyštartujú na stodesať metrov cez prekážky a ja rozmýšľam, aké tempo asi zvolí čelo.

Po odpadnutí premotivovancov sa na počudovanie hneď ocitám vo vedúcej trojici. Tempo je na môj vkus trochu pomalé, predsa len som zvyknutý na to, ako to u nás na stovkách rozpália rýchlici ako Maťo H. alebo Miki K. Vymotáme sa z mestečka a už nás opúšťajú aj cyklisti, ktorí šliapali pred nami. Nebudem sa ja tu drkotať s ostatnými, veď kým ma ešte nič nebolí, musím to využiť a tak pridávam. Chytá sa ma jeden mladík a hneď na ďalšom kilometri zle odbáčam. On mi kričí, že ostatní idú inakadiaľ (značenie na tom úseku nie je), tak sa pokorne vraciam. No dobre, toto bol pokus-omyl a teraz sa už pokorne zaraďujem k ostatným. Napriek tomu sa však mierne trhá sympatický chlapík s vyrovnaným tempom, ktoré dokážem držať aj ja a tak ostatným utekáme z dohľadu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvých 20 kilometrov sú vlnovky s celkovým stúpaním jeden kilometer. Všetko je to v mierne naklonenom kopci, takže na prvý checkpoint dobiehame za príjemné dve hodiny. Stačí sa len napiť, veď ďalšie občerstvenie je necelých 6 kilometrov dolu kopcom. Odbieham od kŕmidla ako prvý a vtom na mňa všetci niečo nezrozumiteľné kričia. Otáčam sa a vidím, ako mi sympoš nesie moje zabudnuté paličky. Smejem sa, ďakujem a vysvetľujem mu, že zvyčajne behám bez nich a že bude musieť so mnou asi bežať celú dobu. O chvíľu zastavuje na vyhliadke a ja nechápem, čo robí. Zastavujem aj ja, pozriem sa dolu a už chápem. Napriek nočnej tme je ten pohľad úchvatný. Sympoš mi lámanou angličtinou začína vysvetľovať, kde je aká dedina a ktorý kopec je pred nami a podobne. Pri názvoch ako dömoškeletrílázkönemlétök uznanlivo kývam hlavou. Rozbieha sa dolu kopcom a ja ľutujem, že som túto chvíľu nevyužil na odskočenie si do kríkov. Viem, že keď ho stratím z dohľadu, už sa mi bude ťažko dobiehať, no príroda je príroda a ja už fakt musím. Stálo ma to síce možno iba minútu - dve, no sympoša som už až do cieľa nevidel.

Po zbehnutí na checkpoint na mňa osadenstvo niečo kričí, no keď si všimnú nápis „Slovakia“ na štartovnom čísle, prepnú plynule na angličtinu a vravia mi, že tu začína tzv. „race on the race“, čo znamená vlastne takú časovku. Kto bude mať najlepší čas zdola na vrchol kopca (2,5 km na dĺžku a 500 m na výšku), vyhráva sporttester. Keďže viem, že toto nie je moja silná stránka a prílišným snažením by som síce možno ušetril 2 – 3 minútky z celkového času, ale pravdepodobne by som sa odpálil na celú zostávajúcu časť trasy, nejako mi to žily netrhá. Pani so snímačom ma pípne a ja si ešte v kľude zasúvam fľašu do vesty, nasadzujem paličky a pri prekvapených pohľadoch ležérne vyrážam do kopca. Ten je fakt výživný a v druhej časti je potrebné použiť aj ruky, čo ma veľmi baví. Netušil som, že aj takýto druh terénu nám tieto preteky ponúknu, ale veľmi sa z toho teším. Neviem si však dobre predstaviť, aké by to tu bolo, keby náhodou pršalo. Na vrchole samozrejme záškodník fotograf s jeho „hajrá hajrá“ a ja sa z posledných síl snažím bežať a ešte sa pritom aj usmievať. „Odpípnem“ sa, osadenstvo mi po anglicky zahlási, že som druhý, ja poďakujem a futaším ďalej. Beží sa mi skvele, terén je znovu prívetivý, neustále sa beží po lesných chodníkoch a od môjho prvého zablúdenia je už trasa značená exkluzívne.

Zbeh na ďalšiu kontrolu prebieha najskôr kúsok po asfalte a ja si želám byť čo najskôr zasa v lese, čo sa mi aj onedlho plní. No cesta je doslova zarúbaná, keď je potrebné preskakovať hromadu popadaných stromov a kde nie sú stromy, je blato nad členky. Ale stále lepšie ako asfalt. Na 36-tom kilometri, po asi sedemdesiatom prekročení toho istého potoka, ma čaká dropbag, kde som si odložil nejaké gély, jonťák a šiltovku. Po pribehnutí ma hneď informujú, že som druhý a že prvý je 6 minút predo mnou. Lenže dropbag ani za svet nájsť. Ešte príde otázka, či som si istý, že som si dával dropbag odviezť sem. Pozerám na nich a vravím, že na sto percent, až si nakoniec všimnú, že si zle prečítali moje číslo. Po pravej maďarskej hádke medzi osadenstvom ich upokojujem, že sa nič nedeje a že im aj tak ďakujem za skvelú prácu. Dopĺňam veci a rozbieham sa do kopca. Moje telo si však vyberá klasickú pravidelnú krízičku (vždy zhruba na 40-tom kilometri) a podvedome spomaľujem. Čochvíľa nie veľmi ďaleko za mnou na chodníku uvidím poprvýkrát bežca, čo ma nakopáva a zaraďujem vyššiu rýchlosť.

Už je krásny deň, takže výhľady sú nádherné a okrem toho bežím fascinujúcim krajom, veľmi nápadne pripomínajúcim okolie Devínskej Kobyly. Je tu strmý zráz bez stromov a chodník lemujúci túto skalnatú lúku sa vinie naprieč zakvitnutými trsmi kvetín žiariacimi všetkými možnými farbami. Nemusieť toľko dávať pozor pod nohy, aj by sa človek pokochal. O necelých 9 kilometrov dobieham do dedinky Pilisszentlászló (45 km), kde je na občerstvovačke veselá cháska mladých ľudí. Ponúkajú mi dokonca paradajkovú polievku a ja sa čudujem, že ju tak skoro majú hotovú (zo všetkých pretekárov všetkých trás prebiehame checkpointmi ako prví). Ďakujem, odmietam, dávam si obligátne dva banány a pokračujem ďalej.

Nasleduje krásny mierny zbeh do Vyšehradu a mňa v tomto sklone konečne nebolí noha. Snažím sa dohnať zameškané a tak mi z toho vyjdú paradoxné výsledky, kde za predchádzajúcu časť mám čas horší ako desiaty pretekár v poradí, no v tejto časti pre zmenu vytvorím rekord. Vo Vyšehrade (53,5 km) sa ide značná časť po asfalte. Kontrolný bod ešte len rozkladajú a keď sa objavím, utŕžim maximálne prekvapené pohľady. Nechápem, veď pred chvíľou tu už musel byť sympoš, tak už by mali byť pripravení. Banány hľadám márne (ešte sú zabalené v aute) a tak len dopĺňam vodu a idem kade ľahšie. Ďalšia neďaleká kontrola mi naznačí, že ma čaká ďalšie prudké stúpanie, nakoľko tu začína úsek „race on the race“ pre inú trasu. A veruže hej. Krásna krížová cesta a následné strmé stúpanie na hrebeň kopca.

K ďalšej kontrole Pap-rét (64 km) sa musí odbočiť zo značeného chodníka, bežať zhruba pol kilometra na kontrolu a potom po tej istej trase naspäť. Veľmi dobrý úsek na zistenie, ako som na tom v porovnaní s ostatnými pretekármi. Po dobehu na kontrolu zisťujem, že sympoša som ani nezazrel, takže ten je už ďaleko predo mnou. Personál mi síce hlási zasa šesť minút, ale ja to už pomaly púšťam z hlavy. Zasa dva banány, no tento krát aj trochu čokolády, keďže mi ju vnútia so slovami „tá je taká perfektná, že musíš ochutnať“ . Musím uznať, že fakt bola dobrá. Vybehnem a vtom zbadám tretieho v poradí bežať oproti. Dlhé kroky, vystretý, čerstvý... tak ten ma už má. Veľmi dobre viem, čo to spraví s psychikou, keď takto bežec zbadá kúsok pred sebou korisť. A viem, čo to spraví s hlavou koristi. Najskôr sa snažím brániť porazeneckým myšlienkam, no pomaly, ale isto upadám. Držím si síce stále priemerné tempo 6:15 min/km aj so zastávkami, no strašia ma dva veľké zuby v profile pretekov na konci trasy. Ani nie tak výbeh ako strmá cesta dolu. Noha už vážne dáva najavo, že by pre dnes aj stačilo, no ja tvrdohlavo odmietam.

Prvá strecha hore a to isté aj dolu, za mnou stále nikto. avšak spomaľujem, predsa len si nechcem odpáliť nohu na celú sezónu. Po chvíli nastúpim na druhý kopec a už za sebou počujem kroky. Tak a je to tu, 8 km pred cieľom ma zožerie. Absolútne mi to nevadí, keby mi niekto pred pretekmi povedal, že budem tretí, tak ho hodím do Dunaja, že si robí nemiestne žarty. Štvrtého som pri ceste z kontroly na Pap-rét ani nevidel, takže som vcelku kľudný a aspoň môžem posledné kilometre vyklusať a nemusím sa hnať. Ešte posledná kontrola, kde ma oblejú krhľou vody (už je fakt neznesiteľné teplo) a asfalt až do mestečka s cieľovou bránou. Dva kilometre pred cieľom ma vyčkáva členka organizačného tímu na bicykli, vraj mi bude rozrážať cestu medzi turistami. Ústa sa jej nezastavia, stále sa na niečo vypytuje a ešte k tomu pedáluje, akoby bola na časovke Tour. Ledva jej stíham a ešte musím aj komunikovať. Tak takto som si pohodový dobeh do cieľa nepredstavoval. Píska na píšťalke, ľudia uskakujú a 300 metrov pred cieľom ešte jedno checknutie čipu, vraj aby hlásateľ v cieli vedel, kto sa blíži. Dobeh do cieľa za 9 hodín 11 minút, kde už čaká moja rodina (našťastie sledovali online výsledky, lebo som im povedal, že dobehnem až medzi jednou a druhou poobede). Sympoš mi dal nakoniec 19 minút a druhý 6. Prekvapuje ma a hlavne teší kontrola povinnej výbavy po dobehu. To som ešte nikde inde nezažil, tak by to malo byť.

Potom ešte nekonečné čakanie na vyhlasovanie výsledkov (20:00 hod.) a cesta domov. Celkový zážitok okorenil ešte aj Matúš Trnovec s jeho neskutočným výkonom – prvenstvo na 29 km trati s traťovým rekordom, s ktorým sa tam budú trápiť ešte veľa rokov. O polnoci líham unavený, ale šťastný, s ďalším novým životným príbehom.

Príroda v Maďarsku ma veľmi prekvapila, je tam naozaj rôznorodé prostredie, na svoje si tam príde každý. Musím uznať, že ma to dosť chytilo. Organizácia rovnako na profesionálnej úrovni, nedá sa nič vytknúť. Jedine zloženie občerstvenia na kontrolných bodoch by mohlo našinca trochu prekvapiť, keďže my sme tu rozmaznaní švédskymi stolmi zásobenými prostredníctvom „grandrestaurant SUT“. Ja som však aj tak jedol iba banány, aspoň som neľutoval, o čo všetko prichádzam. A keďže som medzi cenami vyhral aj štartovné na ľubovoľnú trasu na budúci rok, tak sa tam asi pôjdem pozrieť aj v roku 2019.

Fotogaléria k článku