Vybrali sme sa teda spoznať nástrahy toho kraja ďalekého a divokého a po strastiplnej ceste sme nakoniec dorazili do opevnenia nesúceho názov Stará Ľubovňa. Šak sa nám tu aj lúbilo – a reku ešče sme ani nezačali.

V piatok okolo pol desiatej večer sme dorazili na základňu, ktorou bola telocvičňa ZŠ Komenského – luxus medzi telocvičňami. Akurát zicherky na štartovné čísla sme nedostali, veď načo, stačí si číslo zapamätať (aj na 80 km) :).

V štartovnom balíčku som našiel veľmi efektný a jasný itinerár – načo veľa kecov, stačí profil trasy rovnajúci sa zubatej pílke a popis, odkiaľ kam sa máme dostať, všetko medzi tým je súčasťou zábavy pospolitého ľudu, hehe.

Zložím sa a pripravím batoh na ranný štart – klasika, „tyčinky všeho druhu“, nejaká tá chémia – a la Chemical Brothers, náhradné lifesavers ponožky a už líham do spacáku a snažím sa zaspať, čo sa mi aj celom podarilo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Krátky reset a už je tu ráno, balenie „dropbagu“ netradične len do cieľa na Ľubovniansky hrad, ale však my starí harcovníci to dáme aj bez podobných moderných vymožeností, ako dropbagy na každom treťom kilometri. Hádžem do seba kávu, prehodím zopár viet s okolovstávajúcimi bytosťami, čas letí ako blázon a onedlho sa ocitám na námestí M.R. Štefánika – mieste štartu. Pre istotu dve štartovné pištole, dva výstrely – istota je guľomet a v tomto prípade to fungovalo. Neveľké stádo postáv prevažne v elasťákoch sa pohlo smerom von z centra mesta – a všetci bežia! Kam sme to len dospeli :)

Tak sa teda pohnem aj ja, potrebujem sa troška rozklusať. Prvé kilometre odsýpajú veľmi svižne, míňame Podsadek, sedlo Marmon a čuduj sa svete, prvá refresh stanica je už v Matysovej na 8 km. Dopĺňam len strelivo, ehm pitivo a trielim ďalej, síl je ešte na rozdávanie.

Z Matysovej cesta pekne odsýpa a pomaly začína fáza „niečo mi tu pripomína Lazovicu“ alebo „šak sa tu potím jak na ceste ku Vankovcom kedysi ked měla Lazovka ešče 105 km“... Míňame sedlo Vabec a hop, je tu druhá kontrola v dedinke Jarabina na 18 km. Až z Jarabiny však začína ten pravý saunový výkvas, dusno by sa dalo krájať mačetou a ja sa teperím spolu s tlupou asi 35-károv nekonečnými lúkami (mimochodom, pekné výhľady zahmlené kalným pohľadom bažiacim po čomkoľvek fluidnom) a opäť lúkami. Vraj sme mali možnosť navštíviť významné pútnické miesto Nepoškvrneného počatia presvätej Bohorodičky pri hore Zvir, no už len tá kombinácia navzájom si logicky odporujúcich názvov, prilepeného jazyka a mútneho pohľadu ma akosi viac ťahali na ďalší čekpoint v dzedzinke Litmanová (32 km).

Tu nás pomalších plazičov dostihla búročka a začalo dlho očakávané kropenie živou vodou. A to ste mali vidieť, ako nám to pridalo na krokovej kadencii! Dokonca ma dobehli aj majstri z Maďarska a rezkým krokom preberajúc aktuálnu vnútropolitickú situáciu u nás vs. u nich (nie je to nikde ružové) – vďaka za briefing Bálintovi a Mátému, sme sa plahočili zvlnenou rovinou ďalej.

Onedlho sme sa dostali na Graniczu Panstwa a začala najkrajšia časť celej stovky – pohraničná okulahodiaca a dušu balzamujúca štreka zo sedla Rozdiel na najvyššie kopce na trase (Wierchliczka, Watrisko, Vysoká, Wysokie Skalki, Wysoki Wierch...) a pokračovali by sme hádam až do Varšavy, keby sme sa (už spolu s Belom) včas nespamätali a nespýtali samých seba obligátnou otázkou „Čuj, ideme dobre?“ A nešli sme – respektíve vzhľadom na smer trasy úplne mimo, no vzhľadom na najbližšiu poľskú krčmu sme mali ten najlepší SMEr.

Otočka o 180° a hybaj nazad. Nadbehli sme si len necelý pol kilometer, ale tie scenérie, vážení! Búrka a bleskobitie pred nami nás zhypnotizovali až takmer do tej karčmy. Na otoči sme narazili na duo Jitka & Andy a stále čakáme na ich prejav vďaky za ušetrené kufrovanie :)(Ale nie, robím si srandu). Za kufor vždy a vždy a vždy môže len a len organizátor a basta! Koniec protestov :)

Už na správnej ceste sme sa aj naďalej kochali šerco-a-dych-berúcimi panoramatami a zdupkali sme až do Lesnického sedla, kde už pod nánosom pavučín takmer bez života čakala ďalšia kontrola (46,5 km). Vážení, skoro v polovici trasy už trocha prituhovalo. Aj počasím a aj únavou (šak nebudeme to predsa celé bežať ako nejakí oní, ale pekne si to užijeme, nééé)…

Výhľady na Belianky a Tri koruny nás aj naďalej dramaticky opantávali, scenérie zahalené do búrkovej oblačnosti v najrôznorodejších farbách nás nenechali na pochybách, že Živloplaz si svoj názov zaslúži. Ešte však nebol koniec a to v žiadnom prípade!

Naše nohy nás doniesli až do Veľkej Lesnej (60 km) – na úplne najbrutálnejšiu kontrolu. Rodinná atmoška, ale najmä domáca SLANINA (sorry vegoši – langoše neboli) so syrom a geniálnou polievkou vytočili naše chuťové receptory do maximálnych výšok. Dabl porcia polievky, slaninu za ucho a ideme ďalej. Pomaly sa začalo stmievať. Kukám do itinerára, reku koľko kopcov ešte bude… a rýchlo som ho zavrel. Ešte bude. Dosť. Fotíme efektný západ slnka niekde v stúpaní na jeden z ďalších kopcov za osadou Havka. A presne v tomto okamžiku viem, čoho bolo na trase zatiaľ nejako málo – šak poriadnych krkahájov jak na tej Belovej stotridsaťsedmičke :) Spomeň čerta.

Niekedy dostanem otázku, o čom sa vlastne počas 100 km môžem rozprávať, ak idem s niekým vo dvojici. Nuž tu je odpoveď. Tuná si tak vykračujeme s Belom Špišákom a asi okolo 65 kilometra príde debata na mimozemšťanov. Belo s úškrnom zahlási: "Vieš, ako hovoria bratia Poliaci mimozemšťanom?" Ani nečaká na moju reakciu a hneď si aj sám odpovie: "Poliaci im hovoria UFOLUDEK!" :D A hneď sa nám išlo lepšie, lebo smiech nás neopustil ešte niekoľko kilometrov ďalej :) My diaľkoplazi alebo, ak chcete, ultráci, sme pre väčšinu národa tiež takí "UFOĽUDKOVIA", čo poviete?

Úsek z Toporeckého sedla (74 km) do Vyšných Ružbách boj jednoznačne chuťovečka. Pekne nás poťahali po všetkých možných aj nemožných zvážniciach – kam ľudská noha zrejme ešte nikdy nevkročila. Takticky bol však úsek zvolený viac než dobre. Neustále vyhýbanie sa konárom, blatu a stromom vám nedalo zaspať za chôdze :)

Tu som sa už obozretne držal v strede skupinky 4 diaľkoplazov, pretože Belo ma opustil práve v Toporeckom sedle. Za každým druhým stromom sme čakali macíka – a on nikde… V Ružbachoch (86 km) bola kontrola už len vonku pred reštikou – čakali už len našu skupinku 5 statočných a potom poslednú dvojicu kamarátov z Maďarska – elitných zakončovačov trasy. Potešil teplý čaj a 10 minút posedenia, no klasika – začala ma striasať zima, a tak sa bolo treba pohnúť ďalej “vstříc lepším zítřkům”. Predposledný úsek na kontrolu opäť v Jarabine (96 km) bol nenáročný – cez Kamienku, polia a lúky, kde sa začalo rozvidnievať. Spacia kríza – ale čo už, to tak býva. Spev ranných vtákov ma akosi prebral z letargie a tak som sa doteperil na poslednú kontrolu na trase Živloplaza.

V miestnosti kulturáku som našiel polospiace dievčence, jednej nebolo veľmi do reči, ale s druhou sme prehodili zopár slov – vraj sú z Bratislavy. No nič, čakal som miestny folklór – ale hudbu mali dobrú :)

Čakal ma už len posledný oddychový úsek do cieľového Ľubovnianskeho hradu (105 km) – efektný záver akcie. Cieľová foto a môj pokus o výskok, diplom, cestoviny s tuniakom a omáčkou, minerálka a vyhrievanie sa na slnku pred transportom do telocvične. Bodka.

Severný Živloplaz je veľmi pekná nová akcia, ktorej prajem ďalšie úspešné pokračovania. Juro a Julka – držte sa! Celkovo akcii dávam 9 neobjavených medvedích brlohov z 10 (to aby ste sa mohli ešte zlepšovať, napr. tie zicherky nabudúce už FAKT chcem :)

Parametre trasy: 105 km / 4140 m+
trasa
Foto na FB

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek