Reportáž

Severný živloplaz 2018

18.06.18
Po dlhej dobe vznikla na Slovensku nová stovka. Severný živloplaz od Julky, Jura a Andreja v prostredí nádherných Pienin, Spišskej Magury a Ľubovnianskej vrchoviny. Dátumovo tiež skvelé, koniec mája - kedy chýba akákoľvek iná akcia, výborne zapadla do kalendára. Hold, vo všetkom trefa do čierneho.

V piatok cestovanie na severovýchod do Starej Ľubovne. Mám pocit, že je to moja prvá návšteva tohto mestečka. Zázemie sme mali v miestnej školskej telocvični a keďže som dorazil medzi prvými, tak aj VIP žinenka sa ušla. Juj, až tak sa chrbát potešil. Ešte rýchlo skočiť na večeru, kuknúť miestny jarmok, skočiť po pivo do Tesca, chvíľka socializácie a šup-šup do spacáku. Budík na piatu a tradičné ranné rituály, len toho času sa mi zdalo akosi málo, neviem, či som bol len nejaký spomalený, ale bol som rád, že som stihol štart. A pritom nič netradičné, dokonca žiadne čakanie na záchod, že aký luxus... Prvý ročník a hneď dve trasy - 32 km a hlavná 103 km s celkom slušnou porciou prevýšenia - 4145 m takzvaným EKG štýlom. Na štart sa nás postavila zhruba stovka, pričom asi tretinu tvorili krátkometrážnici a podľa Riša Pouša „nádejní adepti masochizmu“. Na kostole odbila šiesta hodina, výstrel do vzduchu a kolóna sa pohla...

Na čele Juro s policajným sprievodom nás nechali prebehnúť mestom a dobrodružstvo sa mohlo začať. S Renčou sme sa dohodli, že si preteky odbehneme spolu a oslávime tak jej štátnice. A veru preteky začali hneď zostra, taká naklonená rovina, ešte dobre, že som zobral paličky. Blata je po posledných upršaných dňoch relatívne veľa, no topánky nezostanú dlho špinavé. Zo sedla Marmon zbiehame po mokrých lúkach na prvú kontrolu, takže obuv je vzápätí čistá. Zbeh je extrémne nebezpečný, no nie z dôvodu náročnosti, ale skôr z až gýčovej inverzie a výhľadov. Oči sa nedokážu napásť, tak všetci vyťahujú telefóny a fotia o sto šesť. Celkovo môžem prehlásiť, že to bola neskutočne fotogenická trasa.

Prichádzame do Matysovej na prvú kontrolu (8 km). Na raňajky je u mňa priskoro, tak len trochu vody a trielime ďalej. Opäť stúpame po lúke a spolu s nami aj teplota - to zas bude úpek. Prebiehame krásnym trailom chvíľku lúkou, chvíľku lesom a už zbiehame na ďalšiu občerstvovačku do Jarabiny (18,5 km). Také rozmaznávanie, 2 krmelce na 18 kilometroch - skoro ako v zahraničí :) Kola a na raňajky pomaranče, konečne začína aj žalúdok pracovať. Baby s Lukym sa o nás pekne postarali, no netreba sa zdržovať, tak pokračujeme. Chvíľku po asfaltke, no vzápätí pokračujeme doprava poľným chodníkom. Opäť neskutočná kochačka prírodou a už teraz viem, že som tu určite nebol posledný krát. Ono keď tak premýšľam, toto musí byť krásne aj zo sedla dvojkolesového tátoša, takže cyklisti, neváhajte.

Prebiehame okolo Čertovej skaly a cez Čierťaže prudko doľava na žltú. Tu sa kratšia trasa vracia späť do Ľubovne a tak asi 60 ľudí pokračuje v ústrety Pieninám. No najprv cez Medvedicu a dlhou asfaltkou do Litmanovej (32 km). Toľké dobroty od výmyslu sveta, no radšej neriskovať, žalúdok prestáva poslúchať, tak nedráždiť, doplniť vodu a radšej pokračovať. Bežíme popod lyžiarske vleky, okolo bobrej hrádze, lúkami a blatistými rigolmi (treba aj obuv zašpiniť) na slovensko-poľskú hranicu. Bežecké porno pokračuje, tento krát Pieninským národným parkom - neskutočne krásna trasa. Frekvencia poľských turistov rapídne stúpa, tak prechádzame z „ahoj“ na „cześć“. Počasie sa nám pomaly začína meniť. Dážď príjemne chladí, len tie hromy-blesky si to mohlo odpustiť, no nakoniec pred búrkou úspešne utekáme a tak opäť s Oskarom nad hlavami.

Prebiehame krásnym hraničným singláčom Vrchriečkami, Vysokou popod Vysoké skalky (kde si ideme nohy polámať) až na Huściawa, kde som bol neskutočne rád, že mám hodinky s nahratou trasou, pretože ma včas upozornili, že sa trasa stáča cez Šľachovky späť na Slovensko. Trošku ma mrzí, že sme nepokračovali rovno, pretože Tri Koruny sme obdivovali posledných pár kilometrov a Červený Kláštor s Dunajcom mám neskutočne rád.

Zbiehame lúkami a krížom vysokou trávou, normálne som si doma musel opäť pozrieť Gladiátora. Lesnícke sedlo (46,5 km) a ďalšia občerstvovačka. Tú mali na starosť Ľubka s Radom a Ťapkou. Ak by som o rok náhodou nemohol bežať, tak tu chcem byť na občerstvovačke, normálne som im závidel - a tá voňavá káva ach, až tak mi srdce zaplesalo. Žalúdok neposlúcha, no Lunter nátierke sa nedá povedať nie... Ľubka dobre pozná moje úmysly a tak nás vyháňa z občerstvovačky. Posledná kochačka Troma Korunami bola len tak-tak, pretože som skoro stúpil na vretenicu. No fajn, zrovna teba som nepotreboval vidieť. Ďalších 5 kilometrov som hľadel iba pod nohy. Pod Plašnou volá príroda a tak zbieham z trasy. Zaujímavé, s týmto nikdy nemám problémy ani na iných pretekoch, ráno nepotrebujem a počas celej trasy tiež nie. Tu aj ráno aj teraz. Jaj, hneď sa ľahšie beží, čo na druhej strane nebol zrovna dobrý nápad, pretože do Haligoviec to bolo fakt strmé klesanie. Zakopnúť a kotúľať sa až do dediny.

Odtiaľ opäť stúpanie a veru dobre prudké. Fučíme do kopca a zrazu Renča takmer vyletela z kože. Mŕtva veverička pred nami. Chalani sa zhodli, že zrejme neprežila to stúpanie. Akosi nemôžem zistiť ani podľa hikingu, kam sme vlastne stúpali a tak podľa Riša kopec „U zdochnutej veveričky“. Chúďa, takto to kúpila. Zbiehame do Veľkej Lesnej (60 km) na občerstvovačku a vynikajúcu polievku. Až tak dobre padla a snáď aj žalúdok upravila. Chvíľku posedieť a radšej rýchlo preč, nech sa človek nerozsedí. Z Julkinho predpretekového brífingu som si zapamätal hlavne to, že úsek medzi 50 a 70 kilometrom je fakt krutý. A veru bol... Jeden ťažký kopec za nami a teraz pílkovitým štýlom do Toporeckého sedla. Po asfaltke nejaké 4 kilometre, no my nie. Pre nás bolo nachystaných 14. Výbeh a následný zbeh do Havky a potom detto do Zálesia. Zo Zálesia opäť hore, no tu už mi to akosi prestalo vadiť. Je síce pravda, že sme boli určite na konci sveta, ten je totiž podľa Pacha za Kežmarkom, vodou a ešte plotom.
Koniec sveta podľa Pacha a jeho družiny...

To, čo však nasledovalo, bol doslova prales. Krásny prales plný popadaných stromov zarastený machmi a lišajníkmi bez akéhokoľvek zásahu človeka. No aj raj sa musel skončiť, v tomto prípade štýlom tisíc a jedna. Z nedotknutého pralesa na zvážnicu plnú vyrúbaného dreva. Asfaltkou zbiehame do Toporeckého sedla (74 km). Tu už nás čaká Luky, Kajak a Alex. Srandy kopec, doplniť vodu a zrazu, čo to nevidím. Domáca klobása a cibuľa, až tak srdce poskočilo. Ešte že nasleduje kopec, takže nebude ťažko na žalúdku. Samozrejme - dávam si až po súhlase Renči. Voňaví už tak či tak nie sme, tak to môžem doraziť aj dychom. Občerstvovačku opúšťame s tým, že ešte 2 kopčeky a už len rovina a záverečné stúpanie. Akosi sa niekto mýlil! Hrebeň mi trošku pripomínal „obľúbené“ Sidorovo počas Ultra Fatry.

Popravde neviem, či to bola fatamorgána, no mám pocit, že som v blate videl okrem podrážok tenisiek aj medvedie stopy, a tak som bol radšej ticho. Krásny výhľad a západ slnka nad Belianskymi Tatrami, po ráne ďalšia romantika. Zbeh do Vyšných Ružbách sme absolvovali potme, no po pár stovkách metroch sme predsa len vytiahli čelovky, netreba riskovať. Ľubovniansky hrad ako náš cieľ, už bol vidno, no stále nás od neho delilo asi 20 kilometrov. Z lesíka vbiehame priamo do kúpeľného parku vo Vyšných Ružbachoch (86 km). Chvíľku oddychu, doplniť vodu, vypiť vynikajúcu kávu a „zožrať“ skvelé sušienky od dobrovoľníkov. Ďakujem veľmi pekne, keďže žalúdok už nič nechcel, bola to záchrana môjho života. V miestnom podniku začínala senior diskotéka, tak radšej zdrháme. Kúsok za občerstvovačkou na seba pre istotu ešte hádžeme bundy. Za Ružbachmi sme pokračovali po poliach, ktoré mi neskutočne pripomínali Lazovku. Ešte prebehnúť Kamienkou, potom kúsok asfaltu a za ním doľava k Litmanovskému potoku, ktorý sa po dažďoch akosi rozvodnil a tak opatrne preskakujeme po kameňoch, nech nemusíme na záver brodiť. Odniesli si to len prsty na pravej nohe, na druhej strane príjemne to chladilo, tak prečo nie?!

Jarabina (96 km) po druhý krát a zároveň posledná občerstvovačka. Tu len trošku čaju a po minútke sa praceme preč. Cieľ je na dosah a popravde po ničom inom netúžim viac. Z dediny už len mierne do kopčeka, opatrne prebehnúť cez cestu a na záver takmer nekonečný lesopark. Kopa zákrut, ale hradu nikde, no predsa len sa po pár stovkách metroch zjavil a veru bolo sa na čo pozerať. Opar a mesiac vytvárali nezabudnuteľnú - takmer strašidelnú atmosféru, no je tam konečne on - cieľ...

Ako to len ukončiť. Prvá polka trasy bola priam neskutočná. Nádherné až priam gýčové výhľady. Druhá polka už trošku menej atraktívna, no stále sa bolo na čo pozerať. Každopádne akciu odporúčam všetkými desiatimi a predpokladám, že nie som jediný. Termínom skvele sedí na prázdny májový kalendár. Občerstvovačky s tradičným ultra menu, ktorým nič nechýbalo. Zázemie v telocvični perfektné a organizácia zvládnutá na jednotku s hviezdičkou...

Obrovská GRATULÁCIA patrí všetkým, ktorí sa postavili na štart týchto krásnych pretekov. Obrovské ĎAKUJEME patrí všetkým organizátorom a dobrovoľníkom, bez ktorých by toto nádherné podujatie nemohlo vzniknúť.

Vidíme sa o rok :)

https://www.strava.com/activities/1599383785/overview

Diskusné fórum
Severný živloplaz 2018 18/06/18 15:00 nová téma
Najnovšie články v sekcii
 
Rozhovor Najlepšia pre mňa neznamená byť prvá, ale dať zo seba všetko Soňa Kopčoková je novopečená víťazka Slovak Ultra Trail ligy. Na slovenskej ultratrailovej scéne však neslávi svoj prvý úspech. Už minulý rok si na Krížnej Krížom Krážom vybojovala 3. miesto v kategórii, toto leto zas na 172 km dlhej B trase … » viac 17/12/18 Júlia Batmendijnová Rozhovory
Rozhovor Na behu ma najviac baví sloboda, voľnosť a príroda Lucia Dobrucká je mladá slovenská ultrabežkyňa, ktorá si v posledných sezónach pripísala na účet viacero výborných výsledkov. Lucka je držiteľkou ženského traťového rekordu na ... » viac 11/12/18 Júlia Batmendijnová Rozhovory
Rozhovor Vďaka behu si veci obzriem za kratší čas Majo Priadka sa na našej ultrascéne objavil pomerne nedávno, no odvtedy sa mu podarilo zhromaždiť pekné množstvo medailí. Z jeho tohtoročných domácich úspechov určite stojí za zmienku ... » viac 07/12/18 Júlia Batmendijnová Rozhovory
Najnovšie články autora
 
Reportáž Severný živloplaz 2018 Po dlhej dobe vznikla na Slovensku nová stovka. Severný živloplaz od Julky, Jura a Andreja v prostredí nádherných Pienin, Spišskej Magury a Ľubovnianskej vrchoviny. Dátumovo tiež skvelé, koniec mája - kedy chýba akákoľvek iná akcia, výborne … » viac 18/06/18 Peter Knížat Reportáže
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Severný živloplaz 2018 18/06/18 15:00 nová téma
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  

0.41