Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Zľava Paťo Hrotek, Ivan Mudroň, Miki Kéri
Zľava Paťo Hrotek, Ivan Mudroň, Miki Kéri Zatvoriť

Rozhovor Prebeh Cesty hrdinov SNP očami ultrabežcov

Traja kamaráti a výborní slovenskí ultrabežci Patrik Hrotek, Ivan Mudroň a Miki Kéri sa toto leto pokúsili o prebeh najdlhšej turistickej magistrály na Slovensku – Cesty hrdinov SNP. Tím pod názvom „XXX“ postupoval v smere z východu na západ so začiatkom v Duklianskom priesmyku, z ktorého vyštartoval v pondelok 23. júla 2018. Patrik a Miki zo zdravotných príčin svoju cestu museli ukončiť predčasne – Patrik v Hiadeľskom sedle po 385,3 km a Miki vo Vyšehradskom sedle po 484,4 km. Pod hrad Devín sa napokon 31. júla 2018 úspešne podarilo dobehnúť Ivanovi Mudroňovi. Trasu dlhú 764,6 km s celkovým súčtom stúpaní 31 543 m zdolal za 8 dní, 16 hodín a 54 minút. Na to, ako akciu prežívali hlavní protagonisti, sme sa opýtali priamo ich.

Prejsť Cestu hrdinov SNP bežecky znie ako náročný projekt. Ako ste sa k nemu dostali?

Paťo: Bola to silná myšlienka. Začal to podľa mňa Mário Jakúbek. Je to už dávno, čo sme plánovali s Máriom, Mikim a Ivanom. Som rád, že sme sa napokon mohli stretnúť.

Miki: Asi pred tromi rokmi prišiel s touto myšlienkou kamarát Mário Jakúbek (výborný to bežec), tak sme si začali prebehávať jednotlivé úseky SNP, aj východ sme plánovali pobehať. Oslovili sme Paťa Hroteka, či by do toho šiel s nami. S naším plánom sme sa zdôverili aj Adamovi Lisému, zaujalo ho to a prisľúbil nám pomoc. No osud či život to zariadil inak, Mário ochorel a plán padol. Minulý rok som sa na jednej akcii rozprával s Ivanom Mudroňom a on mal podobný zámer. Tak sme oslovili všetkých dotyčných, určili predbežný termín a išli do toho.

Ivan: Postupne. Zrelo to v hlave niekoľko rokov ako fajné vínko v dubovom sude.

Čo vás motivovalo pustiť sa do takejto „zveriny“, mali ste nejaký konkrétny cieľ?

Paťo: Moja motivácia nie je moc stavaná na popis. Nie je v tom výkon, sláva ani konkrétny cieľ. Trasu SNP si trasujem už od malička. Vedel som, že sa počas tejto „zveriny“ mnoho naučím do života, a aj sa tak stalo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Miki: No, je to výzva a dobrodružstvo zároveň. Má to pre mňa „veľkú pridanú hodnotu“ – prebehnúť sa naprieč celým Slovenskom, zavítať na miesta, kde som nikdy nebol. No a keďže sme chceli bežať (roviny a dole kopcami), tak sme chceli vyskúšať, za aký najkratší čas by sme to v daných podmienkach vedeli dať – prebehnúť, prejsť.

Ivan: Behám pre pocity a sebapoznávanie. Takže primárne to bolo v tomto smere. Neskôr to bola aj zvedavosť, či som toho schopný. V neposlednom rade to bolo aj moje okolie, ktoré bolo rozpačité ohľadom časového rozvrhu prvotného plánu (7 dní).

Ako vyzerala vaša športová a technická príprava pred akciou?

Paťo: Nepripravoval som sa. Cestoval som z dovolenky zo Španielska. Deň pred cestou na Duklu som bol pár minút doma a tak vyzerala aj moja výbava počas akcie – čo som schmatol a šmaril do batohu, to som mal.

Miki: No snažil som sa behávať. Napr. na niektorých akciách, ako bol Prešporský ultra či Živloplaz, som 1-2 dni značil predtým trať a potom som si ten ultra šiel zbehnúť. No a hlavne psychicky som si skúšal predstaviť, aké to bude. Aj keď to sa tak celkom dobre nedá.

Ivan: Slabo. Podcenil som SNP-čku po niekoľkých stránkach z profesionálneho hľadiska. Ale to je súčasťou môjho štýlu rekreačného bežca, ktorý behá pre radosť. Nebudem predsa obmedzovať krásy sveta a života pre jednosmerné zameranie sa na beh. Nemám tréningový plán, behám podľa psychického rozpoloženia – keď mám chuť. Plus pri iných športoch, ktoré majú skôr negatívny vplyv na ultra trail. Jediné, čo robím, je, že si nastavujem postupne preteky tak, aby zapadli do seba. Týmto spôsobom zaisťujem progres a to, aby som nešiel úplne nepripravený na akciu. Viac špecificky: mal som v pláne 5 pretekov/akcií pred SNP-čkou. Na Ultrapunku som bežal chorý a v ďalší deň sa mi sekol nerv v krku – lopatke. Bolo to na konci futbalového zápasu hneď na druhý deň po Ultrapunku ako výsledok preťaženia organizmu. Potom som absolvoval tri preteky so sebazaprením a cez bolesť (Poludnicu, Krížnu a jeden 80 km pretek v Nemecku). Následne som sa vysaunoval (horúci morský vzduch) na dovolenke vo Vietname a bol som relatívne pripravený pre SNP-čku.

Na takej dlhej trase je nevyhnutné nocovať, jesť či dopĺňať tekutiny. Akým spôsobom ste riešili tieto veci?

Paťo: Chalani a celý tím, ktorý boli s nami, to mali dostatočne pod palcom. Snažili sa vždy nájsť zlatý stred, aby bolo všetkým čo najlepšie, stravu aj nocľah. Ja osobne som sa dozvedel veľa vecí počas cesty na Duklu a počas diania.

Miki: Mali sme veľké šťastie na skvelých ľudí, kamarátov, čo do toho išli s nami alebo nás podporili na niektorých úsekoch trasy. Touto cestou chcem ešte raz veľmi poďakovať Julke, Jurajovi, Adamovi, Dáške, Bárbi, Zuzke, bez ktorých by to celé takto nezbehlo. Rovnako aj chlapcom, ktorí sprevádzali Ivana na trati – Braňo, Juraj, Andrej. Podporný tím mal za úlohu riešiť tieto veci – od pitia a stravy až po spanie podľa toho, kam aktuálne dobehneme. Samozrejme, že sme využívali aj dedinky, mestá, usadlosti, pramene a dobrých ľudí na trase na doplnenie energie, ale hlavne vody.

Ivan: Mali sme podporný tím, ktorý nám zabezpečoval ubytovanie (rozloženie a zloženie stanov, objednanie ubytovania, pokiaľ bolo nablízku, zabezpečenie občerstvenia a jedla a následne aj vytvorenie bufetov, kde sme konzumovali priamo na červenej značke alebo v jej blízkosti). Bez nich by to nešlo tak rýchlo a bolo by to oveľa náročnejšie. Neviem si predstaviť, ako dlho by sme boli na trati bez nich. Možno aj dva dni nám ušetrili, pretože sú tu aj mnohé malé detaily, ktoré majú svoju váhu – nákup v obchode, vybaľovanie vecí, pranie, triedenie prádla, doplnenie vody do prenosnej sprchy a iné. Tie malé metre a pohyby sa nazbierajú na takej dlhej vzdialenosti. Veľká poklona a poďakovanie patrí hlavne nášmu podpornému tímu. Občas ma to aj hnevalo, že som sa pri tej super kráľovskej podpore cítil ako retardovaný. Neschopný ničoho, len behania.

Približne aké dlhé boli denné úseky a koľko hodín denne ste bežali?

Paťo: Úseky boli prijateľné na to, aby sa to dalo zvládnuť a večer sa dať do poriadku. Vstávali sme o štvrtej ráno, aby sme od pol piatej už bežali, a končili sme večer od siedmej do deviatej približne. Úseky boli približne od 80 km do 95 km.

Miki: Začínali sme zrána, budíček o cca 3:30 a 4:20 sme začínali bežať. Behávali sme tak max. do tej 20:00, ale aj kratšie (napr. raz do 18:00) podľa náročnosti daného úseku a momentálnej formy či pocitov na trase. Napr. v jeden deň, keď sme chceli bežať asi aj najviac, sme bežali skoro najmenej. Bola to vec momentálnej improvizácie. Behávali sme od tých 65 km (raz), keď sme mali tzv. voľnejší deň, po tých 90 – 95 km.

Ivan: V priemere 16 hodín denne. Bežali sme od 4:15 rána. Umožňoval nám to dlhý deň. Najskôr pri čelovkách asi hodinu. V tme to šlo pomalšie vzhľadom na tmu, ale bolo príjemnejšie behať v relatívne chladnejšom počasí. Večer sme bežali do úseku, ktorý bol dostupný miestu pre podporu. V podstate to bolo okolo 20:30.

Koľkokrát denne a čo ste cestou zvyčajne jedli a pili? Používali ste aj nejakú zázračnú „chémiu“?

Paťo: Jedol a pil som asi normálne, ako zvyknem, nič výnimočné. Na 30. km sme mávali raňajky, ktoré nám pripravila podpora. Po 50 – 60 km a viac sme hľadali miesto na obed, kde sme si dali polievku alebo každý podľa chuti. Počas trasy som čosi potrhal popri chodníku a žuval, keď už bolo zle. Podpora nás čakávala často po trase, tak sme vedeli čosi zobnúť. Večeru sme plánovali až v cieli. Niečo ako gély, tabletky a podobne som neužíval nikdy, ale neodsudzujem, pretože stratené látky treba telu dodávať efektívne, čo ja nepoznám. Okrem masti s chlebom, cibuľou a soľou som si zaužíval hroznový cukor, banán, nejakú dobošku atď. Priebežne som dopĺňal magnézium.

Miki: Ráno po zobudení sme zbodli niečo malé a na prvom stretku s našou podporou po cca 15 – 30 km sme mali nachystané kráľovské raňajky. Jedli sme len normálnu stravu, hlavne kaloricky výživnú, ako napr. slaninu, syry a paštiky. Obed klasika – polievka, hlavne vývar, ale aj rôzne iné druhy, potom cestoviny či mäso s niečím a na večeru niečo podľa chuti a toho, čo nám zohnal doprovod. A Ivan večer kakavko. Chémiu Paťo a Ivan nepoužívajú, aj ja som ju zredukoval na minimum. Dva gély na deň, aby žalúdok držal. Samoška, soľné tablety či proti kŕčom magnezko, céčko, ionťák. Nič zázračné. Asi skôr povinná výbava, nutnosť.

Ivan: Každý má vlastný spôsob stravovania. V podstate sme mali bohatý výber. Ja som sa držal toho, čo normálne jem aj doma. Potešil ma hlavne domáci sirup mojej maminky, domáce paradajky, paprika a uhorky, makovník a pašteka z potravín, veľa lokálneho ovocia a iné dobroty. V chémii ma zachránil Miki, lebo som si zabudol doma magnézium. Júlia do mňa pchala jedno céčko a magnézium denne napriek môjmu prirodzenému odporu ku chémii. A ešte zázračný šumák chuti lesného ovocia od Mikiho. Frutofília sa vo mne nezaprie. Prvý deň, keď som mal problémy, dal som si dal dva gély, ale upustil som od toho, lebo sa snažím obmedzovať neprirodzenú stravu. To až keď budem kozmonaut.

Držali ste sa počas akcie nejakého plánu? Ak áno, podarilo sa vám ho naplniť?

Paťo: Plán bol prejsť čo najďalej za svetla. Môj plán, ktorý vznikol doma za stolom, sme vôbec nenaplnili, ale plán, ktorý vznikal počas trasy, sme lepšie už naplniť nemohli.

Miki: Nejaký plán aj bol, no všetko sa prispôsobovalo momentálnemu dianiu, pocitom na trati. Plán je fajn, no je otázka, či sa v daný deň aj splní. V podstate išlo o to, prebehnúť čo najviac, prísť v čase, kedy sa človek vie ako-tak dať dokopy, najesť, a hlavne čo najviac pospať (v našom prípade tak max. 5,5 hod).

Ivan: Chceli sme sa držať plánu „čo deň to stovka“. Rýchlo sme pochopili, že to nepôjde. Paťo by to asi dal. Miki prvé dni určite tiež. Miki zdravo usúdil, že: „Radšej dnes o 20 km menej ako zajtra nevstať.“ Ale to ma asi len zdvorilostne utešoval. Akosi som to brzdil od začiatku. Ja som sa snažil držať pravidla: „Toľko ubehni, aby si zajtra mohol zabehnúť podobne veľa kilometrov.“

Trasa prechádza veľkou časťou slovenského územia. Ktorý úsek bol pre vás najkrajší, a naopak, najmenej príjemný?

Paťo: Na východe aj na celej trase poznám a videl som mnoho krásnych miest. No aby som bol konkrétny: najmenej príjemný a najkrajší úsek som mal v jeden deň. Úsek Dobšinský kopec – Telgárt bol môj najmenej príjemný. Naopak Telgárt – Čertovica najpríjemnejší. Na Kráľovej holi bola víchrica, hmla, zima a pršalo. Celé telo sa mi schladilo a po Ramžu sa mi bežalo najvoľnejšie.

Miki: Slovensko je krásne. Aj keď tie polomy i ťažba, a hlavne bodrel po lesákoch (hlavne na značkách), je na zaplakanie. Tatry klasika. No hlavne ranné čriedy kamzíkov, ktoré nás sprevádzali, boli naozaj na 10 metrov od nás. A Veľká Fatra je naozaj krásna – parádny trail s krásnym lesno – lúčnym podkladom.

Ivan: TOP: Kráľova hoľa. V najhoršom stave som bol na úseku: Zborov – Mihaľov a motanie sa smerom na kameňolom Buková.

Toľko dní v neustálom nasadení sa určite podpíše aj na psychike. Čo bol pre vás najkritickejší, a naopak, najpozitívnejší zážitok?

Paťo: Únava sa odzrkadľovala každý deň, a s tým vzniká určitá negativita – u každého inokedy, keď mu nie je dobre. Napríklad pred dobehom na Dobšinský kopec boli nádherné scenérie zapadajúceho slnka s prírodou, plus únava po 85 km dodávala tomu neuveriteľnú silu a pôžitok. Mnoho super momentov. Kritický bol od Derešov, to, čo som zjedol na Kamennej chate, šlo von rýchlo, žalúdok prestal pracovať, celé telo nepracovalo, točila sa mi hlava, pretože som nemohol telu dodať ani vodu ani jedlo – a všetko šlo von. Nebudem opisovať priebeh. Skončil som v Hiadeľskom sedle, bodka.

Miki: Psychika fungovala fajn, aj telo. No na 5. deň po dobehu daného úseku Čertovica – Kráľova studňa som začal cítiť šľachy na oboch nohách a na druhý deň pohroma – konečná. Šľachy začali bolieť, opuchli a vystavili mi stopku. To bolo najhoršie, lebo telo i psychika boli inak OK, pomaly až podozrivo dobre. Normálne som sa aj tešil na každú etapu. Ťažké bolo, keď nás opustil Paťo. Taká prvá rana (problémy so žalúdkom spredu i zozadu). Najpozitívnejšie bolo, že na tejto výprave sme sa stretli naozaj parádni ľudia. Bolo veľa srandy. A že aspoň jeden z nás to dotiahol do konca – Ivan.

Ivan: Najpozitívnejší: Podpora všetkých ľudí, či už online alebo na trati. Najsmutnejší: Odstúpenie Patrika. Potom odstúpenie Mikiho.

Hovorí sa, že po vojne je každý generál. Ak by ste to mali spätne zhodnotiť, ktoré faktory boli pre vás pri behu najkľúčovejšie?

Paťo: Nič nemôžem vytknúť. Každé ráno sme sa zobudili a bežali, čo je neuveriteľné. Ja a Miki sme skončili preto, lebo sme nemali na výber. No už teraz viem, že „pokiaľ by všetko fungovalo“, sa dajú prejsť denne aj dlhšie úseky – ale museli by sme mať tú istú podporu, čo teraz, pretože v tej sa chyby nenachádzali.

Miki: V prvom rade parádny doprovod! Ľudia, ktorí neváhali, vybavili si voľno a boli s nami celý čas. Asi aj dobré rozloženie jednotlivých etáp, napr. že Tatry sme nešli na 1-krát. Inak si myslím, že všetko bolo fajn, asi až ideálne. Počasie nám držalo, len 1-krát nám pršalo, a to asi štyri hodiny na Kráľovej holi. Inak slnečno, dlho svetlo, skoro svetlo, a aj keď začalo pripekať, buď sa zatiahlo alebo sa zdvihol vietor alebo sme bežali v lese.

Ivan: Podpora od spolubežcov a podporného tímu. Kus šťastia.

Stovky kilometrov v priebehu niekoľkých dní si určite vyžiadali svoje. Ako vyzerali prvé dni po akcii a ako sa cítite pár týždňov po nej?

Paťo: No pokiaľ sa jedná o nohy, tak žiadne, fungoval som normálne. No keďže som si trošku pokazil žalúdok, tak som si ho musel dať dokopy. Inak silné pocity a momenty. Cieľom bolo čo najrýchlejšie sa začleniť do spoločnosti.

Miki: No, najmä deficit spánku, aj keď som po šiestich dňoch prešiel do podporného tímu posledného mohykána Ivana. A v mojom prípade opuchnuté šľachy, ktoré aj po dvoch týždňoch oddychu od behu nie sú v poriadku. Nuž, uvidím, či si tento rok ešte niečo zbehnem.

Ivan: Nečakane som bol schopný behať hneď deň nato. Ale tenisky som si neobul tri dni. Stratil som rýchlosť a dynamiku pri futbale, bedmintone. To potrvá mesiac, kým to bude ako tak dobré.

Dali by ste sa na niečo podobné nahovoriť opäť?

Paťo: Predstavil som si jeden polo-halucinogénny moment z trasy...

Miki: Asi aj hej. Ivan už v cieli hovoril, že o 2 roky ideme opačne. No uvidíme...

Ivan: Už v cieli som hovoril, že pôjdeme zase. Miki a Paťo to musia dať nabudúce do konca. Poučili sme sa, teraz to už len zužitkovať.

Ďakujem za rozhovor a želám všetkým ešte rýchlu regeneráciu a veľa bežeckých úspechov!

Fotogaléria k článku

Najnovšie