Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Lucia Dobrucká v cieli Nízkotatranskej stíhačky 2018, foto Ivan Kadlečík
Lucia Dobrucká v cieli Nízkotatranskej stíhačky 2018, foto Ivan Kadlečík Zatvoriť

Rozhovor Na behu ma najviac baví sloboda, voľnosť a príroda

Lucia Dobrucká je mladá slovenská ultrabežkyňa, ktorá si v posledných sezónach pripísala na účet viacero výborných výsledkov. Lucka je držiteľkou ženského traťového rekordu na Javorníckej stovke z roku 2017, tento rok získala napríklad 2. miesto na Nízkotatranskej stíhačke či 1. miesto na Lazovke. Na prelome augusta a septembra si zabehla najdlhšiu trasu pretekov L´Echappée Belle vo Francúzsku, na ktorej získala 3. miesto vo svojej kategórii a 6. miesto v celkovom poradí medzi ženami. V celoročnej lige Slovak Ultra Trail si vlani vybojovala 3. miesto, tento rok poskočila na 2. priečku. Lucka je členkou ultrabežeckého tímu Slovak Ultra Trail. Na moje otázky o behu a živote okolo neho odpovedala v nasledujúcom rozhovore.

Ahoj Lucka, na úvod ťa poprosím, aby si sa krátko predstavila. Koľko máš rokov, odkiaľ pochádzaš, kde aktuálne žiješ? Prípadne aký je tvoj rodinný stav, máš súrodencov?
Mám 27 rokov, pochádzam zo Žiliny. Aktuálne žijem s manželom Pištíkom, som vydatá. Mám dvoch bratov, ja som prostredná.

Aké máš vzdelanie? Aké je tvoje občianske povolanie?
Mám strednú zdravotnú školu a vyštudovanú urgentnú zdravotnú starostlivosť v Ružomberku, stupeň bakalár. Magisterské sa u nás ale ešte neotvorilo – to je len v Čechách, takže u nás je to najvyšší stupeň. Doštudovala som zhruba pred piatimi rokmi a momentálne pracujem ako zdravotnícky záchranár.

Máš náročnú prácu, manžela, popritom dosahuješ výborné bežecké výsledky. Stíhaš sa venovať aj niečomu inému?
Mám rada bicykel, plávanie, lezenie, niekedy splavovanie. Keď ma zavolajú kamaráti, občas idem aj do kina alebo divadla, čítam aj knihy – je to taká všehochuť.

Je niečo, čoho si sa kvôli behaniu ultra vzdala?
Asi ani nie. Robím, čo ma baví.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Spomínala si lezenie, na akej výkonnostnej úrovni sa nachádzaš v tomto športe?
Zameriavam sa skôr na rozličnosť, nie som nejaký špičkový lezec. Najlepšie sa cítim v cestách náročnosti 4 až 5 – preferujem skôr pohoďácky štýl.

Môžeš nám opísať, ako vyzerá tvoj tréning cez bežný pracovný týždeň?
Idem si zabehať 2 až 3-krát do týždňa, cca 20 – 30 km. Väčšinou Malá Fatra, občas sa podarí aj do Tatier, ktoré zbožňujem. Každý večer cvičím do 10 minút sklapovačky a podobné cviky na telo. K tomu už len kompenzačne plávanie, bicykel – možno tak 3 až 4-krát do týždňa. Robím to podľa toho, ako to cítim, nikdy sa nedívam na hodinky ani si nedávam nejaké limity, vždy tak na pohodu. Keď chcem športovať, dať si riadne do tela, tak idem. Keď nie, tak tomu radšej nechám voľný priebeh.

A čo víkendy?
Víkendy? Ako kedy, som dosť obmedzená prácou, musím si dávať požiadavky na voľno. V podstate mám dve tretiny dovolenky vyhradené na preteky.

Zladiť nočné či víkendové smeny s tréningami musí byť náročné. Ako to zvládaš?
V robote som to mala väčšinou tak, že denná – nočná – dva dni voľno. Niekedy som si pred nočnou stíhala ísť zabehať okolo 10 km. Potom som si dala nejaký bicykel na vrch Straník, čo máme pri Žiline. Má nejakých 700 m n. m. Tam som si šla iba tak oddýchnuť, zrelaxovať. A potom do roboty. Bola som nastavená tak, že prvé roky som zvládala v pohode aj nočnú. Záležalo i na počte výjazdov – keď sme ich mali menej, tak si človek aj trošku oddýchol. No je to dosť záhul. No keď si dám doobeda plávanie, tak ma to prebudí a zabudnem na to, že som mala nejakú nočnú. Myšlienky na nočnú dávam na druhú koľaj, moc na to nemyslím. Raz nám vyšli po nočnej preteky, a to sme v noci ešte mali sedem výjazdov. Umiestnila som sa, ale vypínalo ma na trase a mala som riadne čiernoty (smiech). Teraz som menila prácu, robím záchranárku na urgentnom príjme v Žiline, ale zase je to denná – nočná – dva dni voľno, no lepšie kvôli cestovaniu.

Ako si sa dostala k behu, máš nejakú športovú minulosť?
Mamina nás od detstva brávala na turistiku do hôr, niekedy na nejaký ľahký bicykel. Na plávanie vtedy ešte nie, lebo neboli peniaze. Nikdy som nebola v žiadnom športovom zväze, bola to čistá radosť z pohybu. Ak ide o beh, s Pištíkom beháme už asi päť rokov, ale predtým som mala rada skôr bicykel a až časom sa to zamenilo. Najprv bol dominantný ten bicykel, chodili sme na rôzne cyklistické preteky v okolí Fatry. Ale postupne som začala behávať dva razy do týždňa, potom tri razy do týždňa. Začalo ma to baviť, začala som behať viac, aj do kopca, aj z kopca. Pištík ma naučil behať zbehy, výbehy a postupne sa to zdokonaľovalo, začali sme behávať viac kilometrov.

Spomenieš si na svoje prvé bežecké preteky? Kedy to bolo?
Náš prvý beh bol Beh do Choča, mal 7 km. Absolvovali sme ho s Pištíkom spolu. Vtedy bolo na štartovej listine omnoho menej ľudí ako teraz, bolo to tak 7 – 8 rokov dozadu. Pamätám si, že na začiatku boli blatisté úseky. Išla som s vyplazeným jazykom, ale boli tam bežeckí priatelia, pohodová atmosféra.

A čo tvoj prvý ultramaratón? Čo ťa inšpirovalo zúčastniť sa?
Prvá bola asi Tatranská Šelma Ultra – 55 km. Ale už predtým sme absolvovali nejaké svoje behy po Malej Fatre, 20 – 30 km. Mali sme z toho pôžitok, žiadne meranie času. Prvá stovka bola Javornícka v roku 2016. Rozmýšľali sme, či to vyskúšať, či nevyskúšať, ísť do toho, neísť? Lebo predtým sme mali odbehnutú najviac tú Šelmu, dva alebo trikrát. A vždy sme tých stovkárov tak obdivovali, že wow. No registrovali sme sa a potom sme prišli do telocvične a že: „Ty kokos, my máme tú česť – normálne tu budeme spať s tými stovkármi!“ (smiech)

Ako si dopadla a aké boli tvoje prvé dojmy?
No bola kríza, aj som otrieskala paličky o strom alebo neviem čo na 80. kilometri pred Portášom – také nervy, že to čo je, preboha?! (smiech) No ťažké veci, ťažké krízy. So stovkou som sa iba spoznávala, neuvedomovala som si tie kilometre. Do cieľa som došla tak el-té-té, na schodoch som sa musela opierať o zábradlie. A potom som dva dni nevedela ani chodiť (smiech). Vtedy som to šla nejak cez 16 hodín.

To znie ako intenzívny zážitok. Zmenilo sa po ňom niečo v tvojom prístupe k behaniu?
Začali sme častejšie behať aj do kopca, začala som trénovať poctivejšie, aj stravu som začala obmieňať. Moja ďalšia stovka bola Malofatranská stovka s umiestnením na 2. mieste. Treťou bola opäť Javornícka stovka a tam som už urobila traťový rekord.

Odvtedy si na domácej, ale aj zahraničnej bežeckej scéne dosiahla množstvo umiestnení. Ktorý bežecký úspech doma a ktorý v zahraničí si ceníš najviac? Prečo?
Doma asi tú Javornícku 2017, to sa mi fakt bežalo úplne pohodovo, išla som so Stankom Klimom. Cítila som sa tam dobre a bola som namotivovaná, že si zase idem prebehnúť tú istú trasu. Začalo sa mi na tých Javorníkoch páčiť, bolo to príjemné, také sínusoidné, a tie západy slnka! Zo zahraničných asi to L´Échappée Belle vo Francúzsku, kde som skončila na 6. mieste medzi ženami celkovo a na 3. mieste vo svojej kategórii (ženy 23 – 39). S Pištíkom som bežala od 62. kilometra, psychicky mi pomohol a vždy, keď bolo treba, odohnal zlé myšlienky. Na tomto preteku som zažila úplne všetko - záchvaty radosti i bolesti, únavy, dojatia a úľavy. Všetko na maximum. Za tento pretek by som sa chcela poďakovať hlavne Slovak Ultra Trail. Taktiež by som chcela vyjadriť aj obrovskú vďaku Pištíkovi a mojej rodine za úžasnú podporu.

Bežala si už cestný maratón?
Cestný maratón som ešte nebehala, ale to by som ani nechcela vyskúšať (smiech). Tvrdý podklad ja nemám veľmi rada, aj na Lazovke bol pre mňa ten asfalt utrpenie.

V kopcoch však behávaš vo viacerých disciplínach. Vedela by si porovnať napríklad rozdiel medzi trailovou 20-tkou a 100-kou? Máš na ne nejaké osobitné stratégie?
Asi podľa toho, ako sa zobudím. Ja mám vždy prvé kilometre také, že každý ma obehne. Vždy sa zadýchavam ako keby som sa vystresovala, nebehá sa mi dobre. Zapnem sa až potom, po nejakých 10 – 15 kilometroch, a zrazu začnem. Rozdiel medzi 20-tkou a 100-kou veľmi nevidím. V hlave si to nejak rozložím, psychicky sa na to pripravím. A už len idem.

Bežíš v takom tempe, že na slovenských pretekoch na trati prakticky pretekáš s mužmi. Aké sú ich reakcie na to, keď ich ako žena predbehneš?
Ak sa mi podarí predbehnúť chlapov, je mi to ľúto skôr pre ich pocity, že si musia chudáci pomyslieť: „Bože, obehla ma baba.“ Ale moc to neriešim, ja iba obehnem, poviem: „Čau, nech sa ide dobre!“ a oni mi často povedia, že: „Paráda!“ Stáva sa aj to, že za mnou fičia, ale ja to moc nevnímam. Keď mi to príliš vadí, tak si dám slúchatká a už idem. (smiech) Ale to je výnimočné. S nejakými negatívnymi komentármi som sa asi nikdy nestretla.

Spomínala si zmenu stravy. Ako vyzerá tvoj jedálniček v bežný deň?
Som vegetarián, ale nie striktný. Doprajem si aj nejakú morčacinu, lososa, kura. Väčšinou jem zeleninu, ovocie, strukoviny, obilniny – bežné veci, okrem mäsa všetko. Mávam päť chodov za deň. Doobeda jem hlavne ovocie a celkovo som skôr na sladkosti – mixujem datle, orechy, horkú čokoládu. Vyradila som mliečnu čokoládu, a to bol asi najväčší prevrat (smiech). Mliečna čokoláda, Mila, Kavenky a podobné maškrty sa stali minulosťou.

Cítiš nejaký rozdiel, odkedy si prešla na súčasné stravovanie?
Rozdiel cítim hlavne v tom, že mi po jedle nebýva tak ťažko, cítim sa ľahšie.

V deň pretekov je stravovanie špecifické. Ako vyzerá to tvoje?
Pred pretekom mám najradšej datle, oriešky. Keď na občerstvovačke vidím Lunterky, to je také moje nebo (smiech). Gély absolútne neznášam, lebo mi robia zle – raz som na pretekoch z gélu aj vracala. Vyskúšala som nejaký carbogél a úplne mi to zrušilo trávenie. Potom sme skúšali od Kompavy nejaké lepšie, prírodnejšie, ale stále mi to vôbec nesedí. Takže hlavne tie datle, orechy, čistá voda alebo mixovaná s ananásom – s tými kartónovými džúsmi Rio Fresh. Ionťák som používala, ale tiež mi to začalo robiť zle. Ale niekedy si dám – podľa pocitu, ako dobehnem. Čo sa týka stovky, jem asi všetko, ešte aj Kofolu si dám na pretrávenie, keď mi je ťažko. Niekedy mixujem – raz som mala salámu s horkou čokoládou (smiech). A výnimočne si dám aj ten mastný chlieb alebo slaninu, podľa toho, ako sa cítim.

Čo zvykneš jesť bezprostredne po stovke?
Teraz sme objavili taký vegánsky proteín na rýchlu regeneráciu, tak väčšinou si dávame ten. Predtým som nevedela vôbec, čo si dávať. Ale najradšej mám, keď vypijem veľa vody, to mi pomáha.

Niektorí ultrabežci hovoria, že najlepší ionťák je pivo. Aký je tvoj vzťah k alkoholu? Pila si niekedy alkohol počas pretekov?
Alkohol moc nemusím, príležitostne si dávame 2 dl červeného vína. Raz som si dala na Nízkotatranskej niečo tvrdé, lebo ma bolel žalúdok, a prvýkrát mi to pomohlo. Lebo vždy ma to zruší – mám ťažké nohy, nevládzem, mám divný žalúdok. Nie som na tvrdé zvyknutá, vždy sa to bojím ochutnať.

Čo tréning? Vedieš si bežecký denník, máš trénera, prípadne nejaké rozdelenie roka na sezóny?
To vôbec.

Ako vyzerá tvoj týždeň pred ultra a týždeň po ňom?
Popri robote som väčšinou ani nemala čas na to myslieť (smiech). Ale tak nakúpim si vegetariánske veci, pripravím si, čo mi ešte chýba z výstroje. Tak týždeň pred pretekmi si dám posledný beh a potom už nebehám. Po pretekoch podľa toho, či mám moc svalovicu, že nevládzem chodiť, alebo podľa toho, či som chorá alebo nie – lebo niekedy stihnem ešte aj ochorieť. Ale väčšinou po nejakých troch dňoch začnem behať tak 10 km alebo bicyklovať alebo niečo iné.

Ako vyzerá tvoja regenerácia?
Kompenzačne po behu je to plávanie, bicykel. Ak sa dá, chodíme do sauny, príležitostne aj na masáže. Nedávno som začala strečing, ale moc to nedodržiavam. Od nového roka by som už chcela začať úplne poctivo.

Používaš techniku – merač tepu, hodinky a pod.? Riadiš sa podľa nej? Najradšej iba mimopretekovo. Raz za čas sa pozriem informačne, za koľko si to zabehnem. Na pretekoch som si ešte nikdy nezapla hodinky, skôr iba na GPS trasy. Nepozerám si ani čas, vždy sa pozerám iba na tú šípku – nechce sa mi na tých hodinkách nič prepínať, lebo vždy to je na pár tlačidiel. Sem-tam sa pozriem na telefón na občerstvovačke, keď jem. Ale moc ten čas neriešim, skôr si vychutnávam radosť z behu. Na čas sa vôbec nesústredím.

Máš obľúbenú značku topánok? Akú používaš čelovku, batoh?
Topánky mám najradšej Dynafity, skúšala som viacero modelov a nie všetky mi sedeli. Predtým som mala aj La Sportivy, Asicsy, rôzne iné, ale Dynafity mi vyhovujú najviac. Čelovku používam Petzl Actik Core, tá sa mi osvedčila, má dobrú svietivosť. Batohov máme viac – Dynafit, Raidlight, Salomon. V podstate mi to je jedno, ale momentálne som začala viac nosiť spomínanú značku Dynafit.

Beháš s paličkami?
Sem-tam. Raz som ich mala v Tatrách na Šelme, mala som s nimi skôr oštaru. Zapichávali sa mi medzi kamene a niekedy sa nedali vybrať – bežala som a zrazu som bežala bez paličky, asi 7-krát sa mi to stalo (smiech). Mám skladacie paličky, ale väčšinou ich mám v ruke, lebo sa mi ich nechce skladať.

Čo tvoje bežecké plány na najbližšie obdobie?
Mám zranenie kolena – poškodený meniskus, ale je tam aj úrazové zranenie – keď som išla z Tatier, spadla som 250 m od železničnej stanice (smiech). Takže budúci rok sa bude odvíjať od zranenej nohy, či ma pustí či nie. Neviem, či to už bude na nejaké umiestnenie, ale budem sa snažiť postupne začať trénovať, aby som si neublížila, a opäť sa cítila ako v nebi. Je to trvalé poškodenie – prvý stupeň z piatich a neviem, či sa to nebude zhoršovať. Ponúkli mi injekcie, že by mi vpravili kolagén na pol roka. Tie som zatiaľ odmietla a dúfam, že sa rozbehnem aj bez invazívnych zákrokov.

Čo ťa na behu najviac baví, motivuje?
Najviac ma baví tá sloboda, voľnosť, príroda, prostredie, všetko, čo tam zažijem. A hlavne ľudia, je vždy príjemné a pozitívne, že tam je taká podpora.

Ďakujem za rozhovor, budem ti veľmi držať palce, aby sa ti noha čo najskôr zo zranenia zotavila a želám ešte veľa pekných bežeckých zážitkov!

Fotogaléria k článku

Najnovšie