Ahoj Soňa, mohla by si sa čitateľom na začiatok krátko predstaviť?
Mám 36 rokov, narodila som sa v Bratislave. Teraz bývam neďaleko Bratislavy, v Marianke. Mám jednu staršiu sestru, som vydatá a mám tri deti.

Aké máš vzdelanie a aké je tvoje povolanie?
Vzdelaním som inžinier – Ekonomická univerzita, podnikový controlling. V odbore som pracovala osem mesiacov, lebo viac som nevydržala sedieť v kancelárii. Teraz pracujem ako osobný tréner a som manažér fitness centra.

Pracuješ na plný úväzok?
Nie, pracujem popri rodičovskej dovolenke na pol úväzku.

Máš rodinu, prácu, popri tom trénuješ. Stíhaš aj niečo iné, nejaké voľnočasové aktivity? Upratujem a chodím s deťmi k lekárom (smiech).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ako vyzerá tvoj bežný program cez pracovný týždeň a cez víkend?
Mám výhodu, že trikrát týždenne mi deti do škôlky vozí mama. Tým pádom sa pre mňa otvorí priestor, lebo prvých klientov mávam od siedmej, rovnako aj Rudko. Predtým si väčšinou dávame skoro ráno tréning. To znamená, že o pol šiestej – šiestej odtrénujeme a ideme do roboty. Alebo sa na tréning snažíme urobiť si nejaké spoločné voľné okienko. Cez víkend chodíme na dlhý beh skoro ráno. Vyrážame o pol piatej – piatej, aby sme sa stihli vrátiť, kým sa zobudia deti a neoberali ich o čas, ktorý s nimi môžeme tráviť.

Máš v tréningoch nejakú štruktúru, týždenný program?
Behám 5-krát týždenne, 5-krát týždenne robím posilňovňu. Približne dva razy týždenne mám tréning zameraný na fyzioterapeutické cvičenia. Plus ešte jeden- až dvakrát týždenne si dávam bicykel. V lete je to aj viac, lebo často v nedeľu naložíme deti na bicykel a niekam ideme. A keď je zima, pridávam aspoň stacionárny.

Máš aj nejaký tréningový plán, denník, prípadne trénera?
Vediem si denník a plán mi robí Rudko. On je na to celkom šikovný typ – aj keď som predtým pretekala vo fitnesse, vždy mi robieval dlhodobé plány aj týždňové cykly, či už čo sa týka tréningu alebo stravy. Doteraz sme viac-menej ani nemali nejaký strašne veľký plán, ale teraz, keď sme sa už trošku oťukali, zorientovali, o čom to je, sa do plánovania púšťame viac.

Načrtla si svoju športovú minulosť. Vedela by si ju v skratke bližšie opísať – ideálne už od detstva?
V detstve som vrcholovo nerobila nič, boli to bežné športové aktivity, ktoré robia deti. Niekedy okolo 16-tich, 17-tich som bola dosť chudá a chcela som pribrať svaly. Mne sa svaly vždy páčili, ale každý ma od toho odhováral – hovorili, že budem vyzerať ako mužatka a že to sa nikomu nepáči. Ale potom som našťastie natrafila na Rudka, ktorý mi povedal, že: „OK, chceš byť svalnatá – budeš svalnatá.“ No a začali sme trénovať. Postupom času ten trénerský vzťah prerástol aj do iného vzťahu. Ja som veľmi chcela začať chodiť aj na súťaže, čiže som asi po polroku intenzívneho tréningu bola na prvej súťaži, kde som sa už celkom dobre umiestnila – bola som druhá alebo tretia. Veľmi mi to zachutilo, takže postupne, po dvoch – troch rokoch, som sa dostala aj do reprezentácie v body fitness, kde ma asi za rok – dva nominovali. Prvé Majstrovstvá Slovenska aj Majstrovstvá Európy som vyhrala v roku 2005. V roku 2006 som vyhrala Majstrovstvá Európy aj Majstrovstvá sveta. Potom som už na Slovensku aj v Čechách viac-menej vždy vyhrávala a orientovala som sa už len na Majstrovstvá sveta – v roku 2007 som získala striebro, v roku 2008 som bola štvrtá. V roku 2009 som vyhrala zlato na Majstrovstvách Európy a získala absolútne víťazstvo vo všetkých kategóriách. A tam som ukončila kariéru, lebo sme sa rozhodli, že chceme mať deti.

V akom veku sú tvoje deti teraz?
Dvojičky majú päť rokov a Katrinka má šesť.

Kedy a ako si sa dostala k behu, spomenieš si na svoje prvé bežecké preteky?
No, prišli malé deti a ja som bola zvyknutá na nejaký tréningový objem. Bola som zvyknutá cvičiť minimálne každý deň, často som si zatrénovala aj dvojfázovo. No a odrazu sa to nedalo, lebo niekto musel chodiť aj zarábať do roboty. S deťmi som bola ja, keďže Rudko začínal o siedmej a deti boli malé, choré a boli tri naraz, takže ani mama sa neodvážila na začiatku s nimi ostať sama. Nevedela som nájsť fitness centrum, ktoré by bolo otvorené nonstop alebo od piatej ráno. Doma som síce mala stacionárny bicykel, ale to ma neuspokojovalo. Takže jediné, čo mi ostávalo, bolo začať behať. Začiatky boli pre mňa strašná morda – pamätám si, že prvých 6 km bolo strašných. Vôbec som nemala vytrvalostnú trénovanosť, v body fitness som sa vždy skôr snažila udržať si svalovú hmotu. Keď som potrebovala vyrysovať, riešila som to diétou, kardioaktivity som veľmi nerobila. Asi po polroku som už veľmi chcela ísť na súťaž, tak sme si vybrali Beh na Pajštún, bolo to v roku 2015. Zapáčilo sa mi to – ako keby sa tam obnovila moja túžba súťažiť. Začali sme teda chodievať na horské behy, najprv to bol Lamač – Stupava, potom Stupava Trophy.

A čo ultra? Vedela by si opísať svoje ultrácke začiatky?
Prvá 50-tka, na ktorú som sa prihlásila, bola Malofatranská 50 v roku 2016. Hrozne som už chcela ísť na nejakú 50-tku a nič iné nebolo voľné, iba to. Tak som sa na ňu prihlásila a síce som došla, ale nejaké tri hodiny po limite (smiech). Ale došla som, dovolili mi. Rudko sa tam odo mňa odpojil po nejakom 20-tom kilometri, lebo on bol ťažký, svalnatý, odišlo mu tuším koleno. Absolútne sme na také niečo neboli pripravení. On to okolo Rozsutca vzdal, no ja som chcela pokračovať. Bola som nadšená aj napriek tomu, že výsledok bol taký zlý. Strašne sa mi to ľúbilo. Potom sme sa prihlásili na Rýchlik Zoška – Bratislava, tam sme už išli celkom dobre, necelých 7 hodín, a to mi už úplne zachutilo. Prvá stovka, ktorú som dokončila, bola Javornícka stovka 2016.

Vieš, aký čas by si vedela zabehnúť na cestnej desiatke, polmaratóne, maratóne?
No, podľa mňa je to teraz oveľa horšie, ako keď som začala behať. Ale desaťkilometrový okruh aj s prevýšením, čo som si behala od nás do Záhorskej Bystrice, som dávala pod 50 minút, nejakých 48 alebo tak – tréningovo, deň za dňom. Ale teraz sme už do tréningu začali zaraďovať aj veci na rýchlosť. Cestný polmaratón ani maratón zabehnutý nemám.

Ktorý bežecký úspech si okrem víťazstva v tohtoročnej lige Slovak Ultra Trail ceníš najviac?
Asi to, že som sa nevzdala na Kysuckej stovke. Bola tam strašná zima, no ja som ju hrozne chcela dokončiť. Cieľový čas nebol nejaký svetový, ale dokončilo málo ľudí. Na to som taká pyšná, že som išla ďalej napriek tomu, že tam ma Rudko tiež cestou opustil. A sú asi dva – vo vytrvalosti ešte nemám takú rýchlosť, takže na Stíhačke som vôbec nevedela, či prejdem cez limit. Veľmi si cením aj to, že sa mi ním podarilo regulárne prejsť.

Tento rok si sezónu zakončila ako víťazka SUT ligy, bolo ťažké získať tento titul? Išla si si za tým alebo to bola skôr nejaká vedľajšia vec?
Ja som to ani vo fitnesse nikdy nemala tak, že chcem vyhrať Majstrovstvá sveta. Chcela som sa posúvať ďalej, chcela som byť napríklad v reprezentácii, chcela som ísť na Majstrovstvá Európy, na Majstrovstvá sveta. Jasné, že som chcela byť najlepšia, ale najlepšia pre mňa neznamená byť prvá, ale dať zo seba všetko – a ono sa to potom už nejako stane. O lige som vedela. Vzniklo to tak, že Rudko mi na konci minulého roka povedal, že: „Jéj, veď ty si nejaká šiesta či siedma.“ Tak ja som povedala, že: „No, tak budúci rok by som mohla byť aj v prvej trojke.“ Rudko je vyštudovaný matematik, matfyzák (smiech), sadol si k tomu a povedal mi: „Dobre, tak tieto a tieto ti stačí dokončiť, tuto sa radšej umiestni.“ Dali sme si to ako motiváciu.

Čiže to bolo cielené?
Áno a nebudem sa tváriť, že nie. Ale prvý polrok som sa na to príliš nefixovala, až od druhého, keď sa to už začalo viac kryštalizovať.

Vedela by si povedať, čo ťa na ultrabehu priťahuje?
Mne sa na ultra páči jednak, že môžem celý deň len behať a nič neriešiť – okrem primitívnych vecí, že čo zjem a kam položím nohu. A mentálne mi to robí strašne dobre. No a ja mám rada aj tie stavy, keď sa dostaneš na hranicu síl. Možno pre niekoho je to práveže zlé, ale mne sa to páči až vtedy. Rovnako som to mala aj predtým vo fitnesse s diétou alebo keď sme robili nejaké série, že ideš, až kým sa ti netočí hlava. Proste sa mi to ľúbi, mám to rada. A na ultra naozaj zažiješ všelijaké stavy, ale máš ich pod kontrolou – môžeš si sadnúť na kameň a sedieť, nie je to také, ako keď skočíš zo skaly.

Ako vyzerá tvoja príprava posledný týždeň pred ultrapretekmi?
Znižujeme objem tréningu, myslím, že beháme okolo 3-krát týždenne, ale už naozaj len výklusy. Zvyknem si ešte dávať bicykel, kľudne si dám trochu aj deň pred predtým. Posilku robím až do piatku, snažím sa viac spať... a to je asi všetko.

A čo regenerácia po stovke?
Moja regenerácia po stovke je taká, že prídeme nad ránom, vytiahneme deti, urobíme raňajky a ideme von. Pre nás je ultra vždy nedeľa (smiech). Dva – tri dni potom sa ešte horšie vstáva, ale snažím sa ľahnúť si skôr. A vzhľadom na to, že som po stovkách viackrát ochorela, som si najmä veľmi začala dávať pozor, aby som nechodila do priestorov, kde je viac ľudí. Vtedy naozaj nejdem nakupovať do nejakého shoppingu, nejdem električkou alebo si sadnúť do kaviarne. Držím sa pri tom, že keď chceme niekde tráviť čas, trávime ho len vonku. Viac si pridávam C-čko a veci na imunitu. Čo sa týka tréningu, mne je najlepšie, keď začnem hneď. Väčšinou v nedeľu nestihnem, lebo prídeme nad ránom, ale v pondelok si určite dávam bicykel, možno ľahučkú posilku. Niekedy cítim, že už chcem masáž, niekedy si dám masáž až o dva – tri dni. Keď mám pocit, že mám až moc rozbité nohy, tak ešte ani masáž nedávam. Ale cvičiť začínam hneď – samozrejme, že zľahka, možno na 40 %, maximálne 50 % z toho, čo by som cvičila normálne.

Spomínaš masáže. Chodíš aj do sauny, robíš strečing?
Raz týždenne mám pravidelne masáž, to sa snažím dodržiavať. A niekedy sa mi podarí infrasauna. V posilke a s fyzioterapeutom robím aj naťahovačky.

Čo tvoja strava, zmenila sa nejako kvôli behu?
Odkedy som začala behať ultra, začala som priberať, lebo som sa rozožrala. V živote som nepotrebovala toľko jesť, ako potrebujem na ultra. Z fitnessu a diét som bola zvyknutá, že som nejedávala veľa, nič sladké. A odrazu, keď prišli dlhšie behy nad 20 km, som cítila, že to inak nejde a začala som jesť veci, ktoré som dovtedy nejedávala. Aj na občerstvovačkách – kadejaké keksy, energetické tyčinky. Predtým som v živote nedávala do úst také veci, horko-ťažko som zjedla banán, nieto ešte takéto koncentrované cukry. No problém bol, že po stovkách som ostala rozjedená, takže sa mi nalepili nejaké kilá, čo sa mi nepáčilo. Takže som si znova musela nájsť cestu, muselo sa mi to utriasť. Jasné, že okolo pretekov alebo dlhého behu jedávam viac, ale inak sa snažím byť väčšinou na nižších sacharidoch. Snažím sa dávať si čisté bielkoviny, čiže mäso, vajcia, tvaroh. No a potom ovocie, zeleninu, občas nejaké vločky, polievky. Pečivo iba na pretekoch, prílohy ako zemiaky či ryžu veľmi málo, maximálne po tréningu.

Používaš aj nejaké výživové doplnky?
Pridávam si nejaké veci na imunitu preto, že deti nosia zo škôlky kadejaké choroby. Od jesene do jari si pridávam D-čko, imunoglukany a viac C-čka. Inak to závisí to od toho, aký je tréning. Napríklad po stovke si dám aminokyseliny, BCAA-čka. No a občas je to naozaj také, že si dáme intervaly, dobehneme tréning, ja ledva hodím sprchu a už mám klienta. Vtedy viem, že sa najem až o dve hodiny a je pre mňa lepšie dať si aminokyseliny, nech tam nie je svalový rozpad.

Čo zvykneš jesť a piť počas ultrapretekov?
Úplne to závisí od toho, či je teplo alebo zima a či idem rýchlejšie alebo pomalšie. Keď je teplo, veľmi neviem jesť – musím mať nachystané ionťáky alebo gély, lebo vtedy mi je stále na vracanie, z tepla mi býva zle. A keď je zima, v pohode zjem aj masťový chlieb alebo teplú polievku a urobí mi to dobre. Mám radšej, keď je zima, lebo radšej jem normálne veci. No a mám už osvedčené energetické tyčinky, ktoré mi sedia.

Čo ty a alkohol v bežný deň a na pretekoch?
Veľmi nepijem, možno raz týždenne si dám deci červeného vína. Keďže som začala vrcholovo športovať, ani som si na to nestihla navyknúť. Viem, že veľa ultráčov aj na pretekoch pije, ale je dokázané, že to narúša regeneráciu. Myslím si, že to nie je správne.

Vyskúšala si to niekedy? Ako to dopadlo?
Áno, vyskúšala som to na jedných pretekoch. Dala som si niečo tvrdé. Nedopadlo to nijako, bol to už 80. kilometer. Ale raz som pila nealkoholické pivo na nejakej teplej akcii, myslím, že na Ultra Fatre, a to mi urobilo dobre.

Čo ty a technológie – používaš hodinky, sleduješ si tepy, tempo a podobne?
Bola som na meraní, aby som zhruba vedela, kde som. Nijaký extrémny talent nie som, žiadne vysoké VO2max nemám ani nič také (smiech). Tým, že sa teraz snažíme trošku zlepšiť rýchlosť, robíme aj tempové behy a podobne. Ale meria to Rudko, ja to veľmi nemusím.

Podľa čoho sa riadiš na pretekoch?
Behám asi skôr pocitovo. My sa s Rudkom celkom dobre dopĺňame, keď ideme spolu. Mne sa vždy prvých 30 – 40 km zdá veľmi rýchlych, ale zvládneme to. A zasa neskôr už Rudko začne byť unavený, takže ťahám ja, lebo ja idem viac-menej rovnako aj na začiatku aj na konci. Na dvoch pretekoch som si sledovala tepy a keď som videla, že mám do kopca 180, prestala som, lebo ma to zbytočne znervózňovalo.

Beháš aj s paličkami, kam si ich odkladáš, keď ti ich práve netreba?
Behám aj s paličkami – na stovkách väčšinou od 50. kilometra a keď sú kopcovité, tak hneď. Keď ich práve nepotrebujem, poskladám si ich a dám si ich do opasku Arch Max.

Čo výbava – topánky, čelovka, batoh?
Stalo sa mi, že som si obľúbila jedny topánky, ale potom som si niečo preťažila. Teraz mám tri alebo štyri značky a snažím sa ich striedať. Na viac asfaltu používam Hoky, aby boli tlmené, na technickejšie mám rada Salomony, veľmi rada mám Nike Terra Kiger – tie používa málo ultráčov, ale sú dobré na behy ako je Ultra Fatra, kde je mäkký povrch. Z Hokov mám niekoľko modelov a ešte mám dvojo Inov8. Tie, čo mám, nie sú veľmi tlmené, takže tiež do mäkšieho terénu. Čelovku mám teraz veľmi dobrú, Fénix HP25R, to mi poradila jedna kočka, s ktorou som bežala Stíhačku. Batoh strašne dlho používam Ferrino. Alebo potom vestu Inov8.

Aké sú tvoje bežecké plány na najbližšie obdobie?
Chcela by som sa trošku zrýchliť, ale s rozumom. Beriem to ako úplne dlhodobý projekt. Určite sa nebudem chcieť zrýchliť na všetkých pretekoch, ale vyberiem si jeden alebo dva, na ktorých by som sa chcela zrýchliť a vyskúšať, čo to dá. A dopĺňať k tomu tréning tak, aby som minimalizovala preťaženia, zranenia, aby neboli výpadky a aby sa dalo dobre trénovať.

Čo ťa na behu najviac baví, čo je tvoja motivácia?
Pre mňa je to pocit slobody od všetkých každodenných povinností a starostí – od tej každodennej, šedej, škaredej rutiny (smiech). Je to pre mňa zážitok. Svojím spôsobom je tá stovka aj adrenalín, ale nie neriadený, ale taký pod kontrolou. Takže toto všetko.

Vďaka za príjemný rozhovor. Ešte raz blahoželám k víťazstvu v SUT lige a želám ti, aby aj tvoje ďalšie napredovanie v bežeckých topánkach bolo podľa tvojich predstáv!

Fotogaléria k článku