Príbeh Ťažký život Orga
Zase som Org. Hmmmm – ja viem, slušne po slovensky sa to povie organizátor. Ale keďže chcem byť v kontakte s mladšou generáciou, teda keď chcem byť -in- tak som Org. No organizátor znie fakt honosnejšie, ale čo už. Aj Ing je vlastne inžinier, tak potom Org môže byť tiež dobré. Zbytočne polemizujem. Proste sa s tým zmierim. Poďme Org na to.
Tento rok som sa nedostal na Chopok – smrk, smrk (pre neznalých – to nie je kopec Smrk, ale fňukanie) – fakt som tam chcel ísť. Ale nedalo sa. Tak som vzal nové pôsobisko, vraj tam má Org ťažký život. No ale čo, iné mi nezostáva. Spoznám nových ľudí, budem vo väčšom kolektíve. Bude sranda.
V Bratislave naberám Mira, zopárkrát sme spolu boli, kecali sme až do Trnavy. Na pumpe na obchvate mám dohodnuté stretnutie s Kadlom. Tohto Orga vôbec nepoznám, ale ani na chvíľu nepochybujem, že to bude s ním dobré. Veď už týždeň predtým ma spucoval do telefónu. Vraj prečo som ho nevyzdvihol podľa dohody, keď som išiel na Nízkotatranskú stíhačku. Ja v šoku na Roháčoch, on zas v šoku zbalený v Trnave na pumpe. Čo si budeme nahovárať. Ani jeden nevedel, čo a ako. Našťastie mám lepšiu pamäť a hovorím mu, že veď na stíhačku ideme o týždeň. Kadlo onemel od prekvapenia a zdekoval sa do telefonickej imunity. To bol prvý organizátorský kontakt s Kadlom. O 5 hodín, keď som si spokojne odfukoval po prejdení časti Kvačianskej doliny s plnými ústami skvostného a úžasného jedla mi zvoní telefón.
„To som zas ja – Kadlo – prepáč telefón mi zahaproval a vytočil mi teba,“ vraví mi. No nič – podarený chlapík to je, akurát že by ma nemusel rušiť pri bohuľúbych činnostiach. Radšej hovorím o jedení, nie o inom.
„Jasné Kadlo – nič sa nedeje, utekaj spať!“ zavelím – „A dávaj pozor, nieže ti budem zdvíhať telefón pri inej bohuľúbej činnosti!!!“ – brrrr, to by som nechcel. Ale spoznanie bolo fajn, som rád, že som ho spoznal. Na môj vkus sú obaja veľmi ukecaní (za to vás samozrejme nezatracujem), len upozorňujem, že nestíham odpovedať na všetky vaše komentáre v aute a musím šoférovať.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
O piatej večer vystupujeme na Donovaloch. Pohádžeme batohy do pridelenej izby a... kdeže, žiadne pivo.
„Ideme von,“ – zavelia. Len tam hore, k osade Polianka. Nič ďaleké. Veď vieme, že máš problémy s nohou. Som rád, lebo pôvodne chceli na Zvolen – myslím vrch. Tam by som nemohol.
„Nepočkáme na šéfku??? Soňu?“ pýtam sa. Ale pýtajte sa dvoch nažhavených chlapov, čo majú to najkrajšie pre nich na dosah. Samozrejme myslím hory, nie Soňu.
Tak sme výbeh nazvali – Rekognoskácia terénu pre pretekárov – a úprava trate. Kto by sa ale štrachal po asfaltke hore svahom. Máme to predsa ťažké. Ideme autom hore k osade Polianka. Ani jeden sa nebránil. Prvé prevýšenie sme mali za sebou. „Poďme len tam k vodárni, budú tam krásne výhľady na Donovaly i na príchodziu cestu pre pretekárov,“ hovorím. Samozrejme, prišiel súhlas. Vyškriabali sme sa ťažko s dvadsaťmetrovým prevýšením na kopček a ticho sme si užívali hory, ktoré sa nám dostali na dohľad.
Ďalší návrh: „Poďme po tomto lyžiarskom svahu smerom do osady Polianka.“
Jasné, prečo nie, a vlastne keď máme ťažkú kontrolnú činnosť, poďme ďalej po trase. Treba vyzbierať všetky prekážky, ktoré by viac zaujali pretekárov. Musíme ich predsa ušetriť rôznych nástrah rastúcich na pretekárskej trase. A ani nie 100 metrov v lese – už sme rozptyľovacie veci ponachádzali. Obrovské boli. Neviem síce ako ich Kadlo vie tak rýchlo nájsť, ale šťastný bol v tvári – to je vidieť. Ani zbalenie krásnej ženy mu lepšiu náladu neprinesie.
Miro sa na dôvažok snažil navrhnúť rôzne spôsoby privítania pretekárov v cieli. Samozrejme, mnohé sme zavrhli, ale aj tak to premýšľanie nad srdečným prijatím pretekárov v cieli a zbieranie dubákov na trati dalo celkom zabrať. Po chvíli zazvoní telefón. Šéfka!!!
„Kde ste, čo ste na mňa nepočkali, Kadlo mi sľúbil Zvolen a vy sa túlate kade-tade.“ Jasné, že sme vysvetlili dôvody nášho pohybu v inom teréne. Veď sme Orgovia, musíme terén prekontrolovať a zrekognoskovať. To by mala šéfka pochopiť. „Ale ja som chcela ísť s vami!“ „Veď prídi za nami, nie sme ďaleko – to zvládneš.“ Tak aj bolo.
Ani nevieme ako, dostávame sa do sedla pod Kečkou. V ňom tabula – Útulňa. Ešte sme o nej nepočuli. Hmmm, to musíme preštudovať. Ale najprv chcem vyliezť na Kečku – kým je svetlo a zlatá hodinka. Nech si aspoň predzápadové výhľady trošku užijeme. Tak sme sa vyštverali. Pre náš objektív sme mali vhodného modela – Mira. Síce bol do svojej úlohy dosť zažraný, trošku ufrfľaný, že najviac práce musí odmakať. Tváriť sa ako model, to je pre neho drina – ale zvláda. Pomôžeme si – je to proste celebrita. Aj tak z fotiek nič nebolo.
Úplne úžasné výhľady boli z Kečky, krása. Opreli sme sa o bicyklový stojan na tomto mieste zaparkovaný a kochali sme sa kruhovým výhľadom, ktorý bol úžasný. Prekrásny. Ale my sme už boli zničení z ťažkej práce Orgov, a tak nás to ťahalo dolu do útulne. Boli tam nejakí turisti, my sme ale zvedaví, musíme zistiť, čo všetko tam majú. Okrem toho sme išli len na vodáreň s prevýšením asi 20 metrov. A tak sme aj boli oblečení. Žiadne čelovky, žiadne náhradné oblečenie, len tričko a kraťasy – teda Miro nemal kraťasy. Ale postupujúci večer začal načahovať svoje studené chápadlá po našich odhalených údoch.
Našťastie to napravil úžasný bylinkový čaj v útulni. Nie pivo. Môžeme sa hanbiť, že sme dali pauzu od piva a dali sme si čaj. Ale fakt bol výborný. Povesť naprávaš len Ty Kadlo, teda TyKadlo – ten jediný zdolal jednu plechovku.
Po chvíli k nám už po vysokej tráve cupká v sukničke a plátenkach šéfová. V očiach zdesenie, oblečenie ako do nákupného centra a ocitne sa na bohom zabudnutej útulni. To sa jej asi ani nesnívalo. Holt, aj ona to má ťažké. Ale potom to už bolo v poriadku. Dokonca mi aj v okienku zapózovala. Mohol by som povedať, že to je vhodná fotografia do šláger programu. Ešte keby tam zaspievala:
„V záhradôčke tam v okienku stojí Sonička za chrbtom sa na šporáku varia vajíčka. Mám ja turistu, čo ho milujem, Aj pierko za klobúčik mu darujem.“
Ufff, radšej jej šláger nebudem vkladať do úst. Práve sa vrátila z Pohody. Mohol by som vyfásnúť. Môj verš sa jej do punkového nápevu nehodí. No veď ťažký život Orga.
Cesta naspäť už bola celkom fajn, dorazili sme na naše pôsobisko, hodili večeru a piatok nás tak zmohol, že sme sa rovno hodili do postele. Veď zajtra náš čaká ťažší deň.
Veru, ťažký deň sme strávili na izbe monitorovaním pohybu pretekárov, ťažkým a zložitým lámaním pripojenia na notebooku, rozhodovaním sa o čase stavby privítacieho portálu a podobne. „Ale veď portál má čas. Stačí o štvrtej.“ – utešujeme sa. Pomaly sa chystáme na dlhšiu noc, ktorá nás čaká.
Ale čo to, prvý pretekár má asi v zadku tryskové motory, láme všetky časové limity, nebezpečne rýchlo sa blíži do cieľa.
Nič sa nedá robiť – privítací portál Nízkotatranskej stíhačky treba postaviť. No ale čo to. Celý deň slnko, teraz sa na nás ženie neskutočný mrak. Nedá sa nič robiť. Ideme fúkať. Najprv sme to zle pripojili, kompresor pôsobil ako vysávač, skoro nám to vcuclo všetko dovnútra. Ale veď na prvýkrát nejde všetko dokonale. Bolo treba konať ale rýchlo. Hnusný tmavý mrak a prvé kvapky dažďa, ktorým nás počastovala tmavá obloha, nás hnali do veľkej rýchlosti. A tak staviame za najväčšieho dažďa. No čo už. Zvládli sme to. Sme šikovní Orgovia a ťažkosť si vyrábame aj sami. Všetko hotové. Idem naproti pretekárom, reku nech niečo pofotím. Ešte som sa ani hore na vysnívané fotomiesto nedostal a už vidím ako prvý rekordér trieli oproti mne. Do spotených rúk beriem rýchlo telefón. Vytáčam Kadla: „TyKadlo, za tri minúty tam máte prvého!“
A viac-menej si predstavujem aké modro-zelené tryskové plamene museli vyšľahnúť zo zadkov privítacieho teamu. Vidím to až zvrchu. Všetko sa zrýchlilo a práca začína.
Celú noc sme srdečne, s potleskom a samozrejme i s neskonalým obdivom privítali každého bežca, ktorý to zvládol až pod nami nafúknutý privítací portál. Každý z nich si zaslúžil potlesk. Presne sme sa držali manuálu orga – proste všetko pre pohodu pretekárov.
No teda musím uznať, že boli aj chvíle, kedy sa niektorí manuálu nedržali a nešklebili sa na každú stranu. Aj hluché chvíle musia byť. Vždy ale keď prišlo k potrebe držať sa manuálu, tak sa ho držalo.
Noc utiekla, nevravím, že človek bol pri každej chvíli, každom privítaní pretekára – veď predsa – je to ťažký osud Orga. Ale spoločne sa to zvládlo.
Ráno prišlo ticho – s ním prišli aj poslední pretekári, nastali chvíle vyhodnotenia, odmeňovania, balenia a lúčenia.
Niektoré kreácie balenia sme nacvičovali pod choreografiou vedúceho pretekov. Radšej som odfotil len predtanečníkov, nám ostatným to až tak dobre nešlo.
Hlavne ale išlo o to, aby boli pretekári spokojní a to sa nám, dúfam, podarilo. Takže bolo to síce ťažké, ale, samozrejme, aj krásne. Proste nezabudnuteľné. Tak zatiaľ – snáď sa stretneme v budúcom roku.
Ostatné fotografie na https://photos.app.goo.gl/qDZxGVjudjMJgLeK7.
