Rozhovor

Pomedzi ultratraily behať veľmi nestíham

11.01.19
Peter Gemeran je aktuálny mužský víťaz celoročnej ligy Slovak Ultra Trail. V závere predvlaňajšej sezóny sa postavil na debnu Prešporského ultra trailu, na ktorom s výborným časom 11:12:01 obsadil 3. miesto. V decembri uplynulého roku sa mu už po druhýkrát podarilo úspešne absolvovať extrémnu ultra trailovú trojkombináciu EKUT, ktorej súčasťou sú dve etapy českého Loučení a Pražská stovka. Súčet trás mal úctyhodnú dĺžku 298 km a celkové stúpanie 11 850 m+. Viac o sebe a svojom vzťahu k ultrabehu Peťo prezradil v rozhovore.

Ahoj, Peťo, mohol by si nám na úvod krátko predstaviť?
Mám 37 rokov, narodil som sa a žijem v Bratislave, z ktorej som sa asi nikdy nepohol na viac ako tri mesiace. Som vyštudovaný právnik a pracujem ako samostatný advokát, typická kancelárska krysa (smiech). Mám sedavé zamestnanie, ktoré sa snažím trošku kompenzovať športom, postupne som sa tak dostal aj k ultratrailu. Pracujem a žijem sám, čo mi dosť uľahčuje časovo sa prispôsobiť takejto zábavke.

Uplynulý rok si vyhral celoročnú ligu Slovak Ultra Trail, čo svedčí o slušnej fyzickej forme. Vedel by si zosumarizovať svoju športovú minulosť od detstva?
Nikdy som seriózne nešportoval, ani ako dieťa som nechodil do žiadneho športového oddielu. Hral som jedine futbal, ale len pre zábavu. Na vysokej škole som dokonca nerobil ani to, od športovania som takmer úplne upustil pre nedostatok času, ale aj preto, že som sa prestal toľko stýkať s kamarátmi z gympľa, takže už ani nebolo s kým. No a po škole sme sa kvôli kompenzácii k práci zase dali dokopy partia a začali sme hrávať malý futbal, resp. futsal. Takže som dva až trikrát do týždňa športoval, ale úplne ľahučko. Trošku som popri tom cvičil, aby som sa udržiaval v kondícii. Ale nikdy som nebehával, nemal som k tomu žiadny vzťah.

Ak si k behu nemal žiadny vzťah, ako si sa k nemu napokon prepracoval? Kamarát z futbalu ma presvedčil, aby sme sa prihlásili na jeden z prvých nočných behov v Bratislave – Night Run 2009. Po ňom nasledoval Devín – Bratislava. To boli dve podujatia, ktoré sme potom opakovali niekoľko rokov po sebe a postupne som k nim pridal ČSOB polmaratón. Popritom som sa rádovo párkrát do mesiaca išiel prebehnúť, ale žiadny seriózny tréning. Dostal som sa na istú úroveň a začal som stagnovať, čo sa týka rýchlosti. Na Devíne som tri roky po sebe bežal úplne totožný čas, okolo 51:30. Všetky moje polmaratóny boli medzi 1:35 a 1:40, stále to isté. Videl som, že rýchlejší už nebudem – to by som musel trénovať (smiech). V roku 2012 som niekde vyhral bežeckú tréningovú prípravu, tam som sa v skupine trošku serióznejšie pripravoval na ČSOB polmaratón, ale ako na potvoru som ochorel a nemohol som ísť. Narýchlo som si potom hľadal niečo, čím by som ten vynechaný polmaratón nahradil. Čistou náhodou som na internete našiel beh Baba – Kamzík, tak som išiel vyskúšať tú najkratšiu trasu, Rača – Kamzík, 16 km. Zapáčilo sa mi to a hneď som začal pozerať po iných lesných behoch ako Krasňanská kúria a podobne. Vtedy sa to volalo Malokarpatský pohár, teraz je to Karpatský pohár. V rokoch 2012 – 2013 som sa venoval hlavne lesným behom medzi 15 a 20 km, tak päť – šesť behov do roka. Najdlhšia bola Baba – Kamzík, 26,5 km. Bola to pre mňa hlavná akcia sezóny.

Ako si sa dostal k dlhším vzdialenostiam?
Prelomový bol rok 2014. Na začiatku roka bola hlavná ambícia zabehnúť druhýkrát Baba – Kamzík lepšie ako prvýkrát, lebo vtedy som na konci skoro vypustil dušu (smiech). Celkom sa mi to vydarilo a ako som bol v takej povznesenej nálade v cieli, tak jeden kamoš ma začal lámať na Lamačkov memoriál. Je to cross maratón z Kamzíka na Zochovu chatu, jedna z dlhších akcií v Karpatskom pohári. Moja prvá reakcia bola, že: „Čo? Maratón? Však ja som ešte nebežal ani hladký maratón.“ Ale vŕtalo mi to v hlave a dal som sa na to. Prvýkrát som si kúpil bežecký ruksak. Pamätám si, že to bolo v daždi, v blate, ale zvládol som to a v cieli som mal super pocity. Nemal som ani zlý čas, nejakých 4:22, doteraz si to pamätám. Na prvýkrát celkom fajn, takže som hneď vedel, že to pôjde ďalej.

A čo tvoje prvé ultra, kde a kedy to bolo?
Zhodou okolností som sa v nasledujúcich týždňoch z dvoch nezávislých zdrojov dozvedel o Trnavskej stovke. Hneď ma to zaujalo. Išiel som teda s kamarátmi, čo to išli turisticky, ale už na Kamzíku ma to s nimi nebavilo, takže som sa odpojil a bežal som až po Bukovú. Celé som to prešiel za svetla, za 13,5 hodiny – takéto veci si pamätám. Takže moja prvá stovka bola Trnavská v roku 2014, i keď teda nemala celých 100 km.

Premiérový cieľový čas si mal naozaj úctyhodný. Aké boli tvoje dojmy?
Samozrejme, že ku koncu mi to už nešlo, ale v cieli som mal zasa super pocity – pre mňa bolo dovtedy úplne nepredstaviteľné prejsť z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom za jeden deň od východu slnka po západ. Mal som so sebou ešte poctivo všetky veci na prezlečenie, nejaký tenký uterák a tak (smiech). Vôbec som nevedel, kde budem spať, kedy dôjdem do cieľa, nič. V druhej časti trasy som sa už stretával s ultrabežcami a pamätám si, že z cieľa ma viezli Filip Plánka so Stankou. Úplne ma to chytilo a vedel som, že už sa budem uberať týmto smerom.

Tvoj bežecký tréning bol dovtedy pomerne voľný, zmenil si v niečom po tejto skúsenosti prístup?
Nie (smiech). A to platí doteraz (smiech).

Čo tvoj týždňový tréningový cyklus?
Týždňový je u mňa málo, o tom je zbytočné hovoriť. Momentálne pri sezóne plnej „ostrých“ akcií, ako bola aj tá posledná, som v podstate za celý rok ani nemal potrebu behať a trénovať pomedzi samotné ultratraily.

Aké časové rozostupy boli medzi jednotlivými akciami?
Začal som vo februári stovkou na Morave a odvtedy to išlo vždy po nejakých dvoch – troch týždňoch. Samozrejme, výnimočne som mal nejaké súkromné akcie – napríklad v lete som bol v Slovenskom raji, tak tam som si zabehal. Ale že by som trénoval? Bývam pod Kamzíkom, ale za celý minulý rok som bol behať svoju „tréningovú trasu“ dva – trikrát, možno štyri (smiech).

Robíš nejaké iné športy, posilňuješ alebo niečo podobné?
Snažím sa dvakrát do týždňa športovať, ale skôr ten halový futbal. Kedysi som chodieval pravidelne dvakrát do týždňa trénovať crossfitové cvičenia na stred tela do malého fitka. Ale v poslednom čase skôr zvyknem cvičiť každý deň stred tela doma. V deň, keď nešportujem, cvičím viac, v deň, keď mám iný šport, trochu menej. Cvičenie mi trvá okolo 30 – 45 minút, ale je menej intenzívne.

Ako vyzerá tvoja regenerácia? Využívaš saunu, masáže?
Tam mám dosť veľké rezervy ako asi úplne vo všetkom (smiech). Sauna vôbec nie, masáže len v nutných prípadoch, keď mám nejaký problém. Naposledy som mal problém s achilovkami po Rýchliku, vtedy som to išiel hneď riešiť – na masáž a k fyzioterapeutovi. Poctivejšiu regeneráciu som úmyselne zaradil vtedy, keď som mal necelé dva týždne po sebe NTS a Orobie Ultra-Trail v Taliansku. Vedel som, že keď to chcem ako-tak zvládnuť, musím spraviť niečo viac. Hneď po NTS-ke som bol na jednej masáži, pred Talianskom na ďalšej, poctivejšie som valcoval a naťahoval svaly. Bežne tiež, keď som po nejakej ťažšej stovke, tak samozrejme, že si dám viac oddychu – menej cvičím a skôr je to len strečing a rolovanie.

Ako vyzerá tvoje stravovanie? Zmenil si niečo kvôli behu? Určite nie som jeden z tých, čo by mal zaradenú nejakú diétu – mnoho bežcov je vegetariánov, vegánov a podobne. Ja som to kvôli behaniu nijako neupravoval. Už dlhšie inklinujem k väčšiemu množstvu ovocia a zeleniny v rámci stravy, ale nevyhýbam sa ani iným veciam. Nemôžem povedať, že by moja strava bola veľmi zdravá alebo že by moja celková životospráva bola bohviečo. Skôr ju tou fyzickou aktivitou kompenzujem, ako by mi strava pomáhala pri behaní (smiech).

Stravovanie okolo ultrapretekov je špecifické. Ako vyzerá to tvoje pred pretekmi a počas nich?
Tam sa už snažím dávať si trošku pozor, lebo žalúdok je predsa len dosť dôležitý faktor. Zaručený recept nemám, nepripravujem si nič, na to som lenivý (smiech). Ale určite deň pred preferujem ľahšie jedlá, vyhýbam sa všetkému rizikovému. Jem hlavne ovocie, zeleninu, ryžové chlebíky a podobne – to, čo poznám, že mi nerobí problémy. Počas samotného ultratrailu si nedávam ťažšie stráviteľné veci. Chleby s niečím alebo cestoviny, tomu sa skôr vyhýbam. V poslednom období som sa väčšinou na kratších trasách, keď som išiel nejaké 50-tky, snažil ísť čo najviac na tekutú formu – ionťáky, Colu, čerstvé, prípadne sušené ovocie. Gély používam, iba keď už je zle na dlhších a ťažších trasách. Určite nie som ten, čo by fičal na géloch – x rokov som gély nepoužíval vôbec a teraz si ich zvyknem brať pár so sebou ako rezervu, keby som naozaj potreboval doplniť energiu. Úplne nedávno som ešte na odporúčanie zaradil Nutrend Gutar, zdá sa, že to trochu pomôže, keď treba nakopnúť.

Ako u teba vyzerajú prvé dni po stovke?
Prvé dva dni si väčšinou dám úplný kľud okrem strečingu a rolovania. V utorok poobede mám vždy futbal, na ten sa už snažím ísť, ak nie som zranený. A tam sa otestujem, do akej miery mám ešte drevené nohy (smiech). A keď je to na tom futbale už fajn, tak viem, že regenerácia prebieha celkom dobre.

Máš niečo špeciálne, čo vtedy ješ?
Asi nie, ale tu by som spomenul, že minulý rok na Lazovke som doplatil na nedostatok soli – skončil som s hyponatrémiou, čo je nedostatok sodíka. Vtedy vôbec nefungujú svaly. Bolo tam viacero faktorov – mal som niečo so žalúdkom, netrávil som, na apríl bolo dosť teplo. Keď som so stovkami začínal, brával som si so sebou hrubšiu kamennú soľ, ale potom som zistil, že býva na občerstvovačkách a prijímam ju aj v niečom inom, tak som prestal. Ale na tej Lazovke som s tým mal fakt problém, štyri dni po nej som bol bezvládny na posteli. Hneď potom som si kúpil kopu soľných tabliet. Pri dlhších vzdialenostiach si ich odvtedy preventívne dávam, aby som už nikdy nedošiel do toho stavu. No a magnézium, ale to je tiež preventívna záležitosť a úplný štandard pri dlhšej záťaži svalov.

Aký máš postoj k alkoholu? Vyhýbaš sa mu? Alebo si dáš nejaký aj počas pretekov?
Keď niečo dodržiavam, čo sa týka životosprávy, tak asi najviac toto. Alkohol minimálne – občas pivo, aj to nie pred a počas ultratrailu, určite nič tvrdšie. A nikdy v živote neboli a ani nebudú cigarety ani nič podobné a horšie.

Čo ty a technické záležitosti?
Výkony si vôbec neanalyzujem z hľadiska nameraných parametrov. Hodinky som si kúpil kvôli navigácii, tepy neriešim vôbec, všetko robím inštinktívne. Beriem to tak, aby som si to čo najviac užíval, nijako zvlášť sofistikovane, neriešim nič, čo by ma zaťažovalo. Tracky si meriam, ale hodinky mi skôr pomáhajú priebežne, keď som v teréne – aby som mal zabezpečenú orientáciu, sledujem si aj celkovú vzdialenosť a čas, ale spätne si to nejako neanalyzujem. Všetky tracky, ktoré som si nameral, mám niekde uložené ako spomienku. Riešiť v teréne nejaké tempo, tak to nie.

Ktorý svoj domáci a ktorý zahraničný bežecký úspech si ceníš najviac?
Jedna vec je úspech a druhá vec je to, čo si cením tak všeobecnejšie. Lebo mne na stovkách, hlavne na tých, ktoré idem prvýkrát alebo sú pre mňa niečím extra atraktívne, nejde veľmi o úspech z hľadiska poradia, ale skôr o celkový zážitok. Na zahraničných mi o športovú stránku nejde skoro vôbec, tie si vyberám kvôli tomu, že chcem zažiť niečo nové, vidieť, ako tam vyzerá krajina, príroda, trasa a všetko okolo. Čiže tam o nejakých úspechoch hovoriť nemôžem, lebo som žiadny výrazný úspech ani nezaznamenal (smiech). Ale určite musím spomenúť Orobie Ultra-Trail 2018, ku ktorému som sa dostal ako slepá kura k žitu. Vedel som o ňom, ale sám by som sa na to ešte neprihlásil, lebo som si myslel, že je to zatiaľ na mňa veľmi ťažké. Oslovil ma s tým Rado a ja som sa nakoniec rozhodol, že idem. Náročnosťou to naplnilo všetky očakávania (smiech), podľa celkových parametrov to bolo objektívne to najťažšie, čo som doteraz absolvoval. Išiel som tam s tým, že to možno ani nedokončím. A dokončil som, tak to bolo super.

Z domácich som najviac hrdý asi na predminuloročnú PUT-ku, na ktorej som z riadnych stoviek bol jediný raz na bedni – skončil som tretí. Bola to aj moja najrýchlejšia stovka, dal som ju za 11 hodín a 12 minút. To bol športový výkon, ale určite sa mi viac do pamäti vryli aj tie oveľa náročnejšie veci, kde som nepodal taký športový výkon, ale som ich dokončil – taká bola napríklad aj moja zatiaľ jediná Malofatranská stovka v roku 2017.

Používaš paličky?
Paličky som si zadovážil ešte pred mojou prvou poriadnou stovkou, čo bola Ponitrianska v roku 2014. Tie mám až doteraz. Sú to trochu ťažšie skladacie Black Diamond Trail, ale už keď si ich raz rozložím, počas pretekov to viac nevariujem, nesiem ich v ruke. Postupne som si na ne zvykol do tej miery, že mi ich už nevadí nosiť ani na ľahších častiach trasy a v podstate ich používam aj do každého menšieho kopca. Celkovo ich používam hlavne na stúpania, resp. na kopcovitejšie ultratraily.

Aké používaš topánky, čelovku, batoh, prípadne vestu?
Topánky sú asi to najdôležitejšie. Hneď po mojej prvej Tatranskej šelme som zistil, že mám jednu nohu kratšiu. Skončil som s tým u špecialistu a odvtedy nosím vložky do topánok. No a podľa toho som si musel hľadať aj vhodné topánky. Dostal som sa k Inov8 a hneď prvé, ktoré som si kúpil, boli asi moje najpohodlnejšie v živote. Odvtedy točím v podstate dva – tri modely od Inov8. Nevydržia dlho, hlavne zvršok sa derie, ale zatiaľ som nevyskúšal iné. Čo sa týka batoha, dlho som nosil Salomon s vodným vakom. Bol veľmi dobrý, ale predsa len to pitie nebolo veľmi pohodlné, tak som si tento rok kúpil ruksak Kalenji v Decathlone, že za tie peniaze ho vyskúšam. Kúpil som si k nemu poriadne fľaše v RunningPro, ktoré stoja skoro toľko, čo celý ruksak (smiech). Sú tvrdé, manipuluje sa mi s nimi lepšie, ako s tými mäkkými. Takže teraz mám už vpredu dve fľaše a musím povedať, že sa oveľa ľahšie dopĺňajú. Vďaka dostupnosti aj viac pijem, čo hlavne v teple môže pomôcť.

Čelovku používam nezvyklý model, značku Coast. Je pomerne lacná, idú do nej obyčajné A-čkové monočlánky, vzadu má šikovné manuálne nastavovanie intenzity jasu. Kvôli tomu som si ju vlastne kupoval, že ešte aj v rukaviciach si ju môžem ľahko prispôsobiť – väčšinou idem na minimálny potrebný výkon, nepotrebujem mať osvetlenú polovicu lesa pred sebou (smiech). Čo sa týka zvyšku výstroja, dá sa behať vo všeličom možnom, tam už o značky naozaj nejde – uznávam ponožky z Lidla a podobne (smiech).

Vyhral si SUT ligu 2018. Bol toto víťazstvo cielené?
Na začiatku roka určite nie – chcel som absolvovať najzaujímavejšie akcie doma, čo som ešte neskúsil alebo nedokončil. To som bral rad-radom, začalo to Kysuckou stovkou, potom najmä NTS a 100MKMK, všetko ostatné prišlo priebežne popri tom. Vyvŕbilo sa to až v poslednej časti sezóny, keď som dostal body za 100 MKMK, aj keď som nedokončil hlavnú trasu. Dokázal som dva týždne potom dosť rýchlo odbehnúť Rýchlik Zoška – Bratislava. Do konca roka už ostávali len tri podujatia a ja som ich všetky mal v pláne, takže som už videl, že keby som ich všetky dokončil, budem mať dosť veľa bodov a vyjde z toho nejaké vysoké umiestnenie. Ale bolo to ešte otvorené – nevedel som, kto všetko na čo ešte pôjde. A nakoniec som ani nedokončil Javornícku 100, takže to bola veľká zhoda okolností, že to bodovo vyšlo.

Máš už bežecké plány na nadchádzajúce obdobie?
Áno, v posledných týždňoch som začal dosť intenzívne rozmýšľať nad tým, čo tento rok. Priznám sa, že ma trošku prekvapilo, že víťaz SUT ligy má voľné štartovné na všetky SUT akcie v priebehu celého roka. Celkom to ovplyvnilo moje plánovanie – predpokladám, že to do veľkej miery využijem a budem sa možno snažiť znova absolvovať čo najviac SUT akcií. Ale to neznamená, že nikde inde chodiť nebudem – aj minulý rok som popri tom, čo som stihol u nás, bol veľa aj v zahraničí, v Česku a nebránil som sa ani iným akciám mimo SUT ligy ako Živloplaz (smiech).

Čo ťa na ultrabehu najviac oslovuje, baví?
Je to pre mňa oveľa viac ako samotné behanie. Sám sa nepovažujem za bežca, lebo k tomu nemám vzťah – keby mi niekto povedal, že mám ísť trénovať beh tri-štyri alebo viackrát do týždňa, ako to niektorí robia, tak to teda nie (smiech). Viem behať, ale samotné behanie ma úplne nebaví. Na mestské behy by ma teraz už nikto nedotiahol ani kamiónom. Som rád, keď sa môžem ísť hýbať do prírody, do kopcov, hlavne, keď ide o nové, zaujímavé miesta. Od začiatku ma fascinovalo, že sa dostanem na miesta na Slovensku, kde by som sa asi inokedy sám nedostal, a že dokážem za jeden deň vidieť strašne veľa. Celkovo, ten zážitok, od rána do večera byť niekde vonku, prekonať veľkú vzdialenosť, prejsť a vidieť veľa pekných miest naraz. No a páči sa mi asi aj spojenie s tým aspektom výzvy a trochu aj pretekania, proste celkový zážitok, ťažko to vyjadriť inak.

Ďakujem ti za rozhovor, ešte raz gratulujem k titulu víťaza SUT ligy a želám ešte veľa pekných bežeckých zážitkov!

Fórum 1 príspevok
Pomedzi ultratraily behať veľmi nestíham 15/01/19 06:58 1 príspevok
Najnovšie články v sekcii
 
Správa Nový cykloturistický most cez Moravu pri Kopčanoch Dovoľujem si oznámiť turistickej a cyklistickej verejnosti, že nový most, spájajúci archeopark Mikulčice (Morava) a slovenskú časť predstavujúcu kostolík sv. Margity Antiochijskej pri Kopčanoch, je postavený a začína na ňom bežná … » viac 12/10/19 Boro Tomis Správy
Podcast O Ceste hrdinov SNP za 12 dní s Julkou Batmendijnovou Bežkyňa, blogerka, autorka na HIKING.SK, organizátorka ultra trail pretekov Severný Živloplaz a členka Slovak Ultra Trail. Prešla Cestu Hrdinov SNP za 11 dní a 18 hodín! 765 kilometrov, viac ... » viac 23/08/19 Ľubomír Mäkký Rozhovory
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie polárnikov, horolezcov a iných výprav do krajín mrazu ... » viac 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Najnovšie články autora
 
Rozhovor Pomedzi ultratraily behať veľmi nestíham Peter Gemeran je aktuálny mužský víťaz celoročnej ligy Slovak Ultra Trail. V závere predvlaňajšej sezóny sa postavil na debnu Prešporského ultra trailu, na ktorom s výborným časom 11:12:01 obsadil 3. miesto. V decembri uplynulého roku sa mu už po … » viac 11/01/19 Júlia Batmendijnová Rozhovory
Rozhovor Najlepšia pre mňa neznamená byť prvá, ale dať zo seba všetko Soňa Kopčoková je novopečená víťazka Slovak Ultra Trail ligy. Na slovenskej ultratrailovej scéne však neslávi svoj prvý úspech. Už minulý rok si na Krížnej Krížom Krážom ... » viac 17/12/18 Júlia Batmendijnová Rozhovory
Rozhovor Na behu ma najviac baví sloboda, voľnosť a príroda Lucia Dobrucká je mladá slovenská ultrabežkyňa, ktorá si v posledných sezónach pripísala na účet viacero výborných výsledkov. Lucka je držiteľkou ženského traťového rekordu na ... » viac 11/12/18 Júlia Batmendijnová Rozhovory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Pomedzi ultratraily behať veľmi nestíham 15/01/19 06:58 1 príspevok
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  

0.51