Beh Cesta hrdinov SNP za 12 dní – ako sa to začalo
Je 5.45 h. Prebúdzam sa do nultého dňa môjho prechodu Cesty hrdinov SNP. Byt napĺňa svieže letné šero a vzrušenie pred veľkou udalosťou. S Jurom začíname deň zvyčajnými rannými činnosťami a prozaickými úkonmi, ktoré sú nevyhnutne spojené s opustením príbytku na dlhšie.
_[ Toto je úryvok z pripravovanej knihy O čom sníva raketový pes ]_
Miki je presný ako hodinky. O 6:30 na parkovisku otvára kufor svojej rozheganej červenej oktávky, a už do nej spoločne tlačíme haraburdy až po strop: potraviny, riad, bandasky, topánky, oblečenie, spacáky, karimatky, závesnú sprchu, „sypačky“1, elektroniku, lekárničku, chladničku, vaničku, sušiak na prádlo a všetko ostatné životne dôležité, čo si mestské dievča bezpodmienečne musí zobrať na viacdňový pobyt v prírode.
Vyrážame podľa plánu. So slnkom nízko nad horizontom opúšťame Bratislavu prebúdzajúcu sa do nového dňa a frčíme smer Trenčianska Turná. Rádio hrá, my kecáme o hocičom a tešíme sa na to, čo nás čaká. Sami presne nevieme, čo to bude, a to je na tom najlepšie.
Všetko je raz prvý raz
Prvý raz som o Ceste hrdinov SNP počula, keď som mala devätnásť. Na skautskom tábore na Orave nám kamarátka Tatranka pri čistení zemiakov rozprávala zážitky z prechodu Slovenska, ktorý v tom roku turisticky absolvovala v babskom triu. Reč neskôr skĺzla aj na esenpéčku. Tú prešla v podobnej zostave ešte ako pätnásťročná. Najviac ma zaujalo, že Tatranka po prechádzke cez republiku vo svojich károvaných gatiach pôsobila o dosť chudšie ako normálne. Vraj zhodila asi tri kilá. Pomyslela som si, že SNP by som raz chcela prejsť aj ja, a vzápätí som si nápad v hlave založila niekam dozadu na neskoršie časy.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Zaneprázdnený vysokoškolský život myšlienku úspešne prevalcoval, ale ona celý čas iba trpezlivo čakala na svoju chvíľu a niekoľko rokov po škole sa pri plánovaní leta začala čoraz častejšie pripomínať. Nikdy však nebol priestor narvať medzi ostatné prázdninové akcie ešte aj mesačnú túlačku po krajine. Racionalistka vo mne si stále opakovala, že Slovensko mi neutečie a SNP počká aj do dôchodku, keď sa mi už nebude chcieť trepať do ďalekého zahraničia a budem mať úspešne vykukané všetky závažné telenovely.
Ale život, osud, Boh či univerzum (bol to Miki Kéri) kašľal na racionalistku vo mne, a tak som sa v lete 2018 ocitla v podpornom tíme pre ultrabežcov2 Ivana Mudroňa, Patrika Hroteka a Mikiho Kériho pri ich pokuse o čo najrýchlejší prechod Cesty hrdinov SNP. Za 8 dní a 17 hodín ho Ivan ako jediný z trojice dokončil a dosiahol tak druhý najrýchlejší známy čas na tejto trase (v roku 1992 ju údajne za 7 dní prešiel sólo Rudo Pado). Ich štýl absolvovania SNP naľahko, bežecky a s plnou technickou podporou, sa mi celkom pozdával. Ako supporťáčka3 som mala jedinečnú príležitosť prejsť si trasu minimálne na mape. Niektoré úseky som aj bežala s chalanmi. Popri tom som ich celý čas zblízka pozorovala, takže som nadobudla akú-takú predstavu, ktoré etapy sú aké náročné, aké sú možnosti na spanie a ako vyzerá človek, ktorý deviaty deň za sebou nerobí nič iné, len beží a spí (prípadne simultánne je slaninu alebo púšťa krakeny4).
Miki na akcii rozprával o kamarátovi Máriovi, ultrabežcovi, ktorého nápad rýchly prechod SNP pôvodne bol. Mário neskôr veľmi vážne ochorel a s chalanmi nakoniec na cestu vyraziť nemohol. Jeho príbeh značne naštrbil moje smelé predstavy o štýlovej babke turistke na aktívnom dôchodku – ktovie, čo bude na dôchodku, či vôbec nejaký bude, a ak áno, či budem dostatočne štýlová?
A tak, na ôsmy večer, ako som Ivana sprevádzala na poslednom úseku jeho dennej etapy, prišiel ten klik, keď všetko v hlave definitívne zapadlo tam, kam má, a ja som si povedala, že nemám na čo čakať. O rok idem aj ja.
Knihu "O čom sníva raketový pes" si môžete predobjednať v našom obchode a tým jej pomôcť na svet. Vychádza začiatkom februára 2020.
