Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vyhodnotenie Slovenskej Ultratrailovej Ligy 2019, zľava Martina Hancková, Denisa Kušnierová, Soňa Kopčoková, foto Soňa Mäkká
Vyhodnotenie Slovenskej Ultratrailovej Ligy 2019, zľava Martina Hancková, Denisa Kušnierová, Soňa Kopčoková, foto Soňa Mäkká Zatvoriť

Rozhovor Behu som úplne prepadla

Víťazkou Slovenskej ultratrailovej ligy 2019 sa stala Denisa Kušnierová, ktorá už niekoľko rokov behá po našich aj zahraničných horách pod hlavičkou Trail Runners Trnava. So stovkami začala iba tento rok, no hneď to rozbalila vo veľkom štýle. Na najvyšší stupeň víťaziek sa postavila na Lazovej, Ponitrianskej aj Javorníckej stovke a na všetkých troch podujatiach stanovila nové ženské traťové rekordy. Svojimi výkonmi sa nestratila ani v zahraničí. Ako členka Slovak Ultra Trail Team si v máji vybehala 3. ženské miesto na kratšej trase rumunských pretekov Transylvania 100 a v auguste so spolubežcom Erikom Hübnerom prvenstvo v kategórii zmiešaných štafiet na rakúskom KAT100 Ekiden Trail. Sezónu SUT zavŕšila triumfom na Malokarpatskej vertikále týždeň po Javorníckej stovke. Kto by sa nechcel porozprávať s takouto maníčkou? Ja som chcela a maníčka súhlasila.

Ahoj Denisa, mohla by si sa krátko predstaviť?

Ahoj, volám sa Denisa Kušnierová, mám 42 rokov. Pochádzam z Trnavy, kde aj žijem a pracujem. Mám manžela a dve deti. Behám cca 8 rokov.

Prezradíš nám, aké máš vzdelanie a občianske povolanie?

Vyštudované mám dve vysoké školy – molekulárnu biológiu, ktorú som študovala denne ako prvú. Popri zamestnaní som potom vyštudovala ešte akadémiu policajného zboru. Z toho vyplýva aj moje povolanie – pracujem na plný úväzok ako policajtka, vyšetrovateľka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Máš prácu, manžela, dve deti, popri tom sa venuješ ultrabehu. Stíhaš aj niečo iné?

Trošku posilňujem, ale väčšinu voľného času venujem behu. Tomu som úplne prepadla, takže aj všetok voľný čas ide tam (smiech).

Ako u teba vyzerá kombinácia pracovného, rodinného a bežeckého života v praxi?

Snažím sa beh riešiť tak, aby tým rodina veľmi netrpela. Osem hodín som v práci, ale pracovný čas si môžem naplánovať sama – mám počet hodín, ktoré musím odrobiť v mesiaci. V utorky si dávam krátky deň, čo znamená, že pracujem do 12:00 a potom si idem zabehať 20 – 25 km do lesa. Do lesa chodím ešte vo štvrtky, soboty a nedele. Ostatné dni v týždni pracujem normálne do 15:30 – 16:00. Keď mám službu, niekedy musím potiahnuť dvanástku. V tie dni behávam okolo 10 kilometrov v Trnave. Popri tom musím stíhať rýchlo navariť, upratať, vyskúšať deti, či sú naučené. Je to hektické.

S behom si začala až v dospelosti. Mala si športovú minulosť alebo si začínala úplne z nuly?

Na strednej škole, keď som mala 16 – 17 rokov, som krátko robila kulturistiku, no potom som s tým sekla. Takže s behom som začala úplne od nuly.

Začínala si sama alebo s niekým? Čo bola tvoja motivácia?

Začínala som úplne sama. Obliekla som si tepláky a išla som. Chcela som schudnúť, lebo po druhom pôrode sa mi to nedarilo. Keď som po materskej začínala v práci, nezmestila som sa do uniformy (smiech). Povedala som si, že musím dať voľačo dole, a vôbec to nešlo! Bolo strašne zaujímavé, že ako som behávala prvé dva roky, mala som pocit, že nič. Až potom to začalo ísť. A nejak ma to behanie popri tom chytilo.

Takže si nikdy nemala trénera?

Nie, nemala som ani nemám.

Spomenieš si ešte na svoje prvé bežecké preteky?

Prvý bol Devín-Bratislava, cca 11 600 m. Behávala som vtedy asi dva roky a prišla mi esemeska, že som sa v kategórii nad 35 rokov umiestnila na 3. mieste. Zostala som normálne v šoku. No nakoplo ma to a odvtedy som sa začala zúčastňovať na pretekoch.

Vieš ešte, aký si vtedy mala cieľový čas?

00:51:25.

Po dvoch rokoch behu je to solídny výsledok. Vieš, koľko si v tom období nabehala v tréningu?

Neviem, lebo som nemala žiadne hodinky. Behávala som taký okruh okolo rekreačnej lokality Kamenáč. Až časom som zistila, že má 8 kilometrov.

Spomínaš asfaltové začiatky, ako si sa dostala z cesty do lesa?

Zavolala ma jedna partia a chodievali sme behať každú sobotu ráno o 6:00 do kopcov. A nejak ma to potom chytilo.

Ako Ťa tá partia našla?

Poznali sme sa z videnia z Trnavy. Napríklad Radka Paulínyová voľakedy bývala v Trnave.

Aj v lese sme ťa však dlho vídali na kratších trasách, ako si sa od nich dostala k ultra?

Moje prvé ultra bola Malokarpatská vertikála 2014. Vtedy som si povedala, že to vyskúšam, ale vôbec som nevedela, do čoho idem, že to ozaj bude dosť ťažké. Dovtedy som odbehla maximálne možno 25 – 30 kilometrov. Fakt som si ani nedokázala predstaviť, že to celé odbehnem. V druhej polovici som viac kráčala, dala som to za nejakých 10 hodín. Bola som vtedy s kamarátom, on mi robil pacera, aby som to vôbec dala. Hovoril mi, kedy sa mám najesť, čo mám zjesť, kedy si mám dať gél, magnézko atď., atď. V cieli som mala dosť, ani som si nevedela predstaviť, že by som ešte niekedy mala absolvovať takéto preteky. Ale za týždeň sa z toho človek nejak zmátoril a na ďalší rok som už išla Kamzík – Baba – Kamzík za 05:02. Celkovo som tam bola, myslím, štvrtá. Nad 35 rokov som bola druhá za Silviou Petrjánošovou. Videla som, že to ide, a to ma nakoplo.

To znie tak, že máš na šport vrodený talent. Bola si sa niekedy testovať, aké máš VO2 max a pod.? (Maximálna rýchlosť spotreby kyslíka, jeden z ukazovateľov aeróbnej výkonnosti, pozn. red.(wikipédia))

To nie, to vôbec netuším.

Čo ťa na ultrapretekoch oslovilo?

Na behu v kopcoch sa mi strašne páči príroda a že pri tom spoznávam nové kraje. Je tam všetko – porozprávam sa s kamošmi, keď ich predbieham, inokedy som aj niekoľko hodín sama, to je zase úplná psychohygiena.

Ktorá bola tvoja prvá stovka?

Moja prvá bola Lazová stovka tento rok. Zatiaľ som bola na troch, ale mám za sebou viac behov s dĺžkou 90, 95, 80 km. Ale aj s tými som začala len tento rok.

Hneď na prvý pokus si ženy suverénne vyhrala. Ako si sa cítila po dobehu premiérovej Lazovky?

Cítila som sa strašne. Môžem povedať, že tak zle, ako po tej Lazovke, som sa ešte necítila. Keď som dobehla, strašne som sa začala triasť. Neviem, či to bolo zimou alebo únavou, no normálne som si nevládala rozšnurovať tenisky, bol to strašný trasľák (smiech). Asi štyri dni po akcii som vôbec nebola schopná ísť behať a keď som potom išla, všetko ma bolelo – členky, kolená. O dva týždne bol Kamzík – Baba – Kamzík, ktorý som ledva odbehla. Keď ma videli rodičia a môj muž, ako som išla do toho posledného kopca, hovorili, že to bolo strašné. Tá únava tam bola dlhá, aj regenerácia bola dlhá. Ale zaujímavé je, že teraz, po poslednej stovke, som už bola schopná o 2 – 3 dni ísť nejaký dlhší beh do kopcov. Ľudské telo sa tuším prispôsobí všetkému.

Vyhrala si aj svoje ďalšie dve stovky. Ktoré z týchto víťazstiev považuješ za najhodnotnejšie?

Najlepšiu priemerku som mala na Lazovke, ale musím povedať, že z tých stoviek bola aj najľahšia. Takže myslím, že najlepší výkon som podala na Javorníckej stovke. Tá bola ťažšia aj ako Ponitrianska, ale čas som na nej mala lepší.

V úvode si načrtla, že tvoj týždenný tréning má určitú štruktúru, môžeš ju opísať detailnejšie?

Dá sa povedať, že pondelky, stredy a piatky behávam desiatky po rovine na asfalte v Trnave. V utorky dávam dlhý beh po kopcoch, vo štvrtky chodíme behávať s Trail Runners Trnava náš tradičný cross 16 km buď v Modre alebo v Dolných Orešanoch. Beháva s nami aj Majo Priadka. V sobotu sa snažím dať čo najdlhší beh s tým, že väčšinou sú nejaké preteky, takže tréning nahradím tým. No a v nedeľu podľa toho, ako sa cítim. Buď vyklusávam po pretekoch alebo idem znova nejaký dlhší beh v kopcoch.

Máš stanovený počet kilometrov, ktorý sa týždenne snažíš dosiahnuť?

Nie, to je skôr náhoda podľa toho, ako sa mi podarí. Priemerne to vychádza na 100 – 120 km. Ale napríklad týždeň po ultrapretekoch nabehám možno len 50 km.

Máš v tréningu aj intervaly alebo tempové behy?

Nebehávam ani intervaly ani tempové behy. Keď mi to ide, idem rýchlejšie, keď mi to nejde, idem pomalšie. Keď mám bežeckého parťáka, prispôsobím sa jemu – napríklad za Majom Priadkom musíme väčšinou utekať do kopca, ten ide ako strela (smiech).

Ako vyzerá tvoj posledný týždeň pred ultrapretekmi?

Keď mám v sobotu stovku, ešte v utorok si dám nejakých 20 km a potom mám 3 – 4 dni voľno. Ešte v stredu si môžem dať nejakú posilku, ale štvrtok – piatok si dám úplné voľno. Snažím sa dať strečing, idem na masáž, do kúpeľa si dám magnéziovú soľ a potom tam 20 minút vegetím (smiech). Ale už som bola na pretekoch aj tak, že som šla z plného tréningu.

Spomenula si masáž aj strečing, sú to pravidelné aktivity? Chodíš aj do sauny?

Na masáž sa snažím chodiť pravidelne raz za týždeň – dva, aj keď niekedy mi to nevyjde. Do sauny nechodím a strečing sa snažím robiť každý deň 15 – 20 minút.

Ako funguješ prvé dni po ultrapretekoch?

Mám doma stacionárny bicykel, takže na druhý deň si dám 30 minút úplne ľahký program. Potom si dám deň voľna a na ten ďalší už môžem ísť behať. Samozrejme, len úplne pomaly.

Ako vyzerá počas pretekov tvoja strava? Stravuješ sa špeciálne aj vo všedný deň?

Zo zdravotných dôvodov mám bezlepkovú diétu, okrem toho stravu špeciálne neriešim. Samozrejme, pred pretekmi viem, čo mi sadne, tak to si dám – ráno pred pretekmi je to jedna RAW tyčinka a dva banány. Počas pretekov na 50 km vydržím na ovocí. Ale na stovke po nejakom 60. – 70. kilometri začnem byť taká hladná, že si musím dať niečo normálne. Dobre mi robí napríklad zeleninový vývar, alebo aj osolený chlieb s masťou.

Používaš aj nejaké výživové doplnky alebo gély?

Počas pretekov si dávam gély, ale veľmi dobre mi to nerobí. Na päťdesiatke mi stačia dva, na stovke tak tri – štyri. Čo sa týka výživových doplnkov, bežne si dávam každý večer magnézko. Pri pretekoch si dávam aj ionťák, v tréningu ho nepoužívam.

A čo požívanie alkoholu?

Nie som abstinent. Väčšinou si po tréningu namiesto ionťáku dám pivo (smiech). Na pretekoch určite nepijem, iba nealko radler.

Dodržiavaš pravidelný spánkový režim?

Snažím sa o to, ale väčšinou mi to nevychádza (smiech). Hlavne pred tými pretekmi je to ťažké, keď musí človek prespať v telocvični alebo vstať ráno o 3:00, aby dorazil na preteky o 6:00. Ale snažím sa denne spať aspoň 7 hodín.

Spomínala si aj posilňovanie, koľko času venuješ tomu?

Posilňujem doma. Mám činky a hrazdu a snažím sa tomu každý deň venovať polhodinku namiesto obedňajšej prestávky v robote (smiech).

Vedieš si bežecký denník alebo nejaký iný záznam? Ak áno, analyzuješ ho?

Mám záznamy na Garmine a sem-tam ich analyzujem. Napríklad si pozriem tie isté preteky, ktoré som išla minulý rok, ako som išla teraz, kde som zrýchlila, kde spomalila, kde by sa ešte dalo trošku zlepšiť.

Takže už používaš hodinky?

Teraz už áno.

Riadiš sa nimi nejako počas pretekov?

V prvom rade si pozerám GPX súbor. Ostatné si väčšinou pozerám len spätne. Teraz som tie stovky bola prvýkrát, takže som vlastne ani nevedela odhadnúť, za koľko ich odbehnem. Lazovku som chcela dať pod 14 hodín, ale nepozerala som na hodinách, aké mám medzičasy. Idem, ako cítim.

Sleduješ si pri behu tepy?

Nie, žerie to baterku. Myslím, že akurát na Lazovke som to mala zapnuté, a tam som mala priemerku 140 tepov. Ale nemám to rada, lebo hrudný pás ma odiera.

Ako vyzerá tvoja výbava – topánky, čelovka, batoh, palice? Máš nejaký sponzoring?

Sponzora nemám. Čelovku mám Petzl s nabíjateľnou baterkou. Čo sa týka batoha, dobré skúsenosti mám s Montane. Tenisky som tento rok začala používať Hoky. Keď som začínala, prvé dva týždne som nadávala na to, aké sú strašne vysoké. Ale teraz už na ne nedám dopustiť, sú úplne parádne. Palice nepoužívam vôbec a ani neuvažujem, že začnem. Od kamoša som si ich raz požičala, no zavadzia mi to. Ja sa po tých kopcoch šplhám len tak – keď nevládzem, ruky na kolená a idem hore (smiech).

Vieš, aký čas by si vedela zabehnúť na cestnej desiatke, polmaratóne, maratóne?

Desinu by som asi vedela zabehnúť pod 40 minút. Aj keď naposledy som ju bežala asi pred piatimi rokmi a vtedy to bolo nejakých 41:30. Polmaratón mám zabehnutý za 01:27, tiež asi päť rokov dozadu. Maratóny som bola len dva. Prvý bol Košický, ten som vtedy dala za 3:24. O pol roka som bola druhý, ČSOB, za 3:07. To bolo asi pred troma rokmi.

Všetko sú to slušné časy, neláka ťa niekedy vrátiť sa z trailu vo väčšom aj na cestu?

Neláka ma to, ale nemám to naplánované. Nevylučujem, že si ešte niekedy skúsim ísť polmaratón alebo maratón. Ale viac ma to ťahá do lesa.

Čo ťa na behu baví, čo je tvoja najväčšia motivácia?

Neviem, pre mňa je to už ako droga (smiech). Je to možnosť stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými inokedy na seba nemáme čas – pri behu sa v lese porozprávame. Keď idem sama, si zas vyvetrám hlavu. To je dobrá psychohygiena.

Mávaš aj stavy, že sa ti nechce?

Áno, mávam aj také stavy. Hlavne keď musím ísť ráno o štvrtej, lebo inokedy nemám čas. Vtedy si hovorím, ako dobre by mi bolo v posteli. Ale keď potom spravím prvých päť kilometrov, tak si už hovorím, ako dobre, že som išla.

Na ktorý svoj domáci a ktorý zahraničný úspech si najviac hrdá?

Z domácich som najviac hrdá na Ultra Fatru, ktorú som bežala minulý rok. Začínala som tak, že mi bolo hrozne, z horúčavy sa mi točila hlava. Potom som sa nejako rozbehla. Skončila som ako 1. žena a celkovo na 8. mieste. A tento rok si cením najviac asi to, keď som bola v Rumunsku na päťdesiatkilometrovej trase Transylvania 100. Tam som dobehla ako 3. žena a v mojej vekovej kategórii nad 40 rokov ako prvá. Najprv ma všetci predbiehali, dole kopcom kompletne každý. Potom som sa cestou hore na hrebeň dokázala nejako nakopnúť a začala som ľudí predbiehať ja. Vážim si, že som to 3. miesto dokázala takto vybojovať.

Tento rok si víťazka Slovenskej ultratrailovej ligy. Išla si cielene po víťazstve alebo „to tak vyšlo“?

To tak vyšlo. Vedela som, že to existuje. A asi dva týždne pred Javorníckou stovkou mi Majo na spoločnom behu povedal, že som na treťom mieste, necelých 500 bodov za prvou. Tak vtedy som si aj povedala, že vyskúšam. Predtým som po tom nešla cielene, ale keď som videla, že je tam šanca, vyskúšala som.

Znamená to, že si súťaživý typ?

Som súťaživý typ (smiech).

Často sa ti to nestáva, no keď ťa predbehne nejaká baba, si potom na ňu aj naštvaná?

Ja viem, na čom som. Viem, že na medzinárodných pretekoch nemám nejakú šancu, takže to beriem asi trošku lepšie, ako keby ma niekto predbehol na Slovensku (smiech). No celkovo si poviem, že ja som mala ísť lepšie. Keď na to súperka má, nech ide dopredu. Neprenášam to do osobnej roviny.

Máš nejaké bežecké plány na najbližšie obdobie?

Nie, uvidím čo príde. No pozerala som nejaké zahraničné preteky, čo pridával Rado Harach.

Ďakujem za príjemný rozhovor, blahoželám ku všetkým krásnym výsledkom a držím palce do ďalšej sezóny!

Fotogaléria k článku

Najnovšie