Rozhovor

Keď človek dôjde prvý, je to už len čerešnička na torte

09.12.19
Mužské prvenstvo v Slovenskej ultratrailovej lige 2019 patrí Mikulášovi Kérimu, ktorý svojím celoročným ziskom 8195,5 bodov nasadil latku naozaj vysoko. Svoje víťazstvo si zaslúžil skvelými výkonmi počas celej ultrabežeckej sezóny. Na ôsmich podujatiach SUT si vybojoval dvakrát 5. miesto (MF100 a NTS), raz 3. (P100), trikrát 2. (SŽ77, V100, RZB) a na dvoch podujatiach do cieľa dobehol ako prvý (L100, H100). Na tropickej Hriňovskej stovke (124 km, 5200 m+) zdolal náročnú trasu v čase 15:26:30, s takmer 1,5-hodinovým náskokom pred druhým Reném Mrázom. Miki je stálica slovenskej ultratrailovej scény, a tak mi nedalo a vyspovedala som ho, ako to robí, že mu to tak behá.

Ahoj, Miki, môžeš sa čitateľom v skratke predstaviť?
Volám sa Mikuláš Kéri, mám 42 rokov, som z Bratislavy. Ultrabehu sa venujem od roku 2012, vtedy som absolvoval prvú stovku.

Aké je tvoje vzdelanie a čím sa živíš?
Mám vychodenú strednú odbornú školu s maturitou, SOU stavebné. Od vyučenia pracujem v Bratislavskej vodárenskej spoločnosti.

Prezradíš nám niečo o svojom rodinnom zázemí?
Nemám deti ani psov (smiech). Mám priateľku.

Na ultrapretekoch ťa často vídame na najvyšších priečkach. Venoval si sa nejakému športu v minulosti?
Áno. Moja športová minulosť bola celkom pestrá. Od šiestich rokov do juniorského veku som poloprofesionálne, reprezentačne, robil rýchlostnú kanoistiku. Od 18 rokov som Slovensko reprezentoval v kategórii „muži“ na maratónoch v rýchlostnej kanoistike, čo je najdlhšia trať, aká sa jazdí.

Ako taký vodný maratón vyzerá?
Zhruba 36 km sa pádluje po vode. Medzitým sú 2 – 3 prenášky, keď človek musí vyskočiť z lode, potom asi 200 m bežať s loďou a znova nasadnúť.

Ako si sa dostal od kanoistiky k behu?
Kanoistiku som robil reprezentačne, resp. závodne, zhruba do 35 rokov. Potom som ešte nejaké 2 – 3 roky pretekal skôr na domácich súťažiach. V tom čase som kanoistiky pomaly začínal mal dosť a rozhliadal sa po iných veciach. No a keďže som vždy rád behával, skončil som pri behu.

Trénoval si na svoju prvú stovku alebo si išiel tak, ako viacerí, „na pankáča“?
„Na pankáča“ určite nie. Ja som taký, že sa na veci snažím pripraviť a nejdem skúšať niečo len tak z ničoho. Už predtým sme behávali s kamarátmi z lodenice nejaké päťdesiatky. Dva alebo trikrát som bol Non stop beh hrebeňom Nízkych Tatier, to je necelých 50 km. No a potom sme si s kamarátom dali výzvu zabehnúť Nízkotatranskú stíhačku. Kvôli kvalifikácii sme museli mať zabehnutú stovku už predtým, takže v decembri 2012 sme si boli prvýkrát vyskúšať Pražskú stovku, ktorá vtedy mala nejakých 120 km. A na ďalší rok sme už začali behávať stovky.

Pamätáš si ešte dojmy z dobehu tej prvej?
Boli sme strašne rozbití a boli sme radi, že sme to prešli. A hlavne sme boli radi, že sme trafili do cieľa, lebo tá orientácia tam bola dosť zúfalá (smiech). Trvalo nám to skoro 22 hodín. Bolo to zaujímavé. Super zážitok – jeden z najlepších aj najhorších (smiech).

Ak to bolo také drsné, čo ťa motivovalo skúšať to ďalej?
Človek si asi prešiel svojím prvým peklíčkom a otestoval sa. Zaujímalo ma, za koľko by som to vedel zabehnúť, keď trochu potrénujem a zlepším sa. Keď som začal behávať ultra, behávali sme spolu s kamarátom. On bol výkonnostne na tom trošku inak ako ja, takže sme sa čakávali. Nebežal som to sám za seba úplne na hranu, na to, na čo mám. To som si vyskúšal až na 1. ročníku Prešporského Ultra Trailu, ktorý mal nejakých 103 km. Predtým sme tie stovky bežne behávali okolo 15 hodín a ten PUT sa mi podarilo zabehnúť za 11 hodín.

Znamená to, že si sa potom na toho kamoša „vykašľal“? Naše cesty sa rozišli, áno. No bolo to tým, že on sa dal na ironmany a ja som ostal pri ultra. Volá sa Tomáš Wiebauer, je to super týpek a železný muž. Bol som s ním dosť veľké pakárne.

Pri tréningu na prvú stovku si hovoril hneď o päťdesiatkach. Spomenieš si, kedy v živote si zabehol prvýkrát vzdialenosť 10 km alebo kedy si prvýkrát behal v teréne?
To nie. Asi by som sa musel vrátiť až do útlej mladosti, lebo beh ku kanoistike patril úplne štandardne. V rámci prípravy sme bežne behávali 8 – 10 km, niekedy zase kratšie úseky, napr. 300 m. Tým, že sme mali lodenicu v Karloveskej zátoke, chodievali sme behávať na Devínsku kobylu alebo nad internáty v Mlynskej doline, takže od začiatku to bol automaticky skôr terén. Keď sme boli starší, začali sme chodiť už aj na rôzne behy v okolí Bratislavy, ako Devín – Bratislava, Beh Devínskou Kobylou alebo Lamač – Stupava. Na tie sme chodili už počas vodáckej kariéry.

Čo ťa baví viac: asfalt alebo les?
Dokiaľ človek vládze, je super ten les. Potom, keď už sa začína potkýnať noha o nohu alebo o konáre, o kamene, tak je celkom príjemné spestrenie aj asfalt. Človek na ňom nemusí toľko riešiť terén, nemusí míňať energiu na jeho sledovanie a iba beží.

Takže nie si asfaltový hejter?
Nie. Je fajn, keď sa to strieda.

Aké sú tvoje najlepšie časy na cestných 10 km, polmaratóne a maratóne?
Na desine som mal tuším najlepší čas 36 minút a 20 sekúnd. Na ČSOB polmaratóne 1 hodinu a 17 minút, na maratóne 2 hodiny a 51 minút.

Aktuálne sa však takýmto behom príliš nevenuješ. Láka ťa niekedy sa k nim ešte vrátiť?
Mal som víziu zabehnúť maratón pod 2:50. Ale neviem, či sa k tomu ešte niekedy odhodlám, lebo momentálne sa mi zdá horšie bežať na top čas maratón ako stovku. Ale možno niekedy raz hej.

Charakterizoval si sa ako človek, ktorý nechodí na preteky bez prípravy. Ako vyzerá tvoj bežný tréningový týždeň?
Môj prvotný plán je ísť behať. Keď sa mi podarí behať, to mi stačí. Tréningy extra neriešim. Určím si, že by bolo fajn za týždeň nabehať napr. 100 km. A keď sa to nepodarí, a je to 70 alebo 80, tak sa nič nedeje. Beriem do úvahy aj počasie. Keď prší, nejdem do lesa bežať nejakú dvadsiatku. Počkám a idem na druhý deň. Najviac u mňa vždy zaváži pocit. Častokrát idem z roboty a sedím v aute už prezlečený, že idem behať. A potom si poviem, že dneska sa mi vlastne nechce, tak idem domov a len tak leňoším, spím. Ale zase na druhý deň si to možno o to viac užijem.

Čiže nebeháš každý deň?
Niekedy sa snažím behať každý deň. Hlavne, keď chcem niečo nabehať a pripraviť sa pred nejakými pretekmi. Vtedy sa snažím za týždeň nabehať zhruba nejaký objem.

Nerobievaš ani intervaly alebo tempové behy?
Takto tréning neriešim vôbec, iba si idem zabehať. Niekedy sa cítim pri tom behu všelijako, zle, nechce sa mi, vlečiem sa a som rád, že niečo prebehnem. A niekedy, keď cítim silu v nohách, tak si ten beh užijem a celkom si máknem, pridám si. Riešim to vyslovene pocitovo.

Aké sú tvoje najdlhšie a aké najkratšie tréningové vzdialenosti?
Najkratšie sú okolo 10 km, najdlhšie sem – tam možno štyridsiatky, maximálne päťdesiatky. Ale 50 v tréningu, to sa podarí naozaj možno dvakrát do roka.

Robíš okrem behu aj nejaké iné športy?
Keď mám chuť, rád idem na bicykel. Buď cestný alebo horský, ale skôr ten cestný.

Takže žiadne posilňovanie a podobne?
To nie. Keďže som zhruba 30 rokov svojho života búšil v posilňovni každý deň buď s vlastným telom alebo na strojoch, s činkami, nejako som sa toho nasýtil. Už sa mi nechce dvíhať železo a cvičiť.

Chodíš do sauny, na masáže, strečuješ sa?
Vďaka priateľke, ktorá je masérka, mávam dva – tri dni pred pretekmi masáž. Väčšinou to býva tak, že keď sú v sobotu preteky, v stredu si ešte idem zabehať, večer si dám masáž, vo štvrtok, piatok si dám čistý oddych a v sobotu sa beží.

Spomínal si, že sa ti niektoré dni nechce behať. Čo ťa motivuje ísť potom zas?
Je pravda, že sa mi veľakrát nechce ísť behať. Keď sa mi napríklad nechce ísť dva dni, tak nejdem. Ale keď sa mi aj na tretí deň stále nechce, tak si poviem, že by som už mal ísť a nejako sa prinútim. Keď vidím vonku pekné počasie a krásny les, príde mi blbé byť zavretý medzi štyrmi stenami. Radšej niečo zažijem. Úplne stačí, keď mi cez cestu prebehne veverička – je to určite lepší zážitok, ako ostať doma. Takže sa dá povedať, že túžba po zážitkoch, a samozrejme, má to aj veľa iných pridružených hodnôt.

Čo tvoja životospráva – strava, spánok, alkohol?
Všetko s mierou, aj keď niekedy je toho alkoholu aj viac (smiech). Jem úplne všetko, to, na čo mám chuť. O stravu sa nejako špeciálne nezaujímam. Čo sa týka spánku, snažím sa pospať. Keď zaspím, zaspím, keď nie, pozerám telku (smiech). Denne spím asi 6 – 7 hodín, cez víkend si pospím možno o 1 – 2 hodiny viac.

Predpokladám, že okolo pretekov tvoja strava predsa len vyzerá inak. Ako?
Deň pred behom si dám už skôr niečo ľahšie – cestoviny alebo rybu, no občas aj mäso. Za posledný rok – dva som si 1 – 1,5 hod pred štartom zaužíval malú bagetu so šunkou alebo prosciuttom. To je taký dobrý základ, lebo potom už nejem a ládujem do seba gély a tabletky. Na tom základe z raňajok mi väčšinou žalúdok našťastie vydrží. Alkohol počas pretekov nepijem.

Koľko gélov skonzumuješ počas jednej stovky? Aké tabletky si dávaš?
Snažím sa dávať si jeden gél za hodinu, takže keď bežím napr. 12 hodín, zjem 12 gélov. Čo sa týka tabliet, určite soľné tablety, lebo ja sa bez ohľadu na počasie dosť potím. Tie si dávam 1 – 2 za hodinu, ak je teplejšie, tak aj viac. Akonáhle cítim nábeh na kŕče, musím prisoliť viac. V tých tabletách je vlastne aj magnézko. Takže s ďalším magnézkom už musím skôr opatrne, lebo keď sa to preženie, človek behá stále do kríkov (smiech).

Ako rýchlo po stovke si schopný opäť behať?
To je dosť rôzne. Záleží, ako sa na danej stovke rozbijem. Neviem prečo, ale po stovke mávam dosť svalovicu. Prvé dva dni sú dosť bolestivé a väčšinou som rád, že chodím a hýbem sa. Potom sa to už rapídne začne zlepšovať.

Takže prvé dva dni nechodíš ani na bicykel?
Prvé dva dni určite nie, lebo vtedy neviem, či pretočím nohu (smiech).

Akú úlohu v tvojom bežeckom živote zohrávajú hodinky?
Keď som si ich ešte v roku 2012 alebo 2013 kúpil, chvíľu som si meral tepy, ale potom ma pás začal odierať, tak som ho niekam zahodil. Na tréningu si meriam tempo a vzdialenosť, ale nikam si to nepíšem. Len tak, aby som vedel, aký bol tréning. Lebo niekedy sa človeku možno pocitovo ide zle, ale keď si nakoniec pozrie priemerný čas na kilometer, zistí, že to nebolo pomalé. Počas pretekov to neriešim vôbec. Hodinky mám vypnuté, zapnuté mám len veľké turistické GPS, čo nosím. Na hodinkách si pozerám len čas a keď sa už pred koncom nudím, tak si podľa toho pozerám, asi koľko hodín mi tá stovka ešte bude trvať. Rátam to dosť náročne, ručne na prstoch (smiech). ** Čo bežecké vybavenie? Máš sponzora? Aké používaš topánky, čelovku, batoh, palice?**
Väčšinu vybavenia riešim cez Sansport.sk, čo je podľa mňa výborný obchod na takéto veci. Je tam super majiteľ, ktorý vie poradiť a odporučiť, lebo si to sám testuje a je športovec – výborný bežec na bežkách. Čo sa týka topánok, predtým som behával v Salomonoch, bol som taký „Salomon panáčik“. Ale po jednom veľkom dobrodružstve som tie Salomony už akosi nevedel obuť, tak som prešiel na Hoky, ktoré mi vyhovujú po všetkých stránkach. Čelovku mám velikánsku klasickú starú Petzl s akubatériami na záhlaví. No v prvom rade sa snažím dobehnúť ešte za svetla a čelovku podľa možnosti nepoužiť. To je pre mňa niekedy aj sčasti motivujúce. Celkovo sa dá povedať, že nosím kvalitné veci, mám aj dosť topánok a často ich striedam, nebehám celú sezónu v jedných botách.

Čo považuješ za svoj najväčší bežecký úspech, aký sa ti doteraz podarilo dosiahnuť?
Ťažko povedať, lebo každé jedny preteky boli super, výnimočné a parádne. Dokonca aj tie, čo som zabalil. A ja som už z rôznych dôvodov nedokončil dosť veľa pretekov (smiech). Takže neviem vypichnúť jedny jediné.

Áno, medzi ultrákmi kedysi kolovali fámy, že keď sa Kérimu nedarí, hneď to zabalí. Chceš sa k tomu vyjadriť?
Myslím si, že ak človek nechce niekde odkväcnúť a mať pri ceste krížik, je dobré mať sebareflexiu a vedieť si zvážiť, či už nejde cez hranu a neohrozuje svoje zdravie. A ide hlavne o to, užiť si to a mať z toho radosť. Za seba poviem, že keď mi na niektorých pretekoch odišli stehenné svaly a už som nemohol bežať, iba kráčať, napríklad 20 kilometrov, tak to pre mňa stratilo svoj punc a nebavilo ma to. Keď si poviem, že by som tú stovku chcel v nejakom čase a štýle prebehnúť a už viem, že to nedosiahnem, a namiesto 12 hodín pôjdem 18, tak si radšej poviem, že dnes som to nedal, a pokúsim sa o to nabudúce.

Vieš povedať aspoň v rámci tohtoročnej ligy SUT, na ktorý výsledok si najviac hrdý?
Keď niečo dobehnem, neberiem to ako hrdosť, ale ako radosť, že som to dal. Je vlastne jedno, či som bol piaty alebo prvý. Keď človek dôjde prvý alebo sa dostane na bedňu, je to už len čerešnička na torte. Ale podstatné je, že dôjde. To je korpus celej tej torty. Svojím spôsobom bola pre mňa tento rok jedinečná Hriňovská stovka. Bola prvý rok, bola krásna, veľmi behateľná, veľmi dlhá a veľmi teplá. No fakt sa mi bežalo dobre, nemal som nejakú krízu, stále som išiel optimálne.

A došiel si na prvom mieste s obrovským náskokom pred druhým.
No áno, nejako sa to podarilo.

Znie to tak, že nie si až taký súťaživý. Alebo by si sa charakterizoval inak?
Neviem, možno som si tej súťaživosti užil už inde, keď som bol mladší. Po 100 kilometroch sa mi zdá smiešne šprintovať do cieľa, takže to nerobím.

Takže si skôr „spoločenský“ bežec?
Myslím, že väčšina bežcov z našej komunity si tréningy rieši samostatne. No tiež si myslím, že je fajn raz za čas sa aj pri tých tréningoch s niekým spolčiť. A na stovke, keď človek beží napríklad 12 hodín, je super, keď celý čas nebeží sám a nájde si parťáka na svojej výkonnostnej úrovni.

Do SUT ligy si sa ale zapojil celkom naplno. Čo pre teba znamenala?
Povedal som si, že to tento rok skúsim absolvovať a vyhrať. A som rád, že sa to podarilo. Splnil som si tým svoj cieľ na tento rok, ale aj celkovo vo svojom bežeckom živote. No a uvidíme, čo bude ďalej. Prídu iné výzvy.

Ísť osem ultra pretekov za rok musí byť náročné. Čo ti išlo hlavou po posledných pretekoch?
Bol som rád, že sa mi na prvý pokus podarilo zabehnúť tých osem pretekov a nemusel som ísť kvôli zlepšeniu bodového zisku behať ešte niečo ďalšie. Lebo je pravda, že aj osem ich je dosť. Nehovorím, keď ich niekto išiel ešte viac. A keď okrem ligy SUT človek ide bežať aj kadečo iné, je ten rok ešte plnší a náročnejší.

Takže keby ti hrozilo, že klesneš na 2. miesto, tak by si šiel na deviate preteky?
Možno hej, keď už som si povedal, že to tento rok takto skúsim.

Naznačil si, že si už asi dosiahol svoj životný bežecký vrchol. Znamená to, že chystáš nejaké životné zmeny?
Zatiaľ nie (smiech). Myslel som to tak, že keď idem na stovku, samozrejme, že si to chcem prebehnúť a ísť na hranicu svojich možností, no nie sa tam úplne zodrať, ale hlavne si to užiť. Užiť si ten deň vonku v prírode, užiť si to dobrodružstvo, ľudí, spoločnosť, keď sa podarí. A dokázať si, že áno, mám na to, prešiel som to, dal som to, no na druhý deň viem normálne vstať.

Vďaka za rozhovor, gratulujem ku krásnemu výsledku v SUT lige a želám veľa úspechov v ďalších sezónach!

Fórum nová téma
Keď človek dôjde prvý, je to už len čerešnička na torte 09/12/19 00:00 nová téma
Najnovšie články v sekcii
 
Recenzia Tatranské hrebene – názvoslovie Koncom novembra 2019 vyšla publikácia s názvom Tatranské hrebene – názvoslovie. Autorom je Viktor Uherka. Kniha sa zaoberá názvoslovím hlavného hrebeňa Tatier od Kopského po Javorové sedlo. Nasledovať by mali ďalšie diely popisujúce Vysoké Tatry … » viac 05/02/20 Soňa Mäkká Mapy a knihy
Reportáž 500 km od Slovenska a predsa doma Kedysi to bola jedna krajina. Lenže je to už 300 rokov, čo naši krajania odišli z "Horných Uhier" na tzv. "Dolnú zem", na juh Uhorska. Dnes žijú v kraji Vojvodina na severe Srbska, ale tiež ... » viac 21/01/20 Tomáš Trstenský Svet
Reportáž Pražská stovka 2019 Pražská stovka je takmer legendárne podujatie, ktoré podobne ako viaceré iné v súčasnosti spája ultra trailových bežcov s turistickými diaľkoplazmi a všetkých medzi tým, avšak ... » viac 19/01/20 Peter Gemeran Rozhovory
Najnovšie články autora
 
Rozhovor Radšej budem mazať chlebíky, ako byť doma na gauči Za každými pretekmi Slovenskej ultratrailovej ligy sa skrývajú hodiny neviditeľnej práce dobrovoľníkov, ktorí bežcom neúnavne pomáhajú vo svojom voľnom čase. Podujatia obohacujú o výborný technický servis, ale aj o jedinečnú priateľskú … » viac 23/12/19 Júlia Batmendijnová Rozhovory
Beh Cesta hrdinov SNP za 12 dní – Kráľova hoľa Na vysielači na Kráľovej holi je tradične napichnutý čierny mrak ako spečené Marshmallow na špajli. Vychádzame na najvyšší bod a Miki navrhuje, aby sme si na chvíľu oddýchli vnútri ... » viac 12/12/19 Júlia Batmendijnová Slovensko
Rozhovor Keď človek dôjde prvý, je to už len čerešnička na torte Mužské prvenstvo v Slovenskej ultratrailovej lige 2019 patrí Mikulášovi Kérimu, ktorý svojím celoročným ziskom 8195,5 bodov nasadil latku naozaj vysoko. Svoje víťazstvo si zaslúžil ... » viac 09/12/19 Júlia Batmendijnová Rozhovory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  

0.63