Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Zbeh do sedla Besník – v pozadí Kráľova hoľa
Zbeh do sedla Besník – v pozadí Kráľova hoľa Zatvoriť

Beh Cesta hrdinov SNP za 12 dní – Kráľova hoľa

Na vysielači na Kráľovej holi je tradične napichnutý čierny mrak ako spečené Marshmallow na špajli. Vychádzame na najvyšší bod a Miki navrhuje, aby sme si na chvíľu oddýchli vnútri v domčeku. Schovávame sa dnu pred pľušťou, jedna dvojica tu už sedí a tiež sa zohrieva. Naťahujem si nohy, jem, pozerám na hodinky. Vyšli sme to za 1:55 hod, turisticky je to na 3:10.

_[ Toto je úryvok z pripravovanej knihy O čom sníva raketový pes ]_

Stúpania vždy boli moja slabina, a tak som zo slušného medzičasu zaskočená a nanajvýš spokojná. Super, každá ušetrená minúta sa na tomto výlete zíde, Čertovica je ešte ďaleko. Po necelej štvrťhodine otváram dvere, no proti vetru sa musím zaprieť takmer z celej sily, aby som ho pretlačila. Vybiehame do pravého nízkotatranského počasia. 

Úsek za Kráľovou hoľou je úžasný. Chodník sa najprv hadí po mäkkom trávnatom hrebeni, neskôr sa vlní po technickejších skalnatých pahorkoch, no je plný krásnych behateľných pasáží. Aj my prevažne bežíme. Mám pocit, že chladivý vzduch mi boľavú šľachu priam lieči, a tá ma teraz takmer vôbec neobmedzuje v pohybe. Oblačnosť sa prelieva cez hrebeň ako prekysnuté cesto cez okraj vandlíka, hmla striedavo redne a hustne a z času na čas v diaľke odhaľuje rajské scenérie slnkom zaliatych Vysokých Tatier, ktoré vyzerajú fascinujúco ako z letáčika od svedkov Jehovových. 

Beží sa mi úžasne, nohy akoby mi po štyroch dňoch vymenili za nové. Hra farieb, vôní a tvarov vyráža dych a ja sa pristihujem, ako sa usmievam od ucha k uchu. Som ľahká ako pierko a plná energie. Skoro, ako keby som svoju púť začala iba dnes. Len kdesi hlboko vnútri celá moja bytosť cíti, že niečo také prekrásne ešte nezažila. Zrazu celkom jasne vnímam svoje unavené telo a svojho odhodlaného ducha ako dvoch spolupracujúcich partnerov, ktorí sa rozhodli urobiť všetko pre dosiahnutie spoločného cieľa. Zrak mám vyostrený a som čulá ako vlčica, ktorá inštinktívne trieli za svojou korisťou. Som silná. Oveľa silnejšia, než by som si kedykoľvek doteraz trúfala pripustiť. Ponáram sa do extatických hlbín momentu a nechávam sa nimi unášať ako papierová loďka morským prúdom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V strmom klesaní do Ždiarskeho sedla dostávam krízu. Sily mi odkväcli a aj keď sa neustále snažím dopĺňať cukry, v technickom zráze za Mikim výrazne zaostávam. Šľacha sa v nepríjemnom sklone na ostrých kameňoch opäť hlási k slovu a pri každom kroku ma irituje. Ťažký, pomalý zostup ma vyčerpáva ešte viac a ja sa aj po rovine za sedlom vlečiem ako slina, až kým sa nedovlečiem k útulni. Pri chatke mierim rovno do umyvárne v potoku, aby som si schladila preťažený priehlavok. Osviežené chodidlá rovno napúšťam vazelínou a zavinujem do čistých ponožiek ako dve múmie.   Miki mi medzitým objednáva na chate pitie a párky s chlebom. Polievku majú šošovicovú, tú ja nemôžem. Kým jeme na drevených lavičkách na dvore, dáva sa s nami do reči akýsi ultrabežec, ktorý tu je dnes turisticky. Vypytuje sa na trasu a na naše plány. Miki pozerá na hodinky, je okolo 15:00. Napoly zo žartu, napoly zo zúfalstva sa smeje, že keď pôjdeme ďalej takým tempom ako pred chvíľou, tak naše dnešné plány ukončíme asi až zajtra. Tie reči ma netešia, no viac ma neteší, že sú pravdivé. Neviem však, čo mám robiť inak. Chvíľu by som vedela ísť rýchlejšie, no nemôžem si dovoliť odpáliť sa v polovici úseku. 

Kým debatujeme s pocestným, prikvitne k nám pes a hádže na nás psie oči, aby sme mu podarovali kúsok z taniera. Miki mu však smrteľne vážne vysvetľuje: „Vieš, môj zlatý, my by sme ti niečo dali, ale nemôžeme, lebo potom by sme skolabovali.“ Ten krutý koniec vety ma zaskočil. Strašne sa smejem a Miki sa o chvíľu strašne smeje na tom, ako strašne sa smejem ja, len ma tak prehýba od sĺz. Zhovorčivý týpek sa na to radšej chopí svojho olovrantu a decentne nás opúšťa. Vraj ho ešte určite cestou dobehneme. Ja len pozerám na plný tanier pred sebou, vizualizujem si svoje raketové tempo s jeho obsahom v bruchu, a je mi strašne smiešne: „No jasné, určite ťa dobehneme! Vidíme sa.“ Keď ma nepríčetnosť trochu prechádza, naťahujem sa a riešim ostatné nevyhnutnosti. S Mikim dopĺňame všetky fľaše a po vyše trištvrte hodine v zákope konečne zahajujeme ťaženie na Čertovicu vzdialenú 27,9 km a 1388 m+. Najbližšia zastávka však pre nás bude už v sedle Priehyba, o 6,3 km a 340 m+.

Tento úryvok je z pripravovanej knihy "O čom sníva raketový pes", ktorú si môžete predobjednať v našom obchode a tým jej pomôcť na svet. Vychádza začiatkom februára 2020.

Julka o Ceste hrdinov SNP v podcaste HIKING.SK

Najnovšie