Rozhovor Radšej budem mazať chlebíky, ako byť doma na gauči
Za každými pretekmi Slovenskej ultratrailovej ligy sa skrývajú hodiny neviditeľnej práce dobrovoľníkov, ktorí bežcom neúnavne pomáhajú vo svojom voľnom čase. Podujatia obohacujú o výborný technický servis, ale aj o jedinečnú priateľskú atmosféru, pre ktorú sa mnohí na akcie SUT radi vracajú. Tentokrát som preto o rozhovor poprosila dobrovoľníčku roka 2019 a 2018 Janku Miškolczyovú.
Ahoj Janka, mohla by si sa čitateľom krátko predstaviť?
Mám 34 rokov, som z Nitry a pracujem ako účtovníčka.
Tento rok si sa v SUT po druhýkrát stala dobrovoľníčkou roka. Ako si sa dostala k dobrovoľníctvu na ultra akciách?
Celkovo som sa o ultra akciách dozvedela od kamaráta. V roku 2012 úspešne prešiel Ponitriansku stovku, tak som si povedala, že to musím vyskúšať aj ja. V roku 2013 som sa postavila na štart P100, skončila som DNF. V roku 2017 ma znovu oslovil tento kamarát, či nepôjdem znovu vyskúšať a vtedy som si povedala, že alebo si to natrénujem, alebo to skúsim ako dobrovoľník. Takže moja prvá akcia ako dobrovoľník bola P100 v roku 2017 a zapáčilo sa mi to (úsmev). Tam som šla ako zadný voj.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Takže si sa do pozície dobrovoľníčky dostala z pozície bežkyne?
Ja by som sa nenazývala bežkyňou, skôr diaľkoplazom. V ten prvý rok som si chcela dokázať, že to zvládne každý, že je to len v hlave (nie je to celkom tak, treba mať aj niečo nabehané).
Počula som, že aj teraz máš nejaké bežecké plány. Prezradíš, aké?
Áno, na rok 2020 mám v pláne ísť súťažne P100 a určite na NTS a Hriňovskú stovku ako zadný voj.
V sezóne 2019 si úspešne absolvovala Javornícku stovku. Bol to tvoj prvý ultrácky pokus od roku 2013 alebo si medzitým skúšala aj niečo iné?
V roku 2014 som sa zúčastnila Trnavskej stovky, ktorú som úspešne zvládla, a ešte Bánovskú päťdesiatku. V ďalšie roky som nemala s kým chodiť.
Znamená to, že nerada chodievaš takéto veci sama?
Skôr ma k tomu nemal v minulosti kto motivovať. V roku 2016 som skúšala opäť P100, ale po cca 60 km ma zradilo koleno a s tým som mávala problémy, tak som začala bicyklovať.
Ako diaľkoplazka a dobrovoľníčka máš skúsenosti „z obidvoch strán barikády“. Vedela by si zhodnotiť, čo je náročnejšie, respektíve v čom?
Ťažko povedať, čo je náročnejšie. Keď je pekné počasie a som v pozícii dobrovoľníka, tak ma to láka ísť na trasu. Na druhej strane, taká Kysucká stovka – zima, mráz, tam veru bežcom nezávidím a je pre mňa „pohodlnejšie“ byť v teple a pripraviť im občerstvenie.
Viackrát si spomenula zadný voj, vyzerá, že to ťa celkom baví. Máš aj nejakú „najneobľúbenejšiu“ dobrovoľnícku činnosť?
Žiadnu činnosť nepovažujem za najneobľúbenejšiu. Zadný voj je fajn, je to ten druh dobrovoľníčenia, kde nie si až tak pod tlakom, pretože nemusíš mať nachystané občerstvenie. Jednoducho si udáš tempo, aké ti aktuálne vyhovuje (ale snažíme sa stihnúť vždy limity, ktoré sú určené pre bežcov). Niekedy mám pocit, že nikto o nás ani nevie, že sme tam, keďže sme vždy poslední. Preto možno občerstvovačky sú tá forma dobrovoľníčenia, kde sme videní (úsmev).
Cez ruky ti už prešlo kvantum pretekárov. Akí sú? Máš aj negatívne skúsenosti?
Určite sa občas nájdu bežci, ktorí nemajú svoj deň alebo ich niečo bolí, tak sú podráždení, ale nikdy som to nebrala osobne. Snažili sme sa im pomôcť, ako sme mohli.
Takže dobrovoľníka vnímaš ako človeka, ktorý je tam na to, aby podržal účastníkov aj vo chvíli, keď sa, povedzme, nesprávajú najpriateľskejšie? Myslíš, že tvoj prístup ovplyvnila aj tvoja vlastná bežecká skúsenosť s pretekmi?
Áno, môže to byť aj tým, že som si to najskôr vyskúšala ako bežec, a teda som vedela, ako je latka nastavená a ako to dobre padne bežcovi, keď dostane plný servis.
V sezónach 2018 a 2019 si pomáhala na asi desiatke akcií ročne. To je dosť veľa víkendov, ktoré si mohla stráviť na gauči pri telke a nie mazaním chlebov pre spotených bežcov. Čo ťa motivuje chodiť takto pomáhať?
Radšej budem mazať chlebíky, ako byť doma na gauči, to považujem za premárnený čas. Takto sa mi zdá môj čas zmysluplne využitý, či už na občerstvovačkách alebo ako zadný voj.
Myslím, že budem hovoriť za všetkých, keď potvrdím, že zmysluplný určite je! Je niečo, čo by si na záver rada odkázala čitateľom?
Tí, ktorí ultra zažili, vedia, o čom to je, a preto sa k tomu vracajú. Tým, ktorí neskúsili, odporúčam. Budúci rok budú aj viaceré 50-kilometrové trasy a tie, myslím, zvládne každý, kto občas trénuje. Takže veľa nabehaných kilometrov v roku 2020 prajem všetkým (úsmev).
Ďakujem za rozhovor a hlavne za tvoje celoročné nasadenie, ktorým si prispela k tomu, aby bol rok SUT taký úspešný, aký bol. Na bežeckých akciách ti želám ľahké nohy a na občerstvovačkách už len samých milých bežcov!
Fotogaléria k článku
