Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Slováci na Pražskej stovke (autor foto: Slavo Glesk)
Slováci na Pražskej stovke (autor foto: Slavo Glesk) Zatvoriť

Reportáž Pražská stovka 2019

Pražská stovka je takmer legendárne podujatie, ktoré podobne ako viaceré iné v súčasnosti spája ultra trailových bežcov s turistickými diaľkoplazmi a všetkých medzi tým, avšak vyniká dlhou tradíciou (tento rok sa konal 26. ročník) a vyznačuje sa niektorými zaujímavými špecifikami, najmä v porovnaní s väčšinou slovenských ultra trailových akcií. V každom prípade každoročne priťahuje množstvo účastníkov a patrí k najväčším podujatiam tohto typu v ČR a SR, čo sa kvantity i kvality týka. Aj pokiaľ ide o konkurenciu medzi bežcami, z ktorých sa tu obvykle zíde celkom slušná skupina zo širšej "československej" elity.

Hlavný organizátor Olaf Čihák pri svojich stovkách zvykne poctivo každoročne obmieňať trasu a pri Pražskej stovke to platí asi najvýraznejšie, lebo rovnaký vždy zostáva prakticky len cieľ v Prahe–Modřanoch, ale štartuje sa obvykle z rôznych vzdialenejších miest, od ktorých potom trasa vedie vždy z iného smeru a cez iné lokality do samotnej Prahy. Po minulé roky sa šlo napríklad cez celé Brdy z juhozápadu alebo Posázavím z juhovýchodu. Naviac Olaf je priam povestný tým, že vymýšľa trasu tak, aby sa išlo cez všetky možné vyhliadky, skalné vrcholky, rozhľadne a iné vyvýšené či technicky exponovanejšie body, a vie nájsť kopce aj tam, kde žiadne kopce nie sú. Vznikne z toho potom taký typický pílkovitý profil s početnými kratšími, ale o to prudkejšími stúpaniami a klesaniami, čiže ani v tých nižších stredočeských pohoriach to v konečnom dôsledku nie je žiadna brnkačka. No a ešte k tomu, tu viac než kdekoľvek inde platí, že „stovka je všetko od 100 do 199 km“, takže v posledných rokoch sa dĺžka hlavnej trasy pohybovala v rozpätí 125 až 170 km.

V každom prípade, v dôsledku uvedeného tým pádom je Pražská stovka (zrejme nielen pre mňa) osobitne atraktívna tým, že každý ročník je do veľkej miery úplne originálny a odlišný od ostatných, takže sa oplatí aj opakovaná účasť už len kvôli tomu, že človek spozná vždy ďalšie nové zaujímavé miesta po trase. Jedinečnosť tých-ktorých ročníkov môže zvýrazniť aktuálne počasie, terén a ďalšie podmienky na trase, ktoré sú vďaka decembrovému termínu značne nevyspytateľné. Polmetra snehu a teploty hlboko pod bodom mrazu, ktoré sa tu v minulosti tiež vyskytli, už pri súčasnej klíme v týchto nižších nadmorských výškach príliš nehrozia, ale nejaká kombinácia snehu, ľadu či naopak blata či sychravého počasia s dažďom môžu tiež „potešiť“ a „spríjemniť“ zážitok.

Okrem najdlhšej trasy sú k dispozícii vždy aspoň 3 kratšie varianty, ktoré sa pripájajú k hlavnej trase neskôr - pre tých, čo si na celú „stovku“ netrúfajú, aj pre bežných či úplne rekreačných turistov. To samozrejme znásobuje celkový počet účastníkov, ktorí sa potom neskôr na trase „zmiešavajú“. Nuž keď to organizátori zvládajú...

Vzhľadom na uvedené a na to, že v tom decembrovom termíne u nás ani v ČR už nič podobné v kalendári nie je, stala sa Pražská stovka pre mňa aj pre mnohých iných tradičnou poslednou akciou na uzavretie ultra trailovej (alebo turistickej) sezóny, no a v uplynulom roku tomu nebolo inak – môj 4. štart za sebou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Registráciu som vybavil ako vždy v 1. vlne v priebehu októbra - jednak nie je prečo váhať a za sympatických 550,- Kč, to sa oplatí. Vtedy bol známy akurát štart, cieľ a približné číselné parametre trasy, až neskôr boli zverejnené miesta, kde budú občerstvovačky (živé kontroly), a len pár dní pred štartom sú k dispozícii aj presné mapy trás. Vraj aby miestni nemohli trénovať dopredu a všetci mali cca. rovnaké podmienky v tomto ohľade.

Takže tentoraz štart: Mýto u Rokycan pod Brdmi, cieľ: samozrejme Praha – Modřany, dĺžka 135 km, prevýšenie +4500 m, trasa vedie najprv na sever cez Křivoklátsku vrchovinu (Zbiroh, Skryje, Křivoklát, pozdĺž Berounky), neskôr sa stáča na východ do Českého krasu (Sv. Jan pod Skalou, Karlštejn) a potom už cez obce v blízkosti Prahy (Černošice, Radotín) plynule prechádza do mesta, kde sa ešte strieda zástavba s lesmi a kopcami takmer až do cieľa v škole na modřanskom sídlisku.

Trasu sťahujem do hodiniek s GPS aj do telefónu, potom ešte pred štartom dostaneme aj podrobný itinerár s popisom úsekov a turistického resp. vlastného značenia trasy. Čerstvou vychytávkou pre fajnovejších účastníkov (ja to tiež vítam) je zverejnenie konkrétneho umiestnenia jednotlivých „mŕtvych“ kontrol, takže sa dajú v mape naštudovať dopredu - aj keď teraz sa tak stalo až v samotný deň štartu, že len po ceste som to pozeral v telefóne a snažil sa zapamätať nejaké významnejšie body. Vzhľadom na spomínanú úmyselnú členitosť trasy s rôznymi malými odbočkami, „vracačkami“ a pod. je vytýčený pomerne vysoký počet kontrol (viac než 30) a značia sa fixkami do záznamového hárku - ťažký old school v porovnaní s ultra trailmi u nás alebo hocikde inde v zahraničí. Niektorí to nemusia, býva občas problém s nájdením kontrol (hlavne keď úplne zmiznú), ja to beriem ako súčasť hry – aj keď tiež už sa mi v minulosti stalo, že som dostal penalizáciu za chýbajúcu kontrolu. Tentoraz bolo v tomto všetko v poriadku.

Pre dopravu na štart je jasná voľba vlak (z Bratislavy na 2 prestupy), v piatok pre deviatou večer vystupujem v Mýte spolu s celým davom stovkárov, ktorí kompletne obsadili lokálku a potom aj reštauračné zariadenia v dedine.

Štart je ako vždy o polnoci, čo nie je nič extra na pomery českých stoviek, ktoré takmer vždy začínajú v piatok večer. Vzhľadom na decembrový termín to znamená, že veľká časť účastníkov bude mať k dispozícii necelých 9 hodín svetla počas sobotňajšieho dňa, zvyšok trasy si užije potme. Ale aj to má vždy niečo do seba, ja to mám celkom rád. Kto pôjde aj celú druhú noc, bude to mať už horšie, tiež už som mal to potešenie na dlhších trasách.

V sokolovni s prezentáciou sa to hemží ľuďmi, naozaj to nie je komorná akcia ako mnohé iné stovky. Schádza sa tu aj početná slovenská „výprava“ v počte viac než 20 ks, na čele s elitnými bežcami Majom Priadkom, Matejom Oravcom a Patrikom Hrotekom. Čo-to spolu prehodíme pred štartom, napokon najmä tých vpredu už potom neuvidím, možno v cieli, ak počkajú. Aj by som si ešte oddýchol pred polnocou, ale nie je ani veľmi kde sa natiahnuť.

Predpoveď počasia je vcelku priaznivá, teplota okolo nuly, počas dňa niečo nad ňou, v noci možno spŕchne, ale nič vážne. Takže stavím na dosť minimalistické oblečenie, nech mi je na štarte zima a zohrejem sa pohybom – čiže kraťasy (nohy vydržia), 3 tenké vrstvy hore a tri vrstvy aj na ruky (tie nevydržia, prsty omrznú ako prvé, ani nemusí mrznúť – a tým myslím špeciálne moje prsty). Sneh ani ľad tentoraz veľmi nehrozil a ešte aj blatisté úseky boli aspoň spočiatku pekne stvrdnuté, takže aj terén bol v pohode. Podmienky teda nanajvýš prijateľné, už len úspešne zvládnuť samotnú trasu.

Pri východe zo sokolovne kúsok pred polnocou ma ovalí zima, tak radšej pobehnem aj tých pár sto metrov na štart, nech sa zahrejem. Väčšina ľudí okolo je poobliekaná výrazne teplejšie, až moc, ale to ich prejde, si vravím. Mne to s oblečením na 100% vyšlo, úplne akurát som sa cítil celý čas, nemusel som nič obliekať ani vyzliekať, okrem hrubších vrchných rukavíc. Počas noci na otvorených priestoroch bolo cítiť studené nápory dosť silného vetra, ale to vyriešil intenzívnejší pohyb, win-win. Niečo viac ako 250 kusov na štarte, slušný dav, ale to sa po pár kilometrov pekne natiahne a roztrhá.

Olaf avizoval, že prvú časť trasy musel na poslednú chvíľu výrazne meniť oproti pôvodnému plánu, lebo nedostal povolenie od niektorých vlastníkov lesov (lebo by sme im to tam úplne zničili alebo čo, tým behom či pochodom). Hm, každý rok absolvovať takéto administratívne procedúry, vrátane povolení od x rôznych vlastníkov, vždy na novú trasu a potom prípadne musieť takto improvizovať... ťažký život organizátora. A teda všetka česť a vďaka za účastníkov.

No, tým pádom sa nám úvod trasy narovnal a zjednodušil, vynechávame viaceré „technické a atraktívne úseky“, ktoré pre nás Olaf vymyslel v rámci svojej typického tvorivého úsilia počas roka pred akciou. Na 35 km vychádza len nejakých 800 výškových metrov a podľa toho vyzerá aj tempo. Na prvú živú kontrolu (15,5 km, Zbiroh) prichádza čelo pretekov (lebo vpredu sú to doslova preteky) za necelých 70 minút, ja sa zo začiatku tiež snažím nahnať kilometre, kým to ide skoro „zadarmo“ a aj zima ma núti do behu – som tam za 1:25h. Tesne pred a aj za kontrolou je konečne nejaké zásadnejšie stúpanie, ale potom je to opäť nadlho veľmi behateľné, možno až príliš. Na ďalšiu kontrolu v reštaurácii penziónu v dedinke Skryje prichádzam ešte v takmer stálom behu, 35 km po 3,5 hod., nie je zlé. Chutná polievka + ešte chutnejšie frgále, beriem rovno dva do ruky na cestu.

Teraz už je profil trasy o niečo pestrejší a radšej tlmím tempo, načase šetriť nohy na neskôr. Začali sme postupovať približne pozdĺž riečky Berounky, po prúde východným smerom, s niekoľkými zaujímavejšími úsekmi, z ktorých by sme asi za dňa videli o dosť viac, no ale sme na P100, takže tak to má byť. Ráno ešte pred úsvitom prechádzame cez Křivoklát s výrazným klesaním a stúpaním k známemu hradu, ktorý sa už celkom jasne rysuje pred nami. Zatiaľ to ide, okolo seba zaznamenávam niektorých veľmi dobrých bežcov, takže som možno až príliš vpredu. No však to sa ešte spraví. Aj tak si vravím, že špička tu musela dávať iné šprinty. A skutočne, ešte aj po 51 km im priemerka vychádzala na takmer 12 km/h, až neskôr to so vzdialenosťou a náročnosťou trasy pomaličky klesalo.

Medzitým zisťujem, že mi nefunguje powerbank, akurát ešte aj strácam čas, keď sa ho snažím nejako rozbehať. No nič, navigácia v hodinkách nebude, resp. ušetrím batériu na poslednú časť trasy v meste, kde sa iste zíde. Značenie je zatiaľ veľmi dobré, obzvlášť keď pomáhajú reflexné šípky žiariace do nočnej tmy. Napokon si ho nadmieru pochvaľujem, okrem pár úsekov, kde z nejakého dôvodu „olafošípky“ úplne chýbali (niektorým ľuďom to asi nedá, keď v lese vidia takéto značenie), sa dá postupovať bez nejakého váhania. Čo nebýva úplne pravidlo na niektorých menších českých stovkách, orientačne náročnejších a s úspornejším značením alebo bez neho, ak sa ide po turistickom značení.

Kontrola na 64. km ma víta súčasne s východom slnka (7:45). V garáži domu v dedine Sýkořice na kopci nad Berounkou je pripravená úplná hostina, vrátane vecí ako palacinky, rôzne druhy syra a neviem čo všetko som ani nemohol stihnúť ochutnať. Celkovo bola aj táto stránka podujatia pripravená na výbornú. Striedali sa celkom pravidelne „vlastné“ občerstvovačky s nadmieru pestrou ponukou jedla aj pitia (čo nebýva na českých stovkách úplne štandard), okrem tej prvej všetky vo vnútri, a typické kontroly po hospodách, kde bola k dispozícii polievka a ostatné sa dalo normálne kúpiť. Tam mi vždy bohato stačilo zjesť polievku a doplniť vodu, aj tak som mal dosť plný žalúdok ešte z predošlej kompletnej občerstvovačky a aspoň som sa nezdržoval.

Pred ďalšou kontrolou (74 km, Nižbor) je dlhší úsek rovno po brehu Berounky a už cítim, že nohám sa nechce bežať ani po rovine, možno ešte tak na indiánsky beh to vydá. Nuž čo už, do cieľa stále ďaleko a tie náročnejšie etapy ešte len prídu, pokojne nech ide predo mňa, kto na to má... Vraj som niekde za 30. miestom, takže celkom v pohode.

Odtiaľto sa už pripojili kratšie trasy so skorším ranným štartom, čiže postupne predbiehame väčšie či menšie skupiny turistov, bežci sú samozrejme už ďaleko preč. Začínajú sa tiež výraznejšie hojdačky po kopcoch na trase. Pamätám sa najmä dvojité stúpanie na Plešivec a potom hore-dole úsek pred Karlštejnom, kde dominuje najmä výstup od kláštora Sv. Jan pod Skalou – na tú skalu s krížom na vrchole. Krásny pohľad zdola, ešte krajší zhora. Restaurace Pod Dračí skálou tesne pred hradom Karlštejn je akurát na 101. km, čiže 100 km mám za niečo viac ako 13 hodín – fajn, pôvodný plán bol doraziť tam ešte za svetla. Tí najrýchlejší tu boli už okolo desiatej.

Praha sa už blíži, ale jednoduché to teda nebude. Časť trasy sa prekrýva resp. pretína trasu minulej P100, takže približne viem, čo nás ešte čaká. Síce už nemáme po ceste žiadne vysoké kopce a križujeme dediny na dohľad Prahy, ale budeme sa musieť ešte vydriapať za viacerými kontrolami po všelijakých kratších krpáloch.

Tak napokon posledná živá kontrola (116 km, Černošice) ešte za svetla, tesne pred západom slnka okolo štvrtej popoludní, paráda! Tu už sa nezdržiavam, hor sa na poslednú etapu. Pár stúpaní ešte na ľavej strane Berounky a potom zaujímavý „industriálny“ úsek popod dlhočizný Radotínský most, ktorý prechádza cez Berounku aj Vltavu. Blížiaci sa cieľ ma ako vždy nezadržateľne priťahuje a zvyšuje mi tempo. Postupne dobieham a predbieham viacero ďalších ľudí, ktorí asi budú tiež stovkári.

Čo ma taktiež ženie rýchlejšie vpred je úvaha, že by som mohol prípadne aj stihnúť posledný vlak Praha – BA o 19:50, ale už je po šiestej a cesta na Hlavní nádraží z kraja Prahy je celkom logistický oriešok. No uvidím.

Sme prakticky v meste, ale za ulicami v mestskej časti Komořany ešte nasleduje dlhší, všetko len nie rovinatý úsek lesom, najmä Komořanská a Modřanská rokle, tradičné to súčasti väčšiny Pražských stoviek. Tu už makám, čo to dá, nie je na čo sa šetriť. Škola, kde býva obvykle cieľ, je blízko, ale teraz musíme ešte prebehnúť sídlisko, kus lesoparkom a ďalší kus sídliska. Začínajúci dážď vôbec nevadí, už je to celé v suchu.

Cieľ 18:44:27, veľmi pekne, dostávam do rúk diplom – 20. miesto, to fakt? Ešte krajšie. Tak to by som nečakal, ani vopred, ani podľa priebehu, v tej konkurencii. Som nanajvýš spokojný, konečne po dlhšom čase zase stovka bez výraznejších problémov. Ako obvykle, keď mi to ako-tak ide, dosť rýchly úvod a aj silný záver, a medzitým pomalšie oddychové fázy, ale žiadna výraznejšia kríza, ťažkosti s chodidlami, žalúdkom alebo niečo podobné.

Borci vpredu sú však niekde úplne inde a napálili to ako sa patrí: Víťaz Petr Hének za 13:44, „naša“ stíhacia dvojka Majo Priadka, Matej Oravec hneď za ním v čase 14:05, po nich už takmer 1,5-hodinová pauza... No, jednoducho iná liga alebo skôr iný šport. Tým z konca poľa, čo dorazili do cieľa (190), to trvalo okolo 40 hodín.

Ja som sa napokon rozhodol neskúšať kvalitu ponúkaného nocľahu v priestoroch školy, naopak otestoval som svoju schopnosť bleskovo sa osprchovať, prezliecť, zbaliť, vyhodiť topánky, ktoré som podľa plánu dorazil na tejto stovke, a zašprintovať 300 - 400 metrov na autobusovú zástavku, ktorej umiestnenie som našťastie vopred pozrel v mape, a kde som napokon chytil posledný možný spoj, aby mi to celé vyšlo. To celé za 25 minút od dobehu do cieľa, za čo som si sám udelil dodatočný (pomyselný) diplom. A potom už v pohode, hádam prvý raz, čo som zažil medzi Prahou a Bratislavou takmer prázdny vlak, asi to bolo tou sobotou večer. No a po nejakých 38 hodinách opäť vo vlastnej posteli. Úspešný výjazd.

Na záver, ak to nie je jasné z textu, môžem Pražskú stovku len a len odporúčať. Olaf a spol. to robia so srdcom, ale aj s dlhoročnými skúsenosťami, a ako som spomínal, na ďalší ročník opäť pripravia novú zaujímavú trasu. Takže ak sa nič nepredvídané nestane, v decembri 2020 budem opäť tam.

Trasa
Výsledky
Web P100

Autori fotografií: Dalibor Dvorštiak a Slavo Glesk

Fotogaléria k článku

Najnovšie