Trasa

Bratislava, Koliba – Kamzík, lúka – Pod Chlmcom – Spariská – Vypálenisko – Pánova lúka – Bystrické 2 – Pod Dračím hrádkom – Medené Hámre – Košarisko – Okopanec – Hviezda – odbočka na žltú TZT pod Malým Javorníkom – hrad Biely kameň – Biely kríž – Zbojníčka – Vypálenisko – Spariská – Pod Clmcom – Kamzík, lúka – Bratislava, Koliba

Štart je na konečnej autobusov MHD na Kolibe. Beriem cestou hore Mira, auto nechávam na veľkom parkovisku kúsok nad konečnou a kým sa mordujem s nastavením mojich nových hodiniek, aby nahrávali trasu, Miro ide po naše štartovné hárky. Osadenstvo štartu tam je len do ôsmej a to je už čo nevidieť. Zbehnem tiež až takmer po MHD a potom už začíname stúpať po zelenej značke na Kamzík. V lese je ešte málo ľudí, chodník sčasti pokrýva ľad. Nemáme mačky ani nesmeky, nejako si už len poradíme. Včera bol vyslovene jarný deň a podobne má byť aj dnes, ale zopár centimetrov snehu v Malých Karpatoch predsa len je.

Na hárkoch pozerám časy kontrol a vravím Mirovi, že nemôžeme do 9.30 h stihnúť Pánovu lúku, keď je 8 hodín. Hikeplanner udáva vyše dve a pol hodiny. Miro mi vraví, že toto nie sú ultratrailové preteky, kde treba stihnúť kontrolu do limitu, že tu budú istotne dlhšie. Na Kamzíku je ľudoprázdno, čo nie je obvyklé, väčšinou tu je tá polovica mesta, ktorá nie je na Železnej studničke. Za lúkou zbiehame po červenej dole, obchádzame ľadové úseky. Po hrebeni to už potom ide, kráčame po rozmočenom snehu, prípadne po blate. Za Spariskami sa pripájame na asfaltku, ktorou kráčame až na Vypálenisko, kde odbočíme smerom na Pánovu lúku. Počasie je výstavné, konečne žiadna hmla, žiadna inverzia, ale slnko.

Prístrešok na Pánovej lúke je plný, pani Janka na kontrole komentuje náš čas 9:50 ako “veď ste dobre došli”, napijeme sa čaju a fičíme dole k Vydrici. Na tomto mieste vytvára asi najkrajšie meandre. Po čase potok opúšťame a začíname stúpať k Bystrickému. Stúpanie mi teraz nesedí, ale snažím sa dobehnúť Mira, ktorý nielen že vládze, ale ešte sa pri tom aj rozpráva s ďalším účastníkom Ctiborom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z Bystrického klesáme po zelenej značke úzkou dolinkou nad potokom, niektoré úseky sú zľadovatené, tak ich obchádzame, hopsáme cez Hajdúšsky jarok tam a zase späť. Pod Dračím hrádkom vychádzame na asfaltku, ktorá nás privedie až na Košarisko, ale bude to dosť dlho trvať. Cesta je z väčšej časti pokrytá snehom a ľadom. Po ľavej ruke máme obnažené skalné steny opusteného borinského kameňolomu. V priaznivých poveternostných podmienkach sa tu dočkáte aj ľadopádu alebo vodopádu. Na viacerých úsekoch nám náhle udrie do tváre závan veľmi teplého vzduchu, ktorý hneď opäť mizne. Čudujeme sa, že sa s ním stretávame takto na dne doliny. Míňame zatvorený vchod do jaskyne Sedmička a za asfaltkou odbočujúcou k Salašu aj partiu jaskyniarov, chystajúcich sa vojsť do podzemia.

Za zákrutou už len dokráčame širokou dolinou na Košarisko, ďalšia kontrola je v krčme Zapadnutý kút. Sú tu aj ďalší účastníci, stretávam sa s Katkou, ktorá nám aj s Daliborom veľmi pomáha so značením Nízkotatranskej stíhačky. Som hladná a tak vo mne mizne fazuľová polievka s chlebom, pagáčik a pivo. Polhodinku posedíme, ale ak to chceme stihnúť, musíme vyraziť. Cieľová kontrola je do 18-tej.

Teraz nás čaká vyliezť opäť na hrebeň a klesnúť na druhú stranu k zrúcanine hradu Biely Kameň, potom opäť hore a po hrebeni naspäť na Kamzík. Najjednoduchšie by to bolo po modrej značke, ale my si to trochu oživíme mimo značiek. Miro potrebuje ísť na Okopanec, jeden z 24 vrcholov patriacich do nového oblastného turistického odznaku, ktorý organizuje, s cieľom propagovať menej známe vrcholy Bratislavského kraja. Na vrchol treba dočasne pripevniť jeho názov s nadmorskou výškou. Vraciame sa teda po zelenej, z ktorej onedlho odbočíme na asfaltku vedúcu popod prírodnú rezerváciu Strmina. Na hranici rezervácie je zvážnica, ktorou sa dá dostať až na vrchol Okopanca. Vrchol sa mi páči. Je to lúčka s niekoľkými listnatými stromami pred hradbou ihličnatých a je tu úžasný pokoj. Vyberám čokoládu, ale dlho sa nezdržiavame. Zbiehame na rozľahlú lúku, ktorou potom zasa stúpame. Je tu posed, rozrytá zem a dokonca akýsi veľký šúľok na retiazke. Že by tu diviaky mali detský kútik?

Pokračujeme lesom, najprv zvážnicou, neskôr len tak bez chodníka, preplietame sa vyšliapanými chodníčkami medzi nízku mladinu a prekračujeme kôpky hovienok. Už len čakám, kedy stúpim na diviaka. Za chrbtom sa nám otvoria výhľady na malokarpatské vrcholy. Onedlho sme sa na vrchole kopca Hviezda. Aj tu je posed.

Z Hviezdy kráčame popri vysadenom ihličnatom lese, kde by sa medzi stromami ani ruka neprestrčila. Prichádzame na hrebeňovú červenú. Priamo pri značke leží horské rašelinisko Jurské jazero. Je národnou prírodnou rezerváciou a v celom pohorí sa nachádzajú len dve takéto rašeliniská. Ide o veľmi ohrozené biotopy, keďže v minulosti sa ľudia snažili rašeliniská odvodňovať a rašelinu z nich vyťažiť, hovorí nová tabuľa, ktorú tu minulý rok osadila Správa CHKO Malé Karpaty. Jazero obchádzame zvážnicou zo strany od Malého Javorníka a mierime na asfaltku, po ktorej vedie žltá od Bieleho kríža na našu zrúcaninu. Sme asi na 24. kilometri a začínajú ma páliť chodidlá. Na odbočke zo žltej sa vyzúvam a oddychujem. Popravde sa mi vôbec nechce zliezať nad Svätý Jur a stúpať naspäť na hrebeň. Je pol tretej a Miro vraví, že do šiestej to na Kamzík aj tak nestíhame. Ale zhodneme sa, že môžeme mať peknú túru aj bez diplomu a pokračujeme.

Prechádzame cez asi najhoršie bahno v rámci dnešného dňa, okolo ležia vyrúbané stromy. Presne kvôli bahnu a snehovej brečke idem od rána v návlekoch. Ale začínam mať podozrenie, že nohy ma pália práve kvôli nim, je im priteplo. Klesáme okolo niekoľkých krížov a Božích múk. Stretávame viacerých ľudí z pochodu, ktorí sú už vyzbrojení nálepkou z ďalšej kontroly. Asi sme sa dosť zdržali na našej zachádzke. Najlepšie je stretnutie s Ctiborom, ktorý bol doteraz v domnienke, že sme pred ním a vyzeral nešťastný, že nás nevie dobehnúť. Asi v polovici schádzania stretávame Katku s parťákom, poradia nám skratku k hradu, ak máme mapu, lebo tých cestičiek je tam viacero. Miro mi už ráno vysvetlil, že na diaľkovom pochode sú povinné kontroly, ale akú trasu na ne zvolíme, nie je až také podstatné, takže neporušujeme žiadne pravidlá, ak si ju prispôsobíme. Veselo sa teda aj tu odpájame zo žltej a klesáme lesom. Rôznych ciest je naozaj neúrekom a aj tak nakoniec ideme len tak cez les. Zabrzdí nás rozľahlé černičie, cez ktoré sa nedá dostať. Skratka byla sice delší, ale o to náročnější, zanôtim si svoju obľúbenú povedačku. Malinčie obchádzame a opäť sa napojíme na žltú, ktorá nás privedie k hradu Biely kameň. Sadám si a okamžite sa opäť vyzúvam. Asi som si mala dať polovičky, blato-neblato, ľad-neľad a nejsť na takýto pochod v serióznych vibramoch.

Na Biely kameň chodievam s deťmi ako na klavír a musím bojovať s podvedomím, ktoré mi ponúka alternatívu zbehnúť do Jura a popri Šúri domov. Miro zatiaľ vyloví nálepky a debatuje s partiou dunajskostredských turistov. Dostávam od nich hroznový cukor, vyzúvam návleky aj bundu. Vyrážame zase do kopca. Na cestu hore Miro vytipoval inú cestičku, ktorá sa neskôr napojí na žltú. Prechádzame popri starých skokanských mostíkoch nad Jozefkovým údolím. Nechce sa mi veriť, že v Malých Karpatoch bývalo toľko snehu, že tu seriózne fungovali skokanské mostíky. Ale fungovali a existuje zámer ich rekonštruovať s použitím umelej trávy, ako som čítala v tomto článku.

Stúpa sa mi veľmi dobre, oveľa lepšie, než sa mi šlo dole. Ani sa nezadýcham a ani nemusím dobiehať Mira. Návleky si už dnes nedám a ten hroznový cukor asi tiež pomohol. O štvrtej sme opäť na odbočke žltej na hrebeni. Miro chytá mierny optimizmus, že by sme to mohli do šiestej stihnúť. Ešte asi 12 km (napokon 15). Rýchlo si dávame čaj a čokoládu a fičíme ďalej. Teraz pôjdeme dlho po asfaltke.

Onedlho sme na Bielom kríži. Jarné počasie vytiahlo von mraky cyklistov, ktorí okupujú nový bufet. Tradičný Včelín v chate Klinec vzadu na lúke minulý týždeň skončil. Pokračujeme po červenej. V týchto lokalitách sme boli aj na minulom diaľkovom pochode, predchádzajúci víkend som tu zase bola behať. Mala by som sa vybrať niekam inam, lebo sa začínam cítiť ako škrečok bežiaci dookola v tom istom kolotoči.

Slnko klesá pomedzi stromy a ochladzuje sa. V jednej z besiedok sa priobliekam. Míňame ďalšie rázcestníky a opäť ma začínajú bolieť nohy. Už im asi nie je teplo, ale majú toho jednoducho dosť. Tuto pri Zbojníčke by si mohla šikovne zbehnúť do Rače a odtiaľ autobusom domov, hovorí mi hlava. Miro si píska a tvári sa ako na popoludňajšej prechádzke popri Dunaji, tak sa zase hecnem. Niekde za Vypáleniskom vidíme pred sebou partiu s hlavným organizátorom Štefanom. Musím sa ale na chvíľu vyzuť a tak nám zase odbiehajú. Za Spariskami konečne opúšťame asfalt. Na lesnej ceste je blato a snehová brečka, čo ma trochu spomalí. Miro odbieha za Štefanovou partiou. Pridávam aj ja a napokon ich dobehnem v stúpaní za Máriiným prameňom. Zase sa odpojíme. V lese začína byť šero, onedlho už musíme vytiahnuť čelovky.

Táto posledná časť trasy ma vôbec nefascinuje, nevidím nič okrem svätojánskej mušky v diaľke pred sebou a kužeľa svetla pod mojimi nohami. Len na jednom mieste výhľad spestrí rozsvietené mesto. Hnevá ma, že idem tak pomaly, hoci hodinky večer tvrdia, že sme šli pekne 5 km za hodinu. Ale teraz vidím, že Miro je vpredu a musí ma čakať a kvôli mne nestihne diplom. Rýchlejšie to ale nejde, nohy proste bolia. Vyzúvanie som už vzdala a idem na autopilota. Pod Kamzíkom musím zapojiť hlavu, lebo je tu veľa cestičiek a občas nie je jasné, ktorá je vlastne červená. Ale trafím a vyšliapem posledný stupák dnešného dňa. Na Kamzíku som 18.20 h, bufet je zatvorený, kontrola je už fuč a tak sa aj bez diplomu uberáme po ceste k parkovisku.

V nedeľu píšem Slavovi, že moje miesto na Lazovke prenechám niekomu, kto si tých 114 km užije. Ja by som sa doplazila najviac tak po šesťdesiaty. Možno sa niekedy dám na niečo také, ale teraz to nie je priorita. Diaľkové pochody sa mi však celkom zapáčili a určite sa na nejaký opäť vyberiem. Ďakujem organizátorom Doroty za zabezpečenie príjemnej akcie.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek