Pokus prvý, 23. 7. 1991

Po anabáze zmeškanými spojmi vystupujeme okolo piatej podvečer v Zázrivej. Ja, vtedy ešte len 16-ročný fagan, o 5 rokov starší brat a jeho dvaja rovnako starí kamaráti. Stúpame hore miestami prekvapivo strmými svahmi, vychutnať si západ slnka na Rozsutci. Dokonalé vynahradenie predošlého sklamania z hromadnej dopravy. Vrchol Stohu však míňame severným žlto značeným obchvatom. Do cieľa je ešte ďaleko a nikto z nás nevie, či bude mať dostatok síl. V Stohovom sedle pri súmraku prichádza prvý nezabudnuteľný zážitok. „Buďte ticho! Počujete?“ – priam neskutočné ticho, ktoré v mysli počuť doteraz.

S nocou však pre mňa prichádza aj ďalšie prekvapenie. V chlade, ktorý nastal po súmraku, vychádza najavo, že v snahe mať čo najmenej vecí som si okrem flanelovej košele nevzal žiadne teplejšie oblečenie. Amatérska chyba, ktorú si ako najmladší člen aj riadne zliznem. Brat sa so mnou obetavo rozdelil a tak počas noci "klepeme kosu" obaja.
Ďalšia cesta ubieha bez problémov. Len pri prechode Pekelníka sme sa trochu roztratili. Ja volím chodník v severnom svahu namiesto hrebeňa a nevyplatilo sa. Svah je osvetlený, no chodník v záreze nie. A tak vždy, keď ľavou nohou trafím do vymletého "rigólu" v tieni, koleno narazí do svahu zárezu a zabolí. Keby párkrát, ale každých päť metrov. Na nervy. Prečo som si vtedy nepomohol baterkou, dnes už netuším.

Baterky používame len doplnkovo, na skalnatejších miestach, najmä od Stratenca po Suchý. Mesiac v splne inak posvietil dostatočne. Horšie je to pri zostupe zo Suchého, síce sa rozvidnelo, no kamaráta rozbolelo koleno. Musíme radikálne spomaliť a do Strečna prichádzame až neskoro dopoludnia. Kamaráta nakladáme na vlak a v trojici začíname lúčanskú etapu prechodu. Je nám však jasné, že časová strata je obrovská a vo Fačkovskom sedle už do tmy nebudeme. Na Minčole sa jednohlasne prikláňame k ukončeniu prechodu a odbočujeme žltou značkou domov do Vrútok. Prvý pokus sa skončil neúspešne.

Pokus druhý, 12. 8. 1992

Už v máji sa chcel o nonstop pokúsiť jeden z kamarátov, avšak hrebeň opäť zapadol hrubou vrstvou snehu a z jeho pokusu nebolo nič. Jar 1992 bola vďaka mohutnému výbuchu sopky Pinatubo na Filipínach predošlý rok výnimočne chladná.
Konečne sedíme vo vlaku do Kraľovian. Spoje nám vychádzajú idelálne. Nikde nečakáme dlhšie ako päť minút, takže o tretej poobede stúpame nad Zázrivou. Tento rok už iba ja s bratom, vo dvojici to snáď pôjde rýchlejšie. Oproti vlaňajšku sme zvolili žltú značku do Príslopu nad Bielou a obchádzku Rozsutca až do Medziholia. V záujme zachovania rovnováhy však poctivo stúpame na Stoh. Prvého človeka stretávame až na nepríjemne dlhej naklonenej plošine cestou na vrchol. Zostupujeme opatrne. Máme čas a kolená netreba zbytočne pokúšať. V Stohovom sedle mením tenisky za topánky, treba využiť príležitosť, zastávok veľa nerobíme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

„Piętnaść po szóstej“ odpovedá otec poľskej rodiny na Stenách na našu otázku „Koľko je hodín, prosím Vás?“ Nastavujeme si podľa neho časomieru, lebo staré naťahovacie hodinky nám zastali už na Stohu. Z Chlebu už vidíme Kľak – a je to naň ešte pekná diaľka. Pomaly sa stmieva, Krpelianska elektráreň je vysvietená ako vianočný stromček, lebo veď majú čím svietiť. V Snilovskom sedle sa prezliekame do suchého a teplejšieho oblečenia, začína sa noc a teplota dosť klesá. Za Veľkým Kriváňom napätí čakáme, či bude pod Bublenom voda. Našťastie tečie, síce nie bohato ako minulý rok, ale aj tak je to dobrý prameň. Oplatí sa pri ňom posedieť a najesť.

Šliape sa nám celkom v pohode, len prechod Bielymi skalami medzi Stratencom a Suchým je potme trošku nepríjemný. Baterku však použiť nemusíme, Mesiac v splne svieti usilovne, hoci si vlastnú energiu nevyrába. Na Suchom sa akosi ošívame. Zostupovať dole z hrebeňa potme sa nám veru nechce. Predpokladali sme neskorší príchod na koniec hrebeňa, no neočakávane bezproblémová doprava do Zázrivej nám ho posunula hlboko do noci. Ak idú hodinky dobre, tak do Strečna a možno aj ďalej nám to vychádza stále na tmu. A čo keď vypovie baterka? Čo potme v lese s medveďmi?
Radšej rozbaľujeme karimatku a oddychujeme v kosodrevine. Na dosť strmom južnom svahu, pretože na vrchole od severu fúka. Brat skrútený na hornej polovici karimatky, ja na dolnej. Aj by som zaspal, ale je mi zima. Ďaleko za Kopou na východe vidieť žiaru - paráda, bude svitať. No keď sa dlho nič nedeje, tak svitá mne – svetelný smog nad Ružomberkom. Nakoniec zdriemnem. O chvíľu sa zobúdzam, hlava na karimatke, zvyšok na tráve. Šmýka to. Vraciam sa na karimatku a znova zaspávam. Zrazu úder, neúmyselná kopačka do hlavy od brata. Bez ospravedlnenia. Takže spí lepšie ako ja, aj keď sa prehadzuje. Sťahujem sa kúsok nižšie do bezpečia.

A je tu svitanie, naozaj. Celý stuhnutý vyťahujem nohy z batoha, kde som si ich jednu od druhej poctivo zohrieval a nadávam si, že som sa v noci vyzul, neviem, či v nádeji že si tak nohy lepšie oddýchnu alebo z prehnanej čistotnosti. Zostup zo Suchého však zahrieva dostatočne. Z lúk na Javorine sa nám naskytá pekný pohľad – slnko ešte pod horizontom, všade okolo nič, len kopce. Pripomína nám to Rumunsko, hoci sme tam nikdy neboli.
Pri Chate pod Suchým raňajkujeme. Z prameňa iba kvapká, tak som podeň nastavil fľašu. No kým sme dojedli, naskákalo do nej aj zo dvadsať pijavíc či čoho. Radšej čapujeme z potoka pod Starhradom. V dolinke pod Strečnianskym hradom už stromy od sucha chytili jesenné farby, takže s vodou to bude asi problém až do cieľa. Tiež nám lezie na nervy dlhý traverz po lesnej ceste okolo Grúňa, našťastie pri ňom môžeme oberať maliny. Vyššie na Úplaze už za jazdy zbierame aj čučoriedky. Len pomaranče, čo si nesieme, sú vo vnútri hnilé.

Minčol je dejiskom prvého prehodnocovania reálnosti našich plánov byť vo Fačkovskom sedle o šiestej večer. Zatiaľ sa nám však dosť ťažko k tomu zodpovedne vyjadruje. Na Martinských holiach máme opäť problém s vodou. Veľkú lúku obchádzame, nie preto, že sa nám hore nechce, ale kvôli dvom prameňom vo východnom svahu. No sklamali nás na celej čiare, a tak sa traverzom cez kosodrevinu presúvame priamo na Podkovu a ďalej na Veterné. Úsek po Hornú lúku je dosť otrasný najmä pre moje kolená. Na chodníku sa povaľuje množstvo kameňov, bolesť kolien sa začína hlásiť. Ďalej sa striedajú krátke rovné hrebienky so zostupmi, ale sedlo Mariková na seba necháva dlho čakať. Radi by sme v ňom našli prameň, no také jednoduché to nie je a dlhým hľadaním čas nechceme strácať. Predstava ďalšej noci strávenej na polke karimatky nás ženie vpred. Skúšame to s mentolovými cukríkmi, lenže sú odporne sladké, treba ich zapíjať a to nám ešte viac znižuje zásoby vody. Aspoň nám ubehol strmý výstup zo sedla.

Chodník od Marikovej po Hnilickú Kýčeru sa nám zdá vyložene protivný. Dôsledný prechod každou vyvýšeninou, čím zarastenejšou, tým strmší výstup. Napálení prechádzame posledné zalesnené kopce a prichádzame na vrcholovú lúku Kýčery. Dorážame zásobu vody a sklamaní pozeráme smerom na Kľak, ktorý sa nám bez vody akosi vzďaľuje. Našťastie strmý zostup z vrcholu nedovoľuje na smäd myslieť. O to väčšia je naša radosť zo špinavej vody, ktorá kúsok od sedla vyteká z hrdzavej rúrky. Nebyť tohto prameňa – neviem neviem.
Stúpanie na zarastajúcu Jankovú je zdĺhavé a rovnomerné, vhodné aj na bežky. Za ňou už nasledujú Skalky (na starých mapách Olespak), výhľady, bralká roztratené v kosodrevine, určite jeden z najkrajších kopcov Malej Fatry. Potom už len všelijaký zostup do Vríckeho sedla. Tempo je pekelné, miestami bežíme, horalky vyťahujeme, jeme a zapíjame za pochodu. Na pitie bez státia máme vlastný patent: karimatka sa stočí a pripevní na bok batoha, do vnútra sa zospodu narve pršiplášť ako zarážka a zhora sa potom zastrčí PET fľaša s vodou. Keď sa chce človek napiť, fľašu vytiahne jedným chmatom ponad plece rovnako ako samuraj svoj meč. „Camel bag“ sa vtedy ešte zohnať nedal.

V sedle ukazujú hodiny niečo po štvrtej. Veľmi tomu neveríme, hodinky nám celú cestu viac stoja ako idú, ale pre istotu tempo nezmierňujeme, nakoniec sa nám snáď podarí chytiť posledný autobus o 18:24. Len tri strmé výšvihy na Ostrú skalu nás akosi spomaľujú. Hore stretáme početnú poľskú výpravu. Vedúci sa nás pýta, odkiaľ ideme. Keď mu na mape ukážeme Zázrivú, tak len s údivom vyhlási: „Stachanovci!!!“. Prehodíme ešte pár slov a posielame ich čapovať vodu s vysokým obsahom železa pod Hnilickú Kýčeru. Oni majú za to pre nás dobrú správu, je presne 16:34. Tým však zároveň strácame motiváciu a pomerne ležérnym tempom prichádzame na vrchol Kľaku a dojedáme pizzu, ktorú sme si niesli až z domu. Chíľka pohody sa však rýchlo skončí, je 17:10, tabuľkový zostupový čas treba opäť skrátiť. Serpentíny zo sedla pod Reváňom ale zbiehame predpisovo. Kolená už sústavne bolia, rozsah škôd na chodidlách bude takisto značný. Hodinky opäť stoja, ale vo Fačkovskom sedle sme presne o šiestej.

Od Prievidze prichádza natrieskaný autobus, a tak sa unavení, ale šťastní v tlačenici na schodíkoch vezieme domov s pocitom, že o rok to už znova skúšať nemusíme. K dokonalosti síce pár detailov chýbalo (obídený Rozsutec a pár preflákaných hodín na Suchom), ale Trnavskú stovku o dva roky neskôr sme už zvládli čistým štýlom. Hoci aj tam bola jedna dlhšia nočná pauza v dobrovodskej krčme, no bez umelých karimatkových pomôcok. Možno ešte len tak na porovnanie: nonstop prechod Malej Fatry je síce náročnejší, čo sa týka prevýšenia ale Trnavská stovka je sakramentsky dlháááááááááá.

Pozn. autora: Fotografie k článku sú ilustračné, z hrebeňa Malej Fatry a rôznych ročných období. Vznikli do roku 2003 a sú skenované. Fotky z "digitálu" by už nedodali tú správnu atmosféru. Na samotnom nonstope sme nefotili.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek